Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: H.Koppdelaney (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková

V každom je kúsok vraha

Konzervatívny svet starých tradícií britských džentlmenských klubov môže poslúžiť ako ochrana pred rýchlym a meniacim sa životom naokolo. V románe Paula Tordaya sa stáva aj istotou, azylom a stereotypom, ktoré potrebuje jeho duševne chorý protagonista.

Paul Torday: Mezipatro. prel. L. Štencková, Kniha ZLÍN: 2011, 280 s.

Paul Torday je slovenskému čitateľovi známy vďaka dvom románom preloženým do češtiny – debutom Lov lososů v Jemenu a príbehom o alkoholizme a hľadaní vlastnej identity osamelého muža Vášeň až do dna. Najnovšie preloženým románom je Mezipatro.

Tordayov jasný štýl, podobne ako aj výber a spracovanie tém pripomínajú romány britských prozaikov strednej generácie. Autor však začal písať až potom, čo odišiel zo svojho stáleho zamestnania v priemysle, a tak jeho próza pôsobí v súčasnej britskej literatúre na jednej strane ako ozvláštnenie a ako zaujímavý anachronizmus na strane druhej.

Len málokto vie, čo sme skutočne zač

Román Mezipatro sa delí medzi dvoch rozprávačov Michaela Gascoigna a jeho manželku Elisabeth. Ich vzťah je pragmatickým zväzkom z rozumu, na ktorý Elisabeth pristúpila nielen kvôli Michaelovej finančnej situácii, ale aj preto, že jej otec matku opustil a spoľahlivosť sa pre ňu stala tou najdôležitejšou mužskou vlastnosťou.

Michael je skutočne nudným suchárom, ktorého jediným záujmom je džentlmenský klub, organizácia poľovačiek a golfových turnajov a vedenie nezáživných rozhovorov o jedle a víne na vidieckych sídlach členov klubu. Rozhodne aspoň do chvíle, kým sa nezačne meniť a prekvapovať svoje okolie. Zatiaľ čo jeho manželka zmeny jeho správania víta, v reakciách ostatných cítiť obavy.

Elisabeth sa po dlhých rokoch manželstva konečne do Michaela zamilovala. Páči sa jej jeho spontánnosť, ktorá nahradila strohosť, s akou predtým dodržiaval všetky svoje stereotypy a rituály. Konečne šťastná zatvára oči pred vyslovene čudným správaním svojho manžela, ako aj pred skutočnosťou, že Michael evidentne prestal brať neuroleptiká (pričom Elisabeth ani nevedela, žeby bol niekedy chorý).

Konzervatívna Británia ako sanatórium

Torday tak veľmi prirodzene začína diskusiu o koncepte „normálnosti“ v dnešnom svete. O našej schopnosti tolerovať rôzne odchýlky a potrebe väčšiny, ktorá za normálne považuje určité formy správania, korigovať čokoľvek, čo sa od nich nejakým spôsobom odlišuje. A o tom, že takéto „korekcie“ nie sú príjemné, nemožno pochybovať.

Na jednej strane je tu človek podľa lekárskych výskumov otupený duševnou chorobou, na druhej strane človek zredukovaný psychofarmakami na lineárne fungovanie. S liekmi odchádzajú halucinácie, ale spolu s nimi aj farby a city. Svet je rozmazaný akoby Michaelovo telo zaživa uložili do formaldehydu v kadi z mliečneho skla.

Vďaka liekom je jeho správanie únosné natoľko, že nemusí zvyšok života stráviť v sanatóriu. Džentlmenský klub a jeho posadnutosť nemennosťou zaužívaných tradícií však funguje presne ako psychiatrická liečebňa. Pri jedle sa nerozpráva, poľovačky sa konajú so železnou pravidelnosťou a v žiadnom prípade sa nikde neriešia kontroverzné témy. Žije sa zo dňa na deň, od jednej dávky liekov k druhým. a žiadna náhla zmena (či už k lepšiemu alebo horšiemu) nezostane nepotrestaná.

Lesní ľudia s našou DNA

Ľudskú myseľ nemožno zredukovať na chemické procesy, ktorých priebeh sa dá ľubovoľne meniť pridaním niektorých látok. Hoci Michaelovi lekári tvrdia, že jeho stav sa stabilizoval, ich pacient len zmalátnel, myslieť nikdy neprestal a rovnako nezabudol ani na svoje halucinácie.

Na záver románu dostáva priestor aj polícia a skutočne ho možno čítať aj ako detektívku. Vrah však v tomto prípade nie je podstatný. Dôležitejšou otázkou je skôr, nakoľko je prirodzené ľpieť na svete, ktorý zanikol pred sto rokmi, nakoľko normálne tráviť svoj čas nepremýšľaním a nakoľko vhodné akékoľvek pocity zabíjať chemikáliami. Prečo by mal byť „normálny“ svet zaľudnený zombiami, ktorým sa kedysi hovorilo ľudia?

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia