Náboženský bestseller o večnej otázke

Niektorí predpovedali spirituálnu obnovu, ktorá modernými prostriedkami filmu z kresťanskej viery opäť urobí ústrednú ideu minimálne západného sveta. Kniha (román?) W. P. Younga Chatrč sa pokúša o čosi podobné. V prípade Mela Gibsona kritici napokon neveľmi ocenili pokleslú a prvoplánovú estetiku drastického násilia a citového vydierania, ale emocionálne nadšení veriaci videli niečo viac. Porovnateľné to možno bude aj s Youngovým príbehom chlapíka, ktorý strávi víkend v spoločnosti Boha. Podarí sa Chatrči „navždy zmeniť vaše nazeranie na boha“, ako tvrdí komentátorka z NBC, alebo je to len ďalšia dobre predajná vízia amerického „kresťanského biznisu“?

Dej je veľmi jednoduchý, až holý. Mack, obchodník a vzorný otec rodiny trúchli nad stratou svojej najmladšej dcéry Missy. V duši cíti zatrpknutosť voči bohu, hoci je veriaci. A tak ho veľmi prekvapí, keď jedného dňa objaví v pošte odkaz, ktorý ho pozýva do chatrče v horách, kde sa našli posledné stopy po Missy. Po zbytočne zdĺhavom úvode sa Mack vydáva sám do hôr, aby našiel odpovede na prastarú otázku: prečo musí byť na svete toľko zla, ak je boh všemohúci aj dobrý? A tu (na 53. strane!) to začína byť zaujímavé.

Kanaďan William Paul Young prežil detstvo s rodičmi – misionármi uprostred domorodých kmeňov Novej Guiney. Dnes je otcom šiestich detí podobne ako Mack v knihe, no ako sa priznáva vo svojom blogu, jeho život bol poznačený vinou a takmer nezmazateľnou špinou sexuálneho zneužitia v mladosti. Chatrč napísal pôvodne ako súkromný text určený rodinným príslušníkom a nebyť jeho priateľov, nikdy by mu nenapadlo knihu vydať. Keď nenašli pochopenie ani u kresťanských vydavateľstiev, ktoré v USA tvoria celé vlastné kultúrne impérium – zrejme kvôli svojráznosti obrazu boha, založili si vlastné. Podľa mediálnej legendy investovali do marketingu „až“ 300$ - na tvorbu webu. Všetko ostatné fungovalo cez šuškandu v kostoloch, kresťanských rádiách, webstránkach a blogoch. V lete 2008 sa Chatrč vyšplhala na špičku rebríčka bestsellerov New York Times.

Žánrovo možno Chatrč zaradiť kamsi k teologickému dialógu či meditácii. Pojednáva o množstve filozofických otázok a problémov, jednotlivé repliky sú vystavané ako tézy. Román je to skôr rozsahom ako obsahom, hoci autorovi sa podarilo vykresliť okolo dialógov aj zopár pôsobivých opisov prostredia, situácií či atmosféry. Horšie je to s psychológiou postáv či menovite hlavného hrdinu, z ktorého perspektívy je rozprávanie podané. Pôsobí umelo a kŕčovite; rovnako strojene ako väčšina postáv.

Chatrč sprevádza povesť knihy, ktorá vraj „zmení váš život“. Samozrejme, znie to trochu ako trápne klišé, ale pokiaľ má táto kniha naozaj terapeutický účinok, nič proti. Istý problém nastáva s jej literárnymi (a už aj filmovými) ambíciami. Ide bezpochyby o veľmi slabú a priemernú literatúru. Práca s jazykom prezrádza bohužiaľ nie veľmi štylisticky zručného autora. Banálne a exhibicionistické prirovnania, pokusy o metaforu, v dialógoch necítiť spodné prúdy, život, psychologicky charakterizačnú drobnokresbu. Preto si „literárnosť“ uľahčuje teologickým tézovitým jazykom, ktorý nepotrebuje odtiene, pretože je všeobecný. Celé plochy textu sú navyše zbytočnou vatou, bezvýznamné detailné opisy banálnych okolností nepridávajú farbu; nevdojak sa vnucuje otázka, načo sa o tom všetkom rozpráva...

Napriek tomu románu nemožno uprieť istú myšlienkovú čistotu a úprimnosť, ktorá zrkadlí osobnú skúsenosť hľadania. Problém, ako zobraziť boha vo viditeľnej, ľudskej podobe, vyriešil Young šalamúnsky. Boh v podobe „veľkej žiariacej černošky“, to je viac než očividná výpožička z Matrixu. Zároveň predstavuje vhodný typ „big mamy“, bluesovej poetiky prijímania života, ktorý sa do optimistického, prejasňujúceho kontextu Chatrče náramne hodí. Takýto Boh sa páči; „chichúňa sa“, používa vulgarizmy, nepripúšťa nejakú definitívnu vážnosť. Young zachytáva takmer s liturgickou obradnosťou všetky obyčajné udalosti v chatrči. Rozprávanie je tak akoby zovreté alegóriou a vytvára dojem až evanjeliovo hypnotickej plnosti. Dva dni sa naozaj zdajú vyplnené akýmsi bez/nadčasím či azda... večnosťou.

Young, tento „usmievavý teológ“, chce vniesť akési zmierenie medzi tradičným výkladom Písma a modernou, často rozpornou skúsenosťou bežného života. Darí sa mu to aj vďaka rôznym referenciám na populárnu kultúru, v ktorej aj Boh Otec nachádza zaľúbenie. Počúva drsnú hudbu funkovej kapely, ktorá ešte nevznikla - to je naivne očarujúca idea. „Milujem tú ich zmätenú zatrpknutosť,“ hovorí boh alias Elousia. V podtexte môžeme čítať hippisácku predstavu o mieri, láske a jednote, o spirituálnej obrode a environmentálne klišé. Na margo recepcie „modelovým“ čitateľom toť citácia z internetovej diskusie: „Nechápem, prečo sa tak bránia (cirkevníci, pozn.red.) myšlienke, že boh je vlastne dobro v nás“. Nuž, potom boh zrejme nie je, že?

Kapitola uvedená výrokom B. Fullera „Boh je sloveso“, jasne odkazuje na hnutie New Age, čo sa ortodoxným kresťanom neveľmi páči. Rovnako ako idealistické vyzývanie k nezodpovednosti a spochybňovanie sociálnych konvencií a noriem ako niečoho, na čom sa boh iba zabáva.

Chatrč nevdojak kladie zaujímavé otázky. Je správne, aby sme verili, že môžeme kráčať po vode? Máme odpúšťať vrahom našich detí? (Čo by na to asi povedal Ivan Karamazov?) Youngov obraz raja, kde netreba pracovať a starať sa o každodenné veci, je možno tak trochu aj nebezpečný. Tak ako boli nebezpečné Ježišove slová: „Pozrite na vtáky nebeské: nestarajú sa a boh sa o nich postará!“ Preto ich (takmer) nikdy nikto nebral vážne, nežilo sa podľa nich. Bolo by to krásne, ale bol by to život v kráľovstve nebeskom a nie tu na zemi, kde ešte stále vládne utrpenie, bolesť a smrť.