Hitlerov falšovateľ

Adolf Burger tvrdí, že koncentračné tábory prežil, aby mladšej generácii priblížil ich zločinnosť a aby varoval pred ideológiou smrti a krutosti. Vziať na svoje plecia takúto zodpovednosť je chvályhodné. Burgerove pamäti Ďáblova dílna sa však medzi klasiku holokaustových autobiografií zrejme nezaradia.

Hoci Adolfovi Burgerovi, rodákovi z Veľkej Lomnice, ktorý dnes žije v Prahe, nemožno ani zďaleka uprieť snahu, jeho kniha pôsobí dosť nesúrodým dojmom. Historické pozadie sa prepletá s osobnými zážitkami bez nejakého viditeľného systému. Pri niektorých kapitolách vôbec nie je jasné, prečo vlastne v knihe sú.

Informácie o živote žien v koncentračnom tábore Brzezinka (Birkenau) alebo bleskovom vyhladení 450 tisíc maďarských židov sú síce zaujímavé, ale z hľadiska historiografie neprinášajú nič nové a s Burgerovým osudom súvisia len veľmi vzdialene. Hoci hlavná línia deja je chronologická, tieto vsuvky, navyše obohatené citáciami z rôznych historických prameňov, sa objavujú bez kontextu, až som mal niekedy pocit, že o ich zaradení v knihe rozhodoval náhodný žreb.

Priveľký odstup

Autor akoby cítil povinnosť podeliť sa s nami o všetko, čo o koncentračných táboroch vie, neuvedomujúc si, že ak niekto jeho knihu číta, tak to zrejme nebude jeho prvé stretnutie s literatúrou o holokauste. Nemilosrdnejšie editovanie a vypustenie viacerých nepodstatných pasáží by knihe len prospelo.

Prekvapujúce je aj to, že Burger si od udalostí, ktoré sa okolo neho odohrávali, udržiava pomerne veľký odstup. Okrem kapitol, ktoré popisujú jeho prvé kontakty s Osvienčimom, kde je šokovaný takmer bezhraničnou krutosťou, a dramatické oslobodenie z Ebensee, sa emócie v texte objavujú sporadicky. Autor akoby ani nebol priamy účastník toho, o čom píše, ale vzdialený pozorovateľ. Možno to tak aj bolo, ale vzdialenosť v tomto prípade nebola priestorová, ale časová.

S odstupom desaťročí aj veľa z hnevu, šoku, znechutenia a odporu vyprchá. Ťažko povedať, nakoľko sa Burger pri písaní (alebo diktovaní) tejto knihy riadil svojou predchádzajúcou publikáciou Pozor na padělky: Číslo 64401 mluví, ktorú vydal v októbri 1945, len krátko po návrate z trojročného pobytu v nieľoľkých koncentračných táboroch. Občasné nahliadnutie do nej by možno spravilo aj Ďáblovu dílnu pútavejšou.

Stavovská česť

Keďže v tých pasážach, kde sa venuje vlastnému osudu, si Burger zvolil chronologický postup, k tomu, o čom celá kniha má byť, čiže o pôsobení vo falšovateľskej dielni, kde sa vyrábali falošné libry, doláre a doklady viacerých krajín, sa dostávame až po viac ako sto stranách. Aj potom sa však viac dozvedáme o technických detailoch falšovania a množstve vyprodukovaných falzifikátov ako o tom, ako k svojej úlohe pristupovali väzni, pre ktorých musela byť táto činnosť značným paradoxom.

Považovaní za podľudí, predsa len boli vybraní na to, aby zvládli technicky náročný proces takmer dokonalého falšovania. Vedeli, že ak neposlúchnu, čaká ich smrť. Počítali s ňou aj v prípade, že poslúchnu. No a svojou prácou vlastne pomáhali nepriateľovi. Niekto by povedal, že to nebola len diablova dielňa, ale priamo pakt s diablom. Lenže ten, kto nebol postavený pred podobnú dilemu, nemá právo z pohodlia svojho kresla rozhodovať o tom, ktoré rozhodnutie je správnejšie alebo morálnejšie.

Práve akýsi vnútorný dialóg na túto tému však Burgerovmu pohľadu chýba. Nevieme, či mal pohnútky k sabotáži alebo si plnil svoje povinnosti bez reptania. Spomína len to, ako prácu hlavného falšovateľa Salamona Smolianoffa systematicky spomaľoval predák celej skupiny Abraham Jacobson. O Smolianoffovi sa dozvedáme, že bol tak hrdý na svoju reputáciu majstra falšovateľa, že sa snažil tvoriť čoraz lepšie falzifikáty. To, na čo mali slúžiť, pre neho až tak podstatné nebolo.

Vzhľadom na potenciálnu pútavosť všetkých trecích plôch medzi väzňami a väzniteľmi ako aj priamo vo falzifikátorskom kolektíve pôsobí Ďáblova dílna ako nevyužitá príležitosť. Burger nedokázal potvrdiť, že realita je často zaujímavejšia, napínavejšia a neuveriteľnejšia ako aj tá najbláznivejšia fikcia. Je to škoda, pretože mal po ruke skutočne unikátny príbeh, ktorý nedokázal dostatočne sprostredkovať.