Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: H.Koppdelaney (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Ivana Taranenková

Nápadne nenápadná Tessa Hadley

Britská spisovateľka Tessa Hadley, s ktorou sa má slovenský čitateľ možnosť stretnúť prostredníctvom poviedok v zbierke Manželská láska, debutovala relatívne neskoro, a najmä nie prvou knihou, ktorú napísala.

Vzhľadom na to, že je žena a väčšinou sa jej romány a poviedky odohrávajú v rodinnom prostredí, kde ide o napätie medzi manželmi, súrodencami či rodičmi a deťmi, ju kritika zaradila do kategórie „domestic fiction“ – domáckej literatúry a nehľadela na to, že umenie sa už dávno neposudzuje podľa umelo vytvorených škatuliek a za vlasy pritiahnutých poučiek. Domácka literatúra navyše nezvykne domáckosť „podrývať“, ako napísala Anne Enright: „Tessa Hadley je napriek elegancii svojej prózy nesmierne subverzívnou autorkou.

 

Tessa Hadley: Manželská láska

Poviedky Tessy Hadley sa vymykajú „tradičným technikám“, nešokujú pointami a rovnako nie sú lacno sentimentálne. Postavy premýšľajú, ale premýšľajú iným spôsobom, aký sa učí v školách. Sama autorka sa pre britský denník Guardian vyjadrila: „Mám pocit, že vo všeobecnosti sme kultúrne posadnutí hierarchizovaním myslenia, a že abstraktné, intelektuálne myslenie nadradzujeme intuitívnemu umeleckému mysleniu. Máme pocit, že romány (ktoré sa nám síce nečítajú ľahko), v ktorých sa otvorene diskutuje o forme a nútia nás k akrobatickým výkonom v hlave, by mali byť nadradenejšie tým, ktoré nás vtiahnu a poskytnú pôžitok z ilúzie, že sme sa ako čitatelia ocitli vo svete, ktorý je skutočný. Oba typy románov majú svoje slabé stránky a riziká a oba typy sú úžasné v rukách dobrej spisovateľky alebo spisovateľa.

Tessa Hadley vyrástla v Bristole, vyštudovala angličtinu na univerzite v Cambridge a potom „odmietla elitárstvo akademického života a rozhodla sa priniesť literatúru k ľuďom a stať sa učiteľkou.“ Po tom, ako sa jej narodil prvý z troch synov, si privyrábala vo večernej škole. O tomto životnom období raz povedala: „Mám pocit, že moje nevesty si ten utiahnutý, nudný život plný nakupovania, varenia a vyčkávania na školských dvoroch nedokážu predstaviť... Mala by som však niečo dodať k tej pomalej, neviditeľnej práci mysle, ktorá nie je zaťažená vonkajším svetom. V takom stave sa veľa naučíte, pretože viete, že ste slabí, bezvýznamní a spoločnosťou nevidení – vďaka tomu ste pokojní a nemáte žiadne ilúzie.

Napriek tomu však Tessa Hadley neprestávala písať. Napísala niekoľko románov, dostala pár zamietavých listov. „A je to tak dobre,“ hovorí, „v tom čase tie romány nevypovedali o ničom inom len o mojej posadnutosti predstavou, že ak nebudem písať, maľovať alebo robiť niečo kreatívne, tak nebudem žiť. Rovnako hovoria aj o mojej intelektuálnej nezrelosti...

Prvé texty jej uverejnili, až keď zo svojej ulity vyšla do sveta, začala dochádzať do práce, starala sa popri tom o tri malé deti. Našla svoj domov vo svete medziľudských vzťahov, v malých provinčných mestách a o svete premýšľaľa úplne inak. Cudzincovi pri čítaní jej poviedok neuniknú detaily spojené s britskými spoločenskými triedami a Tessa Hadley uznáva, že najmä Američania vnímajú britskú spoločnosť ako seriál Downton Abbey a „myslia si o nás, že sme svojím spoločenským postavením zúfalo definovaní a nekonečne zaujatí, ale ja ľudí nechcem hodnotiť v takomto rámci.

Postavy v poviedkach Tessy Hadley sa vždy nejakým spôsobom, vo chvíľach, ktoré sú pre ne samé neviditeľné a neuchopiteľné, dostávajú k tejto slobode, k zdanlivo milimetrovému posunu vo vnímaní sveta, ktorý je však v skutočnosti obrovský. A v tom je jej písanie podvratné. Svojim študentom na univerzite v Bath hovorí, že „to, čo píšu by im malo ublížiť, trochu ich vystrašiť a takmer zahanbovať.“ Takéto romány sú uhladenej, predvídateľnej „domáckej literatúre“ na míle vzdialené, čo pochopí každý, kto sa nedá odradiť zbytočnými kategóriami.

Písané pre Medzi knihami

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť