Zakázaná láska v neskutočnom meste

V porovnaní s inými Pamukovými románmi, ako napríklad Moje meno je červená alebo Čierna kniha, nie je Múzeum nevinnosti žiadnym formálnym experimentom. Práve naopak, ide o lineárne vyrozprávaný príbeh v tradícii európskeho realistického románu. Vlastne sú to príbehy dva – jeden je o tenkej deliacej čiare medzi láskou a posadnutosťou a druhý o hranici medzi tradíciou Východu a európskou módou a zvykmi.

Môžete mať všetko

Na povrchu analýzy nevyrovnanosti istanbulskej spoločnosti Pamuk miestami až príliš detailne rozpráva jednoduchý a konvenčný príbeh Kemala, bohatého mladého Istanbulčana, ktorý sa zamiluje do svojej chudobnej a veľmi vzdialenej príbuznej Füsun. Tridsaťročný Kemal má všetko, čo si muž začiatkom 70. rokov v Turecku môže priať. Vedie prosperujúcu firmu svojho otca, je zasnúbený s dcérou diplomata, ktorá sa práve vrátila z univerzity v Paríži, a svoj voľný čas trávi s krásnou osemnásťročnou Füsun v druhom byte svojich rodičov.

Napriek tomu, že príbeh o dvoch ženách v Kemalovom živote sa končí, keď jeho snúbenica zistí, že spáva s predavačkou zo Sanzelize (ako Champs-Élysées) a zruší plánovanú svadbu, dvojakosti, rozpoltenosti a predstierania sa Kemal nezbaví do konca života. Nie náhodou sa do Füsun zamiluje, keď mu predáva falošnú kabelku značky Jenny Colon. Akoby celá spoločnosť bola len imitáciou tej západoeurópskej. Okrem vecí sú falošnými aj hodnoty. A podobne ako imitácie francúzskych parfumov, pôsobia smiešne.

Rodičia svoje dcéry posielajú do Paríža a Londýna, odsudzujú dohodnuté manželstvá, na druhej strane však neumožňujú, aby si tieto dievčatá našli muža samy. Ako sa dozvedáme, v turečtine dokonca neexistuje slovo „flirtovať“. Pamuk celú zvrátenosť tejto imitovanej sexuálnej liberalizácie zakumuloval do opisu Kemalových veľkolepých zásnub v hoteli Hilton, kde „európske“ šampanské z čierneho trhu tečie prúdom.

Presne podľa sloganu, ktorý Kemalov kamarát používa v reklamnej kampani na prvú tureckú limonádu – „Môžete mať všetko!“ sa Kemal snaží byť dobrým Turkom, ktorý hrá podľa starých aj nových pravidiel, pokiaľ možno selektívne. Svojím (novým) prístupom však svojej mladej milenke zničil šance na akékoľvek výhodné manželstvo podľa (tradičných) zákonov, ktorými sa turecká spoločnosť tvrdohlavo riadi, nech by vystupovala akokoľvek liberálne. Kemal vie, že podobne ako Turecko, všetko mať nikdy nebude.

Veci majú dušu

Kemal, ktorý sa postupne izoluje od všetkých svojich známych a „lepších“ kruhov istanbulskej spoločnosti, začne pátrať po svojej láske (či skôr ilúzii) Füsun v tých najchudobnejších štvrtiach Istanbulu. Román sa preklápa do svojej druhej, slabšej a miestami nesmierne uvravenej a sentimentálnej časti. Akoby sa Pamuk riadil zásadou, že utrpenie rozprávača, musí byť nevyhnutne utrpením pre čitateľa.

Jediným liekom na Kemalovu zamilovanosť je zbieranie predmetov, ktoré s jeho románikom súvisia. Z múzea nevinnosti (či skôr veku nevinnosti) sa stáva múzeum posadnutosti. Veci sú však len ďalšími charakteristikami tureckej spoločnosti. Ako v múzeu nepoužiteľnosti sa v 50. rokoch začali v pivniciach hromadiť európske stroje na majonézu, pokazené a zbytočné, pretože v Turecku ich nielen nikto nevedel obsluhovať, ale ani zohnať náhradné diely. Z moderných noviniek sa stali relikty.

Skutočný raj zo spomienok

Kemal nakoniec zistí, kde Füsun býva a počas deviatich rokov jej rodinu navštevuje. A zbiera všetko od soľničiek, cez gýčové dekorácie také typické pre chudobné rodiny až po ohorky z cigariet svojej milovanej. Obrázok zo života obyčajných ľudí doplnený hudbou, televíznymi programami a filmom. Vo filmových záhradách na brehoch Bosporu sa stretávajú staré bohaté rodiny s dievčatami z vidieka snívajúcimi o kariére filmových hviezd (skôr tých amerických než tureckých), mladí režiséri, ktorí sa snažia (opäť) o imitáciu Godarda a v konečnom dôsledku nenakrútia nič iné len akési nepodarené soft porno.

Pamuk Múzeum nevinnosti otvára vetou „Bola to tá najšťastnejšia chvíľa v mojom živote, ja som to však nevedel.“ Celý román úvahou o šťastí aj uzatvára, a to napriek tomu, že o najšťastnejší koniec (naoko) nejde. Ktoré príbehy o láske však končia dobre? Nie sú to práve prekážky a obmedzenia, ktoré jej dávajú skutočný význam?

Napriek tomu, že Múzeum nevinnosti nie je memoárom ako Istanbul (česky 2007), spomínanie je jediným únikom pred utrpením, jedinou možnosťou ako byť šťastným. V múzeu, kde sa čas mení na priestor sa v spomienkach možno utápať a nájsť svoj raj, pretože „skutočnými rajmi sú len raje stratené.“