Juli Zeh
Leila Slimani
Elena Ferrante
Maeve Brennan
Zadie Smith
Foto: Anka Zhuravleva
Donatella Di Pietrantonio
Elena Ferrante
Tessa Hadley
Katie Kitamura
Záber z divadelného spracovania románu
Michel Houellebecq
Oliver Sacks
Elena Ferrante
Elena Ferrante
Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk

Príbehy z New Yorku

Maeve Brennan od roku 1954 do roku 1981 písala do rubriky O čom sa hovorí pod pseudonymom Rozvláčna dáma. Jej nezabudnuteľné momentky zo života malých reštaurácií, lacných hotelov a preplnených ulíc okolo Times Square a vo Village predstavujú nadčasovú, trpkosladkú poctu mestu. Prečítajte si dve augustové momentky.

Ludvík Vaculík

Pravda nevíťazí, pravda jednoducho zostane, keď sa všetko ostatné prešustruje!“ „Táto jar sa práve skončila a už sa nikdy nevráti. V zime sa všetko dozvieme.“ Tieto slová napísal český spisovateľ Ludvík Vaculík do Manifestu dvetisíc slov, ktorý v júni uverejnilo niekoľko českých novín. V tom čase vládla v Československu radosť. Manifest podpísalo viac než sedemdesiat Čechov a Češiek „od športu po vedu, komunisti a nekomunisti“, slovami komentátora stanice WINS Jerryho Landaya, ktorý sa nedávno vrátil z Prahy. Pán Landay rozprával o Manifeste, čítal z neho úryvky v blokoch od polnoci do svitania v stredu 21. augusta, keď sme sa v New Yorku dozvedeli o ruskej invázii do Československa. WINS je spravodajská stanica, ktorá oznámila, že pražskými ulicami idú tanky, že budovu Ústredného výboru a Československého rozhlasu obkľúčili a Alexandra Dubčeka spolu s inými vysokopostavenými vládnymi úradníkmi odviezli na neznáme miesto, z rozhlasu sa dookola ozývalo, že „niektorí českí občania sa snažia postupujúce tanky zastaviť vlastným telom“. Z času na čas pán Landay zopakoval, že sa z Prahy vrátil so suvenírom obrovskej hodnoty: so šiestimi listami papiera

Rozvláčna dáma 

Titul: Príbehy z New Yorku – Rozvláčna dáma

Názov v origináli: Long-winded Lady (Notes from the New Yorker)

Autorka: Maeve Brennan

Preklad: Aňa Ostrihoňová

Edícia: Pandora

Počet strán: 208

Cena: 13,99 EUR

Kníhkupectvá: Martinus, Artforum, Panta Rhei

Dátum vydania: 30. júl 2018

ISBN: 978-80-89737-55-0

s anglickým prekladom Manifestu Ludvíka Vaculíka. Dubčekova vláda Manifest nepodporila, ale ani proti nemu nezakročila. Keď pán Landay spomenul Manifest a jeho signatárov, vždy zopakoval: „Šlo o živý symbol znovuzrodenia Československa, jeho neoficiálnu Deklaráciu nezávislosti, ktorá sa náhle zmenila na poslednú vôľu a závet.“ Kým som počúvala WINS, prelistovala som si denník New York Times, ktorý šiel do tlače hneď, ako prišli správy o katastrofe v Prahe. Palcové titulky oznamovali: PRAHU NAPADLI SOVIETSKE, POĽSKÉ A VÝCHODONEMECKÉ VOJSKÁ a článok poskytoval všetky informácie dostupné približne do pol jedenástej večer. Prečítala som si celé vydanie Times, všetko o Demokratickej strane pripravujúcej konvent, všetko o všetkých. Prečítala som si o Londýnčanovi, ktorý zachránil svoju rybičku Georgea pred utopením a možno za svoj čin dostane cenu od Kráľovskej spoločnosti na prevenciu krutosti páchanej na zvieratách. Prečítala som si aj o ďalšej Londýnčanke, ktorá pri upratovaní v Katedrále v St. Albans zdvihla pokrčené papierové vrecko spod lavice a nenašla v ňom plesnivý sendvič, ako čakala, ale zlato, platinu, diamanty, heliotropy a ónyxy v hodnote sedemdesiatpäťtisíc dolárov – neskutočný úlovok. Na druhej strane denníka bola fotografia baróna Carla Gustava von Rosena, švédskeho letca, ktorý prekonal nigérijskú blokádu Biafry a priniesol jedlo jej hladujúcim obyvateľom. Neustále som sa vracala k fotografii na tretej strane, pretože som mala pocit, že dve tváre na nej zrkadlia ducha slov Ludvíka Vaculíka. Na zábere boli dvaja belošskí juhoafrickí študenti so zdvihnutými hlavami, kým ich iní belošskí študenti oblievali bielou farbou. Podľa Times skupina študentov prešla tridsať míľ z Witwatersrand University k domu predsedu vlády Vorstera v Pretórii s petíciou proti vládnemu zákazu vymenovať černošského afrického sociálneho antropológa na miesto profesora na univerzite v Kapskom meste. Dvaja študenti na fotografii mali devätnásť alebo dvadsať rokov, bežné chlapčenské účesy a bežné obleky. Jeden z nich má pod sakom košeľu s kravatou, ale druhý je už celý od farby a nie je vidieť, či má kravatu. V každom prípade sa na predloženie petície pekne obliekli a teraz mali šaty zničené. Stáli tam so zvesenými rukami – myslím, že v nich držali knihy – a bránili sa jedine tým, že privreli oči. Na tvári majú pochmúrny výraz, ale nie sú ani nahnevaní či nervózni. Pôsobia, ako by si stáli za svojím nielen pre prítomnosť, ale aj pre budúcnosť. V tom vydaní Times bolo toho na čítanie dosť, kým som počúvala WINS a Jerryho Landaya, ale stále som sa vracala k tým dvom juhoafrickým chlapcom.

Asi o šiestej začalo svitať. Tmavooranžové svetlo sa pomaly rozpúšťalo na bledej a oťapenej rannej oblohe. Hneď ako svitol deň, vybrala som sa na 74. ulicu a Druhú avenue. Chcela som zistiť, či v tamojšom presbyteriánskom kostole Jana Husa bude skorá ranná omša, ale nebol tam nik okrem jedného muža sediaceho na schodoch s novinami v rukách. Chvíľu som sa prechádzala po tejto rozľahlej vzdušnej časti mesta v blízkosti rieky s novými vysokými bytovými domami s balkónmi, ktoré vyzerajú veľmi čisto popri starších menších, tmavších a nemoderných budovách. Prechádzalo sa tam dosť ľudí so psami, ale Prvá avenue je široká a takto skoro, asi o štvrť na osem, po nej nechodia autá. Psy a ich majitelia pôsobili prirodzene a šťastne, akoby boli v meste, pretože sa im tam páči, a nie preto, že tam byť musia. Kedysi sa českí a slovenskí občania New Yorku koncentrovali vo štvrti medzi 71. a 75. ulicou, kde je stále veľa českých a slovenských reštaurácií, obchodov, kde je české pohrebníctvo a všade naokolo české a slovenské mená. Vo dverách takéhoto malého darčekového obchodu stál majiteľ čítajúci vydanie Times, ale okrem výrazu na jeho tvári nič nenaznačovalo, že svet práve dostal úder, ktorý ho môže zničiť a určite zanechá hlboké a dlho sa liečiace rany. Prešla som znovu okolo presbyteriánskeho kostola Jana Husa. Stále tam na schodoch sedel muž čítajúci noviny. Na roh 56. ulice a Piatej avenue som sa odviezla taxíkom a ďalej som šla peši. Blížila sa ôsma hodina a po chodníkoch kráčali ľudia do práce. Naskytol sa mi pokojný veľkomestský obrázok, na ktorom dominovala Katedrála svätého Patricka na východnej strane avenue a Rockefellerovo centrum na západnej strane. Štíhly, tmavý mladík ma obehol, čítajúc francúzske noviny, v ktorých som zahliadla titulky o Rusoch a Československu. Keď som prišla k rohu 44. ulice a Piatej avenue, zahliadla som úplne na konci bloku malú skupinku ľudí dívať sa do výkladu obchodu s organmi Hammond. Napadlo mi, že majitelia dali do výkladu televízor a všetci sa pozerajú na zábery z Prahy. Prebehla som k nim a pretlačila som sa medzi dvoch úctyhodne pôsobiacich pánov v pekných oblekoch, jedného černocha a jedného belocha. Keďže som nízka, musela som sa postaviť na špičky, keď som sa konečne pozrela do výkladu, nebola tam žiadna televízia, ale len sivovlasá dáma sediaca pred veľkým organom, ktorá sa usmievala na niečo nad našimi hlavami. Otočila som sa a pred bufetom na druhej strane ulice som si všimla kameru na stojane a známu filmársku dodávku – len jednu. Nakrúcali tu film. Znovu som sa pozrela na dámu. Ale nedívala som sa dlho, cez ulicu k nám prišiel vysoký mladý muž s čiernymi kučeravými vlasmi a požiadal nás, aby sme ustúpili – nie všetci, len niektorí. Pár ľudí zjavne patrilo k nejakému ochotníckemu divadlu. Dvaja úctyhodne pôsobiaci muži sa spolu so mnou presunuli na chodník, kde sme opäť stáli v rade a dívali sa na kučeravého mladíka, ktorý s nami nebol spokojný. „Ešte ďalej,“ povedal. „Prosím, posuňte sa ďalej. Až k dverám, prosím.“ Všetci traja sme ustúpili asi o desať metrov, potom sa náš režisér otočil, prešiel cez ulicu a vrátil sa k svojej kamere a štábu. Náhle sme si uvedomili, čo sme si mali uvedomiť, a rýchlo sme sa rozpŕchli na všetky strany.

Zašla som do hotela Algonquin a kúpila som si ranné vydanie denníka Times. Posadila som sa a začala som ho porovnávať so svojím ošúchaným nočným vydaním. V rannom vydaní správy a titulky z Československa zaberali celú prednú stranu a dostali toľko priestoru, že mnohé zo záležitostí, ktoré sa ešte večer na prvú stranu dostali, sa presunuli dozadu, kde nahradili iné správy vrátane článku o rybičke Georgeovi a pani upratovačke v Katedrále v St. Albans. Ale barón Carl Gustav von Rosen sa z druhej strany novín stále so záujmom díval na čitateľstvo a na tretej strane si svoje miesto udržali juhoafrickí študenti s tvárami, ktoré odzrkadľovali prorockú výzvu slov Ludvíka Vaculíka. Chcela by som zapriať všetko dobré juhoafrickým študentom a barónovi Carlovi Gustavovi von Rosenovi. Jerrymu Landayovi. Denníku New York Times. Malému Georgeovi, ktorému život zachránil jeho láskavý a šikovný päťdesiatpäťročný majiteľ pán Peter Humphrey. Chcela by som popriať všetko dobré pani upratovačke Ivy Rickmanovej, ktorá na margo vrecka s drahokamami povedala: „Vypadli mi oči. Vedela som, že to musím ísť povedať správcovi katedrály, ale neodolala som a niektoré náramky a prstene som si musela vyskúšať.“ Pre Ludvíka Vaculíka nemám slová povzbudenia. Prosím Boha, aby ho požehnal, aby mohol už čoskoro v bezpečí a slobodne písať. „Táto jar sa práve skončila a už sa nikdy nevráti. V zime sa všetko dozvieme.“

7. september 1968

Meno Minnie Smithovej

Včera večer som si dala skorú večeru na druhom poschodí Schrafftovej reštaurácie na Piatej avenue a 46. ulici. Už som mala takmer dojedené, keď prišli dve dámy a posadili sa k stolu vedľa mňa. Obe mali veľmi veľké klobúky a niekoľko perlových náhrdelníkov na krku a ich rozhovor som si musela vypočuť, keďže hovorili veľmi nahlas. Obidve boli majiteľkami obchodov s oblečením (alebo ich možno len riadili, to sa nedalo presne určiť) a práve sa vrátili z módnej prehliadky na Siedmej avenue. Kedysi spolu pracovali v rovnakom odevnom dome, ale až dodnes, keď sa rozhodli zájsť spolu na večeru, sa niekoľko rokov nevideli. Spomínali mená spoločných známych a každé z nich okomentovali poznámkou, ktorými dotyčné roztriedili do dvoch kategórií: na úspešné a neúspešné. Vydala sa alebo sa nevydala, rozviedla sa, presťahovala alebo nepresťahovala sa z New Yorku, založila si vlastný obchod alebo skrachovala a teraz pracuje pre niekoho iného a tak ďalej. Mená sa sypali a ja som mala pocit, že každý na svete bol rovnakej veľkosti a rovnako bezvýznamný. Napadlo mi, že ak by sa tieto dve dámy dostali k našim menám, bol by to krátky proces. Čašníčka mi priniesla účet, počítala som peniaze, keď sa spomenulo ďalšie meno: Minnie Smithová. Obe dámy boli veľmi výrečné, ale tá výrečnejšia povedala: „Ach, Minnie Smithová. Veľmi milá ženička. Za nič nestojí.“ Potom padlo ďalšie meno, ale už som ho nepočula, pretože som bola na ceste ku kase. Na prízemie som sa zviezla úžasným výťahom a vyšla som na Piatu avenue a po nej hore na 49. ulicu až do hotela pri Siedmej avenue, kde bývam. Cestou som prešla okolo množstva ľudí všetkých veľkostí a tvarov, farieb pleti a veku. Míňala som amerických vojakov a cudzokrajných námorníkov, poslíčkov a čašníkov, úradníkov a veľmi mladé dievčatá a chlapcov v skupinkách, otcov, matky, tety a strýkov, Cigánov, leštičov topánok, farárov a policajtov, taxikárov a vyobliekaných ľudí smerujúcich na Broadway. Prešla som aj okolo Minnie Smithovej? To sa nikdy nedozviem. Ach, Minnie Smithová, čo si len urobila tej príšernej žene? Všetky ostatné mená padli, boli rozpučené, dokopané na smrť, ale meno Minnie Smithovej malo byť vymazané. V tom vymazaní ju však vymedzili a teraz tu stojí v nadživotnej veľkosti. Predstavte si silu Minnie Smithovej, ktorá za nič nestojí a nie je tam, ale stále dokáže zmeniť na vlajku s vlastným menom lopatu, ktorou jej kopú hrob. Nečakám, že dve dámy zo Schrafftovej reštaurácie ešte niekedy v živote uvidím, takže existuje len malá šanca, že znovu nahliadnem do sklamaného srdca tej výrečnejšej, kde sú mená usporiadané podľa veľkosti zášti, ktorú voči nim prechováva, som si však istá, že na tom neustále sa predlžujúcom zozname jednoznačne vedie meno Minnie Smithovej.

31. august 1963

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia