Zadie Smith
Foto: Anka Zhuravleva
Donatella Di Pietrantonio
Elena Ferrante
Tessa Hadley
Katie Kitamura
Záber z divadelného spracovania románu
Michel Houellebecq
Oliver Sacks
Elena Ferrante
Elena Ferrante
Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn

Posledná láska baby Dune

Tento týždeň vychádza novela Aliny Bronsky s názvom Posledná láska baby Dune odohrávajúca sa v mŕtvej rádioaktívnej zóne pri ukrajinskom Černobyle. Baba Duňa je typickou postavou starenky s nezlomnou vôľou a jej príbeh s detektívnou zápletkou je zábavný aj smutný.

Zase ma v noci zobudí Máriin kohút Konstantin. Pre Máriu je to niečo ako náhradný muž. Vychovala ho, a už keď bol kuriatkom, maznala sa s ním a rozmaznávala ho; teraz je dospelý a nepoužiteľný. Panovačne si vykračuje po dvore a poškuľuje po mne. Má poprehadzované vnútorné hodiny, ako aj vždy mal, ale nemyslím si, že to má niečo spoločné so žiarením. Nemožno ho viniť za všetko, čo na svet príde hlúpe.

Odhodím perinu a spustím nohy na zem. Na dlážke je predložka, ktorú som uplietla zo starých, na pásy natrhaných plachiet. V zime mám množstvo času, keďže sa vtedy nemusím starať o záhradu. Von chodím zriedka, len vziať vodu či drevo alebo odhrnúť sneh spredo dverí. Teraz je však leto a ja som na nohách od skorého rána, aby som mohla Máriinmu kohútovi vykrútiť krk.

Každé ráno sa pri pohľade na svoje hrčovité a široké nohy v nemeckých turistických sandáloch začudujem. Sandále sú robustné. Prežijú všetko, o pár rokov určite aj mňa.

Posledná láska baby Dune 

Názov v origináli: Baba Dunjas Letzte Liebe

Preklad: Eva Palkovičová

Vydavateľstvo: Inaque

Edícia: Short

Rozmer: 110 x 167 mm

Počet strán: 160

Väzba: Hardcover

Cena: 11,99 EUR

Dátum vydania: 20. marec 2018

Kníhkupectvá: Martinus, Artforum, Panta Rhei, Gorila

ISBN: 978-80-89737-79-6

ISBN e-book: 978-80-89737-80-2

Nemala som vždy také naširoko rozšliapané chodidlá. Kedysi boli útle a štíhle, zaprášené od vyschnutého blata z ulice, nádherné bez topánok. Igor moje nohy miloval. Zakázal mi chodiť naboso, lebo mužom stúpala horúčava do hlavy už len pri pohľade na moje prsty.

Keď ma teraz príde pozrieť, ukážem na tie hrče v turistických sandáloch a poviem: vidíš, čo z celej tej nádhery ostalo?

On sa zasmeje a povie, že sú stále pekné. Odkedy je mŕtvy, je ten klamár veľmi zdvorilý.

Počkám pár minút, kým sa mi dá krvný obeh do pohybu. Stojím a držím sa čela postele. V hlave mám trochu šero. Máriin kohút Konstantin škrieka, akoby sa išiel udusiť. Možno ma niekto predbehol.

Vezmem si zo stoličky župan. Kedysi bol farebný, červené kvety na čiernom pozadí. Teraz už kvety nevidno. Je však čistý, to je pre mňa podstatné. Irina sľúbila, že mi pošle nový. Vkĺznem doň a uviažem si opasok. Vytrasiem perinu, položím ju na posteľ, uhladím ju, rozprestriem na ňu vyšívanú prikrývku. Potom vykročím k dverám. Prvé kroky po zobudení sú vždy pomalé.

Svetlomodrá obloha visí nad dedinou ako vyšedivená posteľná plachta. Vidno kúštik slnka. Nejde mi do hlavy, že toto isté slnko svieti na všetkých rovnako: na anglickú kráľovnú, na černošského prezidenta v Afrike, na Irinu v Nemecku. A na mňa, babu Duňu, ktorá pred tridsiatimi rokmi dávala do dláh zlomeniny a brala na príjem deti cudzích ľudí a dnes sa rozhodla stať sa vrahyňou. Konstantin je hlúpe stvorenie, jeho krik je zbytočný. Okrem toho som už dávno nejedla slepačiu polievku.

Kohút sedí na plote a zazerá na mňa. Kútikom oka vidím Igora, ako sa opiera o kmeň mojej jablone. Ústa má určite bezočivo stiahnuté. Plot stojí nakrivo a kýva sa vo vetre. Ten hlúpy vták na ňom balansuje ako opitý povrazolezec.

„Poď sem, zlatíčko,“ hovorím. „Poď, ja ťa utíšim.“

Vystriem ruku. Zamáva krídlami a zaškrieka. Lalok má skôr sivý ako ružový a nervózne sa chveje. Snažím sa spomenúť si, koľko má rokov. Mária mi to neodpustí, pomyslím si. Vystretá ruka mi odvisne vo vzduchu.

Kohút mi padne k nohám skôr, ako sa ho stačím vôbec dotknúť.

Mária povedala, že jej to zlomí srdce. Takže to musím spraviť ja.

Sedí u mňa na dvore a smrká do károvanej vreckovky. Odvrátila sa, aby sa nemusela dívať, ako šklbem perie so svetlými bodkami a hádžem ho do plastového vrecka. Vo vzduchu sa vznáša páperie.

„Ľúbil ma,“ povie. „Vždy na mňa tak hľadel, keď som vošla do dvora.“

Vrecko je napoly plné. Konstantin mi leží v lone takmer až neslušne nahý. Jedno oko má napoly otvorené a pozerá do neba.

„Pozri,“ povie. „Vyzerá, ako keby nás ešte počúval.“

„Určite neexistuje nič, čo by od teba ešte nepočul.“

To je pravda. Mária sa s ním stále rozprávala. Preto mám isté obavy, že mi už nedá toľko pokoja. Každý človek okrem mňa potrebuje niekoho, s kým by sa mohol rozprávať, a Mária zvlášť. Som jej najbližšia susedka, naše pozemky delí len plot. Ktorý bol možno niekedy aj poriadnym plotom. Teraz je skôr už len spomienkou naň.

„Povedz mi konečne, čo presne sa stalo.“ Máriin hlas je hlasom vdovy.

„Už som ti to vravela tisíckrát. Vyšla som von, lebo kričal, a potom zrazu spadol z plota. Priamo k mojim nohám.“

„Možno ho niekto uriekol.“

Prikývnem. Mária na také veci verí. Slzy jej tečú po tvári a miznú v hlbokých vráskach. Pritom je aspoň o desať rokov mladšia ako ja. So vzdelaním si veľa námahy nedala, povolaním je dojička, jednoduchá žena. Tu kravu síce nemá, ale vždy má jednu kozu, ktorá býva u nej v dome a pozerá s ňou televíziu, keď v nej, pravda, aj niečo beží. Tak jej robí spoločnosť aj nejaká dýchajúca bytosť. Akurát, že jej tá koza nevie odpovedať. Takže odpovedám ja.

„Kto by toho tvojho hlúpeho vtáka už len uriekol.“

„Pst. Tak sa o mŕtvom nerozpráva. A okrem toho, ľudia sú zlí.“

„Ľudia sú leniví,“ poviem. „Chceš ho uvariť?“

Mávne rukou.

„Dobre, tak to urobím ja.“

Prikývne a ukradomky pozerá na vrecko s perím. „Vlastne som ho chcela pochovať.“

„To si mala povedať skôr. Teraz by si mu musela všetky tie pierka znovu poprikladať, aby ho v nebi nevysmiali.“

Mária premýšľa. „Ach, čo už. Uvar ho a daj mi polovicu polievky.“

Vedela som, že to takto dopadne. Mäso mávame na tanieri zriedka a Mária je nenažraný človek.

Prikývnem a na kohútovo sklovité oko stiahnem zošúverené viečko.

To s tým nebom som povedala len tak. Neverím na to. Chcem povedať, verím na nebo nad hlavou, ale viem, že naši mŕtvi tam nie sú. Ani ako malá som neverila, že človek by sa mohol zakutrať do oblaku ako do perinky. Ale zato som verila, že by sa dali jesť ako cukrová vata.

Naši mŕtvi sú medzi nami, hoci často ani nevedia, že sú mŕtvi a že ich telá hnijú v zemi.

Aj keď Černovo nie je veľké, máme cintorín, lebo v Malyši už naše mŕtvoly nechcú. Momentálne správa mesta diskutuje o tom, či má byť pri uložení Černovčanov v Malyši predpísaná olovená truhla, keďže ožiarené telo žiari, aj keď už nežije. Zatiaľ máme teda dočasný cintorín na mieste, kde stál pred stopäťdesiatimi rokmi kostol a pred tridsiatimi rokmi dedinská škola. Je to skromné miesto s drevenými krížmi a tých zopár hrobov nie je ani oplotených.

Ak by chcel niekto vedieť, ja vôbec nechcem byť pochovaná v Malyši. Po nehode reaktora som odišla ako takmer všetci. Bolo to v roku 1986 a spočiatku sme vôbec nevedeli, čo sa stalo. Potom prišli do Černova likvidátori v ochranných oblekoch a s pípajúcimi prístrojmi, ktoré prevláčali hore-dolu po hlavnej ulici. Vypukla panika, rodiny s malými deťmi si zbalili veci najrýchlejšie, zrolovali matrace, šperky a ponožky napchali do čajových kanvíc, nábytok priviazali na strešné nosiče a odrachotili. Náhlivosť bola na mieste, lebo nešťastie sa stalo skôr ako predošlý deň, avšak nikto nám to nedal včas vedieť.

To som bola ešte veľmi mladá, päťdesiat čosi, ale deti som už doma nemala. Nerobila som si teda ťažkú hlavu. Irina študovala v Moskve a Alexej bol práve na cestách po Altaji. Bola som jednou z posledných, čo opustili Černovo. Pomáhala som ostatným pchať oblečenie do vriec a vytrhávať z dlážky dosky, pod ktorými mali schované bankovky. Vlastne som nechápala, prečo mám vôbec niekam ísť.

Igor ma strčil do jedného z posledných áut, ktoré poslali z hlavného mesta, a natlačil sa ku mne. Nakazil ma svojou panikou, akoby jeho vajcia potrebovali splodiť ešte veľa detí a museli sa okamžite skryť do bezpečia. Pritom mal od chľastania už dávno prázdne a ochabnuté aj iné veci, nielen spodnú časť tela. Správa o reaktore ho na chvíľu priviedla k rozumu, nariekal o konci sveta a liezol mi na nervy.

[...]

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia