Führerova literárna partička

Po Čilskom nokturne a Divokých detektívoch vychádza v českom preklade aj Bolañovia vôbec prvá prozaická kniha Nacistická literatúra v Amerike. V roku 1996 o mladom básnikovi Robertovi Bolañovi málokto počul, po vydaní tejto knihy však literárna kritika zistila, že našla pozoruhodného autora a výnimočného mysliteľa.

Nacistická literatúra v Amerike formálne románom nie je, ide skôr o akúsi čiernohumornú encyklopédiu extrémne pravicových autorov, rozdelených do podkategórií podľa preferovaných literárnych foriem, rodinných vzťahov či miere lásky k Führerovi a počte fotografií s ním. Čitateľ má možnosť spoznať život, politické názory, literárne diela (obyčajne nevydané) či plány na založenie „tých jediných správnych“ literárnych časopisov, ktoré tiež vďakabohu zostali nezrealizované.

Monštrá

Z tejto fiktívnej encyklopédie extrémne pravicových autorov cítiť Borgesov vplyv, ale zatiaľ čo Borges zostáva v bezpečí knižnice, Bolañove „monštrá“ sú až príliš skutočné. Tretia ríša je pre nich stelesnením pravdy a krásy, stratenej nádeje. Samozrejme vyhladzovacie tábory a zákopy druhej svetovej vojny sa spomínajú len veľmi zriedky, predstavivosť nacistických spisovateľov totiž uviazla na fixnej idei, že história sa obrátila proti nim. Zhodne zatracujú Voltaira a osvietencov či Jeana-Paula Sartra a vyžívajú sa v symetrii, čistých tvaroch a dielach, ktoré sú väčšie než život, ktoré presahujú aj tie najzvrátenejšie predstavy o adorácii zla.

Najmä sú však vo svojom úsilí nesmierne odhodlaní – rozhodnutí písať a vydávať knihy, ktoré nikto nečíta a nerecenzuje, ktoré zostávajú nepovšimnutým na smetisku, na ktoré ich odsúdila tá nesprávna a nespravodlivá história. Tu sa Bolañova irónia tejto pseudoakademickej prózy stáva bolestnou, pretože čitateľ si uvedomí, že rovnaké odhodlanie, rovnaké prostriedky a nástroje, ktorými sú v tomto prípade slová, príbehy, vety a básne používajú aj iní – extrémisti či nie, v niektorých obdobiach podobne zatracovaní a neskôr velebení. Tá literatúra z toho vychádza nevinne, pretože nefunguje v etických kategóriách dobra a zla. Bolañovi konkrétni autori nikdy neexistovali, desivým však je, že v rôznych obmenách – napríklad v Pinochetovom Čile – mohli.

Neustále sa vzďaľujúca hviezda

Životopisu posledného nacistického autora Bolaño venoval celý román. Vyšiel v tom istom roku ako Nacistická literatúra pod názvom Estrella distante (Vzdialená hviezda). Bezmenný rozprávač sa v ňom snaží poskladať portrét enigmatického kvázibásnika, z ktorého sa počas Pinochetovej diktatúry v Čile stal vrah – podporovaný samotným režimom a jeho armádou, samozrejme.

Prvýkrát sa s ním stretáva na začiatku sedemdesiatych rokov, keď ako miláčik všetkých dievčat vystupuje pod menom Alberto Ruiz-Tagle. Po vojenskom puči generála Pinocheta, keď sa mnohí z priateľov rozprávača tejto novely začali záhadne strácať a aj on začal uvažovať o emigrácii, sa Alberto vracia v reinkarnácii Carlosa Wiedera – básnika režimu, ktorý svoje verše píše starým Messerschmittom na oblohu a v novom literárnom hnutí spája poéziu, mučenie a výstavy fotografií svojich obetí.

Ak autori Tretej ríše boli vo svojom snažení smiešnou karikatúrou, Wieder je reálnym a skutočným monštrom, hrdým členom extrémne pravicového literárneho hnutia, ktorého estetickým ideálom je akési nejasne definované „barbarské písanie“. Bolaño sa vracia k analýze fašistickej mentality, limitom zla a k l’art pour l’artizmu. Poéziu neospravedlňuje, len veľmi kruto poukazuje na jej vzťah k politike, k literárnej kritike, ktorá je nedôveryhodná, najmä keď sa stáva nástrojom propagandy.

Za každých okolností sa nájdu ľudia – postavičky, ktoré niekto hrdo označí za spisovateľov, básnikov, umelcov – zneužití a zneužiteľní na „vyššie“ ciele.

Roberto Bolaño: Nacistická literatura v Americe, prel. Anežka Charvátová, Argo: 2011, 200 s.

Roberto Bolaño: Estrella distante, Anagrama: 1996.