Susan Faludi
Redakcia
Foto: Joe Thorn (Flickr, licencia Creative Commons)
Redakcia
Foto: Ginny (Flickr.com, licencia Creative Commons
Redakcia
Mladý Aristoteles, foto: Mary Harrsch (licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Foto: Hryck (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Agathe B (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (JISC)
Ľubomír Jaško
Foto: Flickr (Ole Svensson)
Redakcia
Slavomír Olšovský
Ľubomír Jaško
Ľubomír Jaško
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Redakcia
Emma Forrest
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Redakcia
Tomáš Mrva
Dievčatá zo sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorého členom bol aj Rubner
Katarína Ďurková
Tomáš Mrva

V tmavej komore

Čoskoro vychádza kniha americkej novinárky Susan Faludi V tmavej komore, v ktorej rozpráva príbeh svojho otca - maďarského žida, ktorý po druhej svetovej vojne emigroval cez Brazíliu do Spojených štátov, kde pôsobil ako fotograf. Potom, čo sa rodičia rozviedli, stratila autorka s otcom kontakt. Ozval sa jej po viac ako dvadsiatich rokoch z Budapešti už ako Stefanie, kde sa za ním vybrala a konečne odhalila zložitú rodinnú históriu.

Viac podrobností o otcovom úteku z Maďarska som sa dozvedela raz poobede, keď sa Stefi rozhodla ukázať mi moje „dedičstvo“. Zišla som za ňou dolu drevenými schodmi a cez garáž k pivničným dverám, ktoré odomkla kľúčom zo svojho zväzku, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani väzenský strážnik. Keď sme prešli cez prah, naskytol sa mi dobre známy pohľad na brúsky, vŕtačky a stolovú pílu DeWalt, čiže otcovu domácu dielňu Black & Decker. Mala ju zariadenú presne tak, ako v suteréne nášho domu v Yorktown Heights.

Prešla rukou pod dierkovanou doskou zapratanou nástrojmi a vytiahla ďalší kľúč, visel tam na šnúrke z klinca, a podišla s ním k veľkej kovovej skrini. „To je môj ,trezor‘,“ prezradila. „Mám v ňom svoje cennosti, lebo je ohňovzdorný.“ Keď sa však otvorili kovové dvere, veľa tam toho nebolo, len jedna kartónová škatuľa. Vybrala ju a položila na pracovný stôl. Takže tu bol ten trezor, čo som hľadala, odkedy som do tohto domu prišla, depozitár s pozostatkami Istvánovej minulosti.

Susan Faludi: V tmavej komore 

Názov v origináli: In the Darkroom

Preklad: Lucia Halová

Edícia: Pandora

Rozmer: 135 x 207 mm

Počet strán: 300

Väzba: Hardcover

Cena: 14,99 EUR

Kníhkupectvá: Martinus, Artforum, Panta Rhei, Gorila

Dátum vydania: 13. marec 2018

ISBN: 978-80-89737-77-2

ISBN e-book: 978-80-89737-78-9

„Keby sa mi niečo stalo, musíš vedieť, kde to je,“ oznámila mi Stefi. Zdvihla veko a dala sa prehrabávať zažltnutými papiermi a sépiovými fotografiami, vytiahla dva malé štvorcové dokumenty na lámavom pergamenovom papieri, samá úradne vyzerajúca pečiatka a more odstrašujúcej maďarčiny; Telekjegyzőkönyv znelo jedno z tých kratších slov. Boli to vlastnícke listy môjho starého otca k dvom bytovým domom v Pešti: na Rádayovej 9 a na Vacovskej 28. Na prvom bol dátum 24. apríla 1925 a suma 2 500 000 000 korún, na druhom 4. mája 1925 a suma 3 000 000 000 korún v hyperinflácii po prvej svetovej vojne.

„Toto je náš majetok, ktorý nám po vojne ukradli komunisti.“

„Chceš povedať po tom, čo ho ukradli Maďari počas vojny,“ podotkla som ako večná vecná puntičkárka a hundroška ohľadne otcovej mýtografie.

„Nie, drahááá, to komunisti. Sovietski komunisti.“ Znova obrátila pozornosť k dokumentom. „To, čo hovoríš, nie je vôbec dôležité,“ odbila ma. „Po vojne prišli komunisti a zobrali súkromný majetok, čo patril Maďarom.“

Vybrala zo škatule ďalší dokument a položila ho na stôl. Vyzeral ako leták, veľký akurát do dlane a vytlačený na tvrdom papieri. Pod latinským nápisom boli riadky textu napísaného na stroji aj rukou. „Moje vysvedčenie zo strednej školy,“ vysvetlila Stefi.

„To sú tvoje známky?“ Potešila som sa tomuto vzácnemu náhľadu do otcových školských dní.

„,Dobrý‘ v maďarskom jazyku a literatúre. Aaa v náboženskej etike!“

Uložila vysvedčenie naspäť do krabice a vybrala odtiaľ štvorcový papier. Rodný list.

„István Károly Friedman,“ čítala nahlas. „Narodený 1. novembra 1927, otec Jenő Friedman, tridsaťtri rokov, matka Rozália Grünberger Friedman, dvadsaťštyri rokov.“ Pod dátumom narodenia boli dve poznámky: „Fiú. Izr.“ Chlapec. Izraelita. Pred komunistickým režimom sa na rodných listoch uvádzalo aj náboženstvo. Na zadnej strane bol dodatok, že meno Friedman bolo v roku 1946 úradne zmenené na Faludi. Ďalší dokument, Istvánov starý pas. Pôvodný dátum na vnútornej strane obalu bol 5. júl 1946. Na fotke bol veľmi mladý štíhly muž s tenulinkými fúzikmi a tmavými nepreniknuteľnými očami.

Stefi ukázala na fúziky. „Moje maskovanie,“ povedala. „Aj otec si nechal počas vojny narásť fúzy. Ale on preto, aby nevyzeral ako žid.“

„A ty?“

Nič. Až po chvíli odvetila: „Ja som nikdy nevyzerala židovsky.“

S týmto pasom opustil môj osemnásťročný otec v roku 1946 povojnové Maďarsko so svojím rovnako starým obchodným partnerom Tiborom Jablonszkym; spoznali sa rok predtým v mládežníckom filmovom klube, podporovanom komunistickou stranou. Mali namierené do Dánska, bola to prvá zastávka na ceste, ktorá napokon viedla cez pol sveta, vyzbrojení čerstvo vytlačenými vizitkami a hlavičkovými papiermi s vlastným firemným logom. Stefi ešte vždy mala pár kusov hlavičkového papiera, ktorý navrhla: bolo na nich vytlačené maličké lietadlo, prelietavajúce ponad veľký filmový kotúč, k tomu meno ich nového podniku Jablonszky & Faludi, spoločnosť na „dovoz – vývoz“ filmov.

Jablonszky & Faludi boli skôr dovoz ako vývoz. Filmová agentúra maďarskej komunistickej strany, známa ako Mafirt, chcela doplniť národný filmový archív, ktorý bol zničený pri bombardovaní. Ani nie rok po vojne oslovili môj otec s Tiborom Mafirt s týmto návrhom: vyslať Jablonszkeho & Faludiho do Škandinávie, aby priniesli nové filmy. „Ľudia v Mafirte povedali, že by nám vedeli vybaviť povolenie,“ spomínala Stefi, „ale varovali nás: ,Neopovážte sa priniesť nič, čo by urazilo Rusov!‘ My na to: ,Ale nie, to by nám ani vo sne nenapadlo!‘“

Mali v úmysle cestovať do Dánska vlakom, ibaže železnice fungovali iba po Viedeň. Celé týždne chodili po Budapešti a zháňali niekoho, kto by ich odviezol do Kodane. Pridal sa k nim tretí mladý člen klubu, Tamás Somló, židovský chlapec, ktorý býval na Rádayovej 9, syn lekárnika, deportovaného do Mauthausenu.

Po jednej pamätihodnej noci v meste skončili traja mladíci v Kit Kat Clube v Pešti. „Divoký lokál,“ spomínala Stefi a dívala sa na pasovú fotografiu svojho mladučkého ja s fúzikmi. „Tam sa chodilo vyberať si prostitútky.“ Nasledovali nejaké ženy do ošumelého hotela, kde mal môj otec svoj prvý sexuálny zážitok. „Jeden dolár a všetko v cene!“ Noc v Kit Kat Clube bola míľnikom v otcovom živote, no z iného dôvodu. „Na záchode sme narazili na jedného Dána,“ rozprávala Stefi. Dán bol skrvavený následkom istého zmätku v národnostiach. „Postrelil ho nejaký Rus, myslel si, že je nacista, lebo mal na sebe uniformu, lenže to bola uniforma dánskeho Červeného kríža,“ vysvetlila mi Stefi. „Aaale, všetci boli na mol. A tá guľka ho len škrabla.“ Dán predstavil troch mladíkov svojim kolegom z Červeného kríža, ktorí cestovali po strednej Európe na nákladnom aute a roznášali jedlo deťom. Otec v tom hneď uvidel príležitosť. „Povedala som im, že sme filmári a mohli by sme o ich straaašne záslužnej práci natočiť film.“

Otec s Tiborom hneď na druhý deň vyrazili s dánskym Červeným krížom (Tamás sa zdržal, aby si dokončil maturitu) a už sa viezli cez severozápadné Maďarsko do Rakúska a nakrúcali. „Urobili sme z toho hotovú šou,“ spomínala Stefi. „Tvrdili sme, že filmové laboratóriá v Maďarsku za nič nestoja, ale keby nás zobrali do Dánska, vyvolali by sme film tam.“

„Čo sa stalo s tým dokumentom?“

Stefi sa lišiacky usmiala. „Celé to bol podfuk. Nemali sme v kamere film.“

Pracovníci Červeného kríža zostali niekoľko týždňov vo Viedni a otcovi s Tiborom sa minuli peniaze. Otec napísal domov a žiadal financie, Jenő mu poslal niekoľko zlatých napoleonských mincí; maďarská mena bol v tej chvíli bezcenná. Otec musel vydrhnúť mince v dreze. „Boli celé lepkavé, poslal mi ich ukryté v škatuľke so sušenými slivkami.“ Na chvíľu sa zamyslela. „Slivky sušené na slnku! Tak to stálo na škatuľke. Zvláštne, čo si človek zapamätá.“ Zakrátko minuli aj mince. Otcovi napadlo vyskúšať, či dvaja hladní mladíci nedostanú najesť od Amerického židovského spojeného distribučného výboru JDC, ktorý poskytoval jedlo utečencom holokaustu. „Tak sme tam šli a požiadali o balíček pomoci. A oni mi vravia: ,Dobre, ty si v poriadku, ale ty,‘ to mysleli Tibora ,ty nie si žid!‘“

A mali pravdu. Tibor bol katolík.

[...]

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia