Posadnutosť zrkadlením

Zatiaľ čo v románe Zakliaty v čase táto americká spisovateľka a maliarka využila postup klasického science fiction, aby sa na pozadí presunov v čase mohla zamýšľať nad rôznymi neistotami života a frustráciami lásky milencov, ktorí sa nedokážu stretnúť v určitom časovom bode, v druhej knihe analyzuje cez metaforu dvojčiat lásku súrodeneckú.

Páry identických či aspoň podobných dvojčiat sú vďačnou literárnou figúrou. Viola a Sebastián zo Shakespearovej Noci trojkráľovej sú príležitosťou na nečakané zvraty v inak klasickom príbehu. Dvojičky Tweedledum a Tweedledee pletú Alicu v Krajine za zrkadlom a v modernej literatúre a filme si obyčajne vymieňajú životy a milencov či milenky. Navyše doppelgänggeri poskytujú ideálny priestor na meditácie o záhadách a permutáciách identity.

2 x 2

Niffeneggerová využíva všetky žánrové postupy duchárskych príbehov, aby sa podobne ako v prvom románe zamyslela aj nad tým, akú moc má nad prítomnosťou minulosť. V Desivej symetrii sú pomiešané všetky prísady tohto žánru – dom (či skôr byt), v ktorom straší, strašidelný cintorín, bizarné rodinné tajomstvo a dve naivné dievčatá (dvadsaťjedenročné Američanky objavujúce Londýn). Bohužiaľ je toho trochu príliš na to, aby sa emocionálnou hĺbkou tento román vyrovnal svojmu predchodcovi.

Desivá symetria je desivo symetrickým románom o dvoch pároch dvojčiat a dvoch vzťahových trojuholníkoch. Prvými dvojčatami sú „odcudzené“ Elspeth a Edie. Prvá z nich umrela v Londýne na rakovinu, pričom po sebe zanechala mladšieho milenca a byt, ktorý odkázala svojim neteriam – dvojičkám Julii a Valentine. Tie postupne spoznávajú Londýn, seba, podivného suseda Martina trpiaceho neznesiteľnými emocionálnymi tikmi a fyzickými rituálmi, kvôli ktorým ho opustí inak milujúca manželka a milenca svojej tety Roberta.

Starý dom, v ktorom sa ich malá vzťahová dráma odohráva, je len niekoľko metrov od Highgate Cemetery – cintorína, na ktorom v pokoji odpočíva napríklad Karl Marx, George Eliotová či Michael Farraday a ktorý bol v polovici 19. storočia obľúbeným miestom vychádzok Londýnčanov. Akoby si museli ešte aj v nedeľu popoludní na pikniku uprostred náhrobných kameňov pripomínať, že nezáleží na tom, ako veľmi sa snažíme, naše úsilie nech už by bolo akékoľvek končí smrťou.

Niffeneggerová sa však prikláňa skôr k Nickovi Cavovi a snaží sa naznačiť, že „smrťou sa nič nekončí.“ Elspeth, ktorej telo odpočíva na Highgate totiž zostala vo svojom byte a dosť nešikovným a nepresvedčivým spôsobom komunikuje so svojimi neterami a milencom. Treba podotknúť, že duchárska časť príbehu je chaoticky vykreslená, a tak pôsobí trochu nevydarene a nemiestne.

Zrkadlá a cintoríny

Najzaujímavejšou časťou románu sú tak obyčajné radosti a starosti života, a najmä súrodenecký vzťah Julie a Valentiny. Nielenže vyzerajú rovnako (až na blond vlasy takmer ako z japonského hororu, pretože sú maličké, vyziable a bledé), sú samy sebe zrkadlom. Jedna je ľaváčka, druhá praváčka, dokonca ešte aj vnútorné orgány majú usporiadané zrkadlovo – srdce na pravej strane s obrátenými komorami dokáže spôsobiť vskutku vážne zdravotné problémy. Valentina sa necháva manipulovať majetníckou Juliou, ktorá jej bráni dospieť, a tak nájsť samú seba. Nakoniec nájsť seba uprostred posadnutosti druhým vôbec nie je jednoduché, ak je to vôbec možné.

Valentina viackrát opakuje, že by najradšej Juliu opustila. Zmena miesta a odlúčenie však nijakým spôsobom nepretrhnú súrodenecké putá. Koniec koncov skúsila to už jej matka Edie, ktorá pred svojím dvojčaťom utiekla až za oceán. Valentina nie je sama sebou ani vo vzťahu k Robertovi, ktorý v nej vidí len akúsi verziu svojej mŕtvej milenky. A ona mu túto ilúziu zobrať nechce – ako byť teda s niekým a byť sám sebou, zatiaľ čo sa snažíme schovať svoju skutočnú tvár zo strachu, aby sme toho druhého nesklamali?

Francúzi hovoria, že v láske je vždy ten, čo miluje a ten, ktorý je milovaný. A Niffeneggerová to potvrdzuje – rovnosť v mileneckom vzťahu neexistuje. V každom prípade však urobila chybu, keď z roviny sesterských vzťahov skĺzla k analýze romantického citu. Nielenže tak svoje postavy pripravila o psychologickú hĺbku, ale túto inak veľmi zaujímavú tému radikálne sploštila.