Popletená americká predstava

Priznám sa, že mám problém s cudzojazyčnými románmi, ktoré sa odohrávajú v strednej Európe. Bez ohľadu na to, či ich recenzenti v danej krajine vychvália alebo nie, väčšinou po ich dočítaní mám pocit, že aj Jules Verne alebo Karl May, ktorí v krajinách, o ktorých písali, nikdy neboli, dokázali vernejšie vystihnúť ich kultúru a atmosféru. Knihy ako Zoli od Columa McCanna alebo Zahraničný korešpondent od Alana Fursta trpia povrchnosťou a tým, že ani jeden z nich v regióne, o ktorom písal, nikdy nežil.

Pri čítaní románu Američana českého pôvodu Marka Slouku Viditelný svět (v preklade Rudolfa Pellara) som mal presne opačný pocit - a to, že o Čechách a Morave vie vďaka rodinným putám toho dostatok, ale zabudol, že pre čitateľov amerického originálu sú mnohé reálie a kultúrne odkazy úplne cudzie, a bez dostatočného vysvetlenia pôsobia síce exoticky, ale zároveň strácajú akúkoľvek hodnotu, pretože čitateľ ich buď odignoruje ako nepodstatné vsuvky alebo sa dobrovoľne rozhodne pátrať po ich význame, čo ho zase zbytočne odpútava od čítania.

Prílišné spoliehanie sa na znalosť českých reálií však nie je tým najväčším problémom románu, ktorý sa v roku 2008 ocitol v užšom výbere jednej z kategórií na britskú knižnú cenu Galaxy. Viditelný svět, ktorý má tri dejové roviny, totiž trpí najmä nevyrovnanou úrovňou jednotlivých pasáži. Najcelistvejšie pôsobí pozadie prípravy atentátu na ríšskeho protektora Reinharda Heydricha. Ťažko povedať, do akej miery k tomu prispelo to, že autor popri vlastnej fantázii mohol pracovať s historickými dokumentami ako aj predchádzajúcimi umeleckými spracovaniami tejto tematiky.

Vo chvíli, keď sa táto dejová línia spojí s tou hlavnou a najdôležitejšou, ktorou je milostný príbeh matky rozprávača s Tomášom Bémom, fiktívnym spolupracovníkom sedemčlenného tímu, ktorý sa na akcii skutočne podieľal, tak postavy opäť strácajú hĺbku a správajú sa pomerne neprirodzene. Keď kňaz Petřek v katakombách Chrámu svätých Cyrila a Metoda uisťuje ukrývajúcich sa výsadkárov, že si nesmú myslieť, že sú spoluzodpovední za represálie, ktoré nacisti rozpútali, ich veliteľ Adolf Opálka prikývne a tým sa celá debata končí. Ťažko možno predpokladať, že vystresovaní mladíci, ktorí zrejme tušia, že ich hodiny sú spočítané, by naozaj nemali žiadne ďalšie otázky alebo výčitky, či svojím skutkom nespôsobili utrpenie tisíckam neznámych ľudí.

Mileneckému vzťahu Béma s rozprávačovou matkou chýba náboj. Vzhľadom na to, že Ivana podvádza rozprávačovho otca a Bém je zapojený do jednej z najriskantnejších akcií protifašistického odporu a rozprávačov otec o afére vie, všetci sa správajú až podozrivo racionálne. Nikto nie je rozčúlený, nikto nikoho z ničoho neobviňuje, nikto neprejavuje žiadne skutočné emócie. Výnimkou je len jedna zo záverečných epizód, kedy Bém opúšťa úkryt, aby sa stretol s Ivanou. Už samotné opustenie úkrytu vyznieva neautenticky. Takýto počin by vystavil riziku všetkých ostatných, takže by sa k nemu odhodlal jedine blázon alebo zradca. A keď Bém zistí, čo sa stalo tým siedmim, ktorí v kostole zostali, tak je presvedčený, že jeho spoločníci umierali s pocitom, že ich zradil on a nie skutočný zradca Karel Čurda.

Sloukovi však treba uznať aspoň to, že spopularizoval jednu z významných epizód československých dejín bez toho, aby absolutisticky delil aktérov na hrdinov, zradcov a zbabelcov. Ako hovorí jedna z okrajových postáv, ak by roku 1945 zostali v Prahe, Varšave alebo Leningrade len hrdinovia, tak by územie medzi týmito mestami zostalo veľmi riedko obývané.