Zadie Smith
Foto: Anka Zhuravleva
Donatella Di Pietrantonio
Elena Ferrante
Tessa Hadley
Katie Kitamura
Záber z divadelného spracovania románu
Michel Houellebecq
Oliver Sacks
Elena Ferrante
Elena Ferrante
Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn

Tá, čo sa vracia

Foto: Anka Zhuravleva

Vo vydavateľstve Inaque práve vyšla kniha Donatelly Di Pietrantonio Tá, čo sa vracia. Niektoré romány sa nás dotknú tak hlboko a presne, akoby ich príbeh prehováral priamo k nám. Román o Arminute – tej, čo sa vracia, nás do svojej hĺbky vtiahne už na prvých stránkach, vo chvíli, keď rozprávačka zazvoní pred neznámymi dverami v jednej ruke s kufrom a s taškou plnou topánok v tej druhej.

1

V trinástich rokoch som ešte svoju prvú matku nepoznala. Ťažkopádne som vystupovala po schodoch jej domu s nemotorným kufrom a taškou plnou rozhádzaných topánok. Na medziposchodí ma vítal závan čerstvo prepáleného tuku a očakávanie. Dvere sa nedali otvoriť, niekto nimi zvnútra bez jediného slova šklbal a pritom krútil zámkou. Hľadela som na pavúka, ktorý sa zmietal vo vzduchu, zavesený na konci vlákna.

Po tom, ako sa ozvalo kovové cvaknutie, sa zjavilo dievča s rozstrapatenými vrkočmi, zjavne si ich zaplietlo pred niekoľkými dňami. Bola to moja sestra, nikdy predtým som ju však nevidela. Potiahla krídlo dverí, aby som mohla vstúpiť, nespúšťala zo mňa pichľavý pohľad. Vtedy sme sa na seba podobali viac ako v dospelosti.

2

Žena, ktorá ma splodila, sa ani nezdvihla zo stoličky. Dieťa v jej náručí si hrýzlo palček, zrejme sa mu predieral zub. Obaja na mňa hľadeli a ono prerušilo svoje monotónne mrmlanie. Nevedela som, že mám takého malého brata.

„Prišla si,“ povedala. „Zlož sa.“

Nad zápachom topánok, ktorý sa šíril z tašky pri najmenšom pohybe, som len sklopila zrak. Cez privreté dvere zadnej izby bolo počuť silné neutíchajúce chrápanie. Dieťa sa opäť pustilo do kvílenia a naklonilo sa k prsníku, pričom mu slina pomaly stekala do prepotených kvetov na vyblednutej látke.

„Nezavrieš?“ úsečne sa spýtala matka dievčaťa, ktoré zostalo ako prikované.

„A tí, čo ju priviedli, neprídu?“ ohradilo sa a špicatou bradou ukazovalo na mňa.

Strýko, ako som sa ho musela naučiť oslovovať, práve vstúpil celý zadychčaný po tom, čo zdolal schodisko. V horúčave letného popoludnia držal medzi dvoma prstami vešiak s novým kabátom mojej veľkosti.

„Tvoja žena neprišla?“ spýtala sa moja prvá matka zvýšeným hlasom, aby prehlušila nárek mocnejúci v jej náručí.

„Neschádza z postele,“ odpovedal a pokrútil hlavou. „Včera som bol nakupovať aj na zimu,“ a ukázal na štítok so značkou môjho kabáta.

Tá, čo sa vracia 

Autorka: Donatella Di Pietrantonio

Titul v origináli: LArminuta

Preklad: Adriana Šulíková

Edícia: Pandora

Rozmer: 135 x 207 mm

Počet strán: 200

Väzba: Hardcover

Cena: 13,99 EUR

Dátum vydania: 24. apríl 2018

Kníhkupectvá: Martinus, Artforum, Panta Rhei, Gorila

ISBN: 978-80-89737-86-4

Prešla som k otvorenému oknu a zložila na zem batožinu. Z diaľky doliehal hrmot, akoby na cestu dopadali kamene z nákladného auta.

Pani domu sa rozhodla ponúknuť hosťovi kávu, aspoň jej vôňa zobudí aj manžela, dodala. Skôr ako prešla zo sporo zariadenej jedálne do kuchyne, odložila plačúce dieťa do ohrádky. Snažilo sa dostať von, zachytávalo sa o dieru v sieťke, ktorá bola nahrubo poplátaná špagátom. Keď som sa priblížila, začalo plné hnevu revať ešte silnejšie. Jeho každodenná sestra ho s námahou vytiahla a nechala ležať na kamenných dlaždiciach. Po štyroch sa vybralo za hlasmi v kuchyni. Jej temný pohľad spod privretých viečok sa presunul od brata ku mne. Rozžeravil zlatú pracku na nových topánkach, stúpal poz­dĺž modrého riasenia na oblečení, od výroby nepoddajného. Za chrbtom jej lietala mucha mäsiarka sem a tam a z času na čas narážala do steny v úsilí nájsť otvor, ktorým by mohla ujsť.

„Aj tieto šaty máš od neho?“ spýtala sa potichu.

„Kúpil mi ich včera, aby som sa sem mala v čom vrátiť.“

„A on ti je čo?“ vyzvedala.

„Vzdialený strýko. Do dnešného dňa som žila s ním a jeho ženou.“

„Tak ktorá je potom tvoja mama?“ opýtala sa ustráchane.

„Mám dve. Jedna z nich je tvoja matka.“

„Občas rozprávala o nejakej staršej sestre, ale ja jej moc neverím.“

Odrazu mi dychtivými prstami potiahla rukáv šiat.

„Už o chvíľu ti budú malé. Na ďalší rok mi ich môžeš posunúť, ale nie že mi ich zničíš!“

Otec vyšiel zo spálne naboso a zíval. Objavil sa do pol pása nahý. Všimol si ma, keď kráčal za vôňou kávy.

„Prišla si,“ vyhlásil rovnako ako jeho žena.

3

Z kuchyne doliehali slová, zriedkavé a nevýrazné, pomaly zanikol aj štrngot lyžičiek. Keď som započula hrmot odsúvajúcich sa stoličiek, zovrelo mi hrdlo. Strýko podišiel ku mne, aby ma pozdravil letmým dotykom na líce.

„Drž sa,“ povedal.

„V aute som si zabudla knihu, zídem si po ňu,“ rozbehla som sa za ním po schodoch.

Pod zámienkou, že ju musím pohľadať pod prístrojovou doskou, som vošla dnu. Zavrela som dvere a zapla si pás.

„Čo to robíš?“ spýtal sa, keď sa posadil za volant.

„Vrátim sa s tebou, nebudem vám prekážať. Práve naopak, mama je chorá a potrebuje moju pomoc. Tu nezostanem, tých hore ani len nepoznám.“

„Nezačínaj znova, snaž sa uvažovať. Tvoji skutoční rodičia ťa čakajú a majú ťa radi. Žiť v dome plnom detí bude zábava.“ Do tváre mi dýchal závan práve vypitej kávy, ktorý sa miešal s pachom jeho úst.

„Chcem žiť v našom dome, s vami. Ak som urobila niečo zlé, povedz mi, čo to bolo, viac to už neurobím. Nenechávaj ma tu.“

„Je mi to ľúto, ale už s nami nemôžeš byť, už sme ti to vysvetlili. Teraz, prosím ťa, prestaň robiť scény a vystúp,“ uzavrel svoju reč a upriamil pohľad do prázdna pred sebou. Pod niekoľkodňovým strniskom sa mu pohybovali žuvacie svaly ako mnohokrát, keď sa chystal vybuchnúť.

Neposlúchla som, ďalej som sa vzpierala. Päsťou treskol do volantu a vystúpil, aby ma vyvliekol zo stiesneného priestoru predného sedadla, kde som sa v triaške schúlila. Otvoril kľúčom, schmatol ma za lakeť a na rukáve šiat, ktoré mi kúpil, zostala niekoľkocentimetrová diera. V jeho zovretí som už nespoznávala málovravného otca, s ktorým som do dnešného rána bývala. Na asfalte pred domom zostali stopy po kolesách a ja. Smrad spálenej gumy sa vznášal vo vzduchu. Keď som zdvihla hlavu, niekto z mojej rodiny, samozrejme, nakúkal cez okná na druhom poschodí.

Vrátil sa po polhodine, začula som klopanie a potom jeho hlas na medziposchodí. V tom momente som mu odpustila a v návale radosti schytila batožinu, kým som však dobehla k dverám, jeho kroky sa už ozývali na konci schodiska. Moja sestra držala v rukách nádobu s vanilkovou zmrzlinou, ktorú som mala najradšej. Preto sa vrátil, nie aby ma odviezol preč. V to augustové popoludnie roku 1975 ju však zjedli ostatní.

[...]

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia