Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips
Christiane F.
Oliver Sacks
David Lagercrantz
Ned Beauman
Elena Ferrante
Anne-Marie O'Connorová
A.M. Homesová
Claire Messudová
Patrik Ouředník
Marie Kondo
Ned Beauman
Roger Moorhouse

Viedenské bratstvo

Detektívny debut Ingara Johnsruda sa vlani dostal medzi desať najpopulárnejších kníh v Nórsku. Prelínajú sa v ňom dve časové roviny - súčasnosť, kde príbeh začína vraždou členov apokalyptickej sekty a minulosť, keď vyšetrovanie vedie až k temným experimentom z druhej svetovej vojny.

Keby mal hádať, povedal by štyridsaťpäť, ale vedel, že je staršia. Cez päťdesiat. Jej vek stál proti nej, keď sa stala iba podpredsedníčkou. Tmavé vlasy mala pri krku vypnuté, na sebe mala úzky sivý kostým. Okolo krku jej visel malý strieborný krížik.

„Annettu som nevidela ani som s ňou nehovorila už pol roka,“ začala.

Tón hlasu mala tmavší než pred chvíľou. Wetreová chcela očividne ukázať, že má svoje emócie pod kontrolou. Typické pre ľudí, ktorí si zvykli, že sú vzorom pre iných. Pohŕdali slabosťou, no najviac svojou vlastnou.

„Väčšina rodičov je zúfalá, pretože ich deti sa proti nim búria. Opíjajú sa, experimentujú s drogami, majú sex, čo ja viem? U nás to tak nikdy nebolo. Moja dcéra je na mňa naštvaná, pretože som vraj príliš liberálna. Ja som zas na ňu naštvaná, pretože zmizla s mojím vnukom. A preto, že je to jedna konzervatívna kača.“ Wetreová sa matne usmiala a pokračovala.

„Lebo Annette ...“

Keď sa nahla dozadu, stolička zavŕzgala. Uprela pohľad do stropu, akoby sa slová, ktoré hľadala, nachádzali tam niekde pod omietkou.

„Annette žije len pre Boha.“

Wetreová mala lesklé, udržiavané vlasy. Každý jej pramienok prešiel drezúrou; neustálym pohybom ruky po ofine krotila všetky náznaky vzbury.

Začalo sa to v puberte. Annette nechcela chodiť do kostola, pretože neakceptovala farárky. Ani homosexuálnych farárov. Ani zmeny v li­turgii. Cirkev vraj hanobí vlastného Boha.

Wetreová sa zasmiala a potriasla hlavou. Čiary okolo očí mala o niečo výraznejšie ako pred kamerou, ale prekvapilo ho, ako sa neuveriteľne podobá na svoje alter ego z televízie. Diskrétny mejkap bol nanese­ný dokonale a červené pery naznačovali dôveryhodnosť a srdečnosť. A ešte niečo, uvedomil si váhavo. Farebný tón mal práve takú hĺbku, že bol zmyselný. Aké elegantné. Čo na prvý pohľad vyzeralo ako rúž, bol v skutočnosti apel na hlavu, srdce aj penis.

Naozaj hodné politika.

„Napriek tomu sme k sebe mali úctu. Až keď sa začala angažovať vo Svetle Božom ... tom spolku, ako to nazývate, zmenilo sa aj to.“

Ryšavý švédsky čašník im priniesol kávu. Kým stál pri stole, Wetre­ová mlčala.

Na omše Svetla Božieho, odlúčeného náboženského spoločenstva z Philadelphie, začala Annette chodiť pred siedmimi rokmi. Necha­la štúdium laboratórnej medicíny len pár mesiacov pred poslednou skúškou.

„Strašná hlúposť,“ povedala politička a zhlboka si povzdychla.

Potom Annette predala byt na Sankthanshaugene, ktorý jej kúpili rodičia, a nasťahovala sa do spolku. Tam stretla Pera Olava, Willia­movho otca. Nechceli sa vziať v kostole, ale nejaký obrad vraj mali.

„Nás nepozvali.“

Wetreová rýchlo zažmurkala a tenkými prstami si pretrela oči. „Celé sa to muselo udiať rýchlo, neviem si predstaviť, že by Annette šla do postele s niekým skôr, než bol vzťah ... požehnaný. Iste chápete, že ona taká nie je.“

„Zdá sa, že nie.“

Ale šťastie netrvalo dlho. Keď sa William narodil, Per Olav zomrel. Nejaká infekcia. V nemocnici im veľa nepovedali. Lotéria života. Alebo Božia vôľa.

„Podľa toho, koho sa opýtate,“ povedala Wetreová zamyslene.

Andreas zdvihol hlavu od notesa. „Kde sídli ten spolok?“

„V údolí Maridalen. Na statku, ktorý nazvali Solro, Slnečný pokoj. Mňa s manželom dnu nepustia. Podľa Annette ich nikto nesmie na­vštevovať. Takí sú paranoidní.“

Wetreová si vystrela prsty a prezerala si svoje dokonale nalakované červené nechty.

Kedysi Annette rodičov zvykla navštevovať. Nie často, ale raz za čas. Možno ju dojímali matkine slzy, ktoré sa spustili zakaždým, keď zbadala svojho vnuka. Možno ju pichali výčitky svedomia, že zanechala dobrý život, ktorý jej rodičia zabezpečili. Teraz však už prešlo pol roka. Pol roka bez jediného slova.

„Zúčastnila som sa na jednej debate v rádiu o dievčatách a potratoch. Som proti potratu, v strane nenájdete veľa takých, čo by ho podporo­vali, ale zároveň verím, že môžu vzniknúť situácie, pri ktorých musí potrat byť jednou z alternatív. Annette očividne tú debatu počúvala. Bola od rozčúlenia celá bez seba, kričala a pýtala sa, či som chcela, aby šla na potrat, keď čakala Williama.“

Wetreová prevrátila oči. „Ako keby to s tým nejako súviselo. Bola presvedčená, že chcem súdiť Božie stvorenie, že som sa rozišla s Bo­hom. Odvtedy nie sme spolu v kontakte.“

Pozrela sa do zeme. „Posledné mesiace som jej telefonovala denne. S mužom sme poslali nespočetné množstvo esemesiek, žobronili sme o náznak života. Na tom statku sme boli dvakrát, ale rýchlo nás odbili. Dole pri ceste majú rozostavaných mužov. Strážnikov.“

Jej pohľad sa stretol s Fredrikovým. „V náboženskom spolku ...“

Vonku sa Fredrikovi ušlo miesto pod Wetreovej čiernym dáždnikom. Kráčali popri murovanej budove ministerstva životného prostredia na ulici Nedre Slottsgate. Padal letný dážď. Andreas zaviezol auto naspäť pred budovu polície.

„Čo viete o tom spolku? O Svetle Božom?“ opýtal sa Fredrik.

„Pamätáte si na Bjørna Alfsena juniora?“

Potriasol hlavou.

Bjørn Alfsen prišiel o rodičov a staršieho brata pri autonehode a ako jediný dedič rodinného koncernu Drevársky priemysel Alvsen zdedil majetok v hodnote stoviek miliónov. Keby podnikal rozumne, bol by stále jedným z najbohatších mužov v Nórsku. Krátko po smrti svoj­ho starého otca v polovici sedemdesiatych rokov však všetko predal. V priebehu pár rokov dokázal rozhádzať celý rodinný majetok. Na flámy a nevydarené investície. Obrovské peniaze zmizli v diamantovej bani v Južnej Afrike. Spolupracoval s apartheidom, ale nechal sa oklamať miestnymi podnikateľmi. Začiatkom osemdesiatych rokov strávil pár rokov na súdoch. Bankrot a nahnevaní spoločníci.

Bohatstvo je prekliatím, pomyslel si Fredrik. Prvá generácia peniaze zarába, druhá generácia ich spravuje a tretia generácia ich premrhá. Vlastne to ani nie je čudné. Je ťažké vážiť si niečo, o čo človek nikdy nemusel bojovať.

„Dlhé roky sa neukazoval na verejnosti. Ale v polovici deväťde­siatych rokov sa zrazu opäť zjavil. Ako vplyvný sponzor letničného spoločenstva,“ povedala.

„Takže nanovo zbohatol?“

„Neviem. Deti boháčov majú hádam vždy niekde strčené nejaké koruny. Medzitým sa z neho stal veľký konzervatívec v hodnotových otázkach. Začal mať viaceré požiadavky na spoločenstvá, ktoré pod­poroval. Mnohým sa tie požiadavky nepáčili. Vyvolalo to konflikt a on sa odtrhol. Založil si vlastnú sektu.“

„Svetlo Božie,“ skonštatoval Fredrik.

„Dokonca si hovorí pastor.“

Fredrik sa rozhliadol po hrazdených domoch na námestí Christiania torv. Stáli tu najstaršie domy mesta. Postavili ich bohatí ľudia, no dnes o nich nik nevie. Okolo prehrmotala električka a im sa pod nohami zatriasol asfalt.

„Pamätám si Svetlo Božie. Muselo to byť tak pred jedenástimi-dva­nástimi rokmi. Proti niečomu strašne protestovali, či nie?“

„Áno. Proti spoločnosti, pretože bola podľa nich v morálnom rozklade,“ odvetila Wetreová. „Demonštrovali proti stavaniu mešít. Pred nemocnicou, kde sa robili potraty. Navštevovali svadby homosexuálov a predstierali nevoľnosť, aj pred kostolmi, kde slúžili farárky. Boli presvedčení, že Boh nás potrestá. Že súdny deň sa blíži ... Potom sa to upokojilo. Vytratili sa. Úprimne povedané, myslela som si, že sa tá sekta rozpadla.“

Zastali pred parlamentom, aby sa rozlúčili. Tu strávila Kari Lise veľkú časť svojho dospelého života. Vždy verejná osoba. Rozmýšľal, aké to môže byť, keď je matka verejným majetkom. Nešlo v tomto prípade práve o to? O oneskorenú mladícku vzburu dieťaťa jednej političky?

„Prečo ich nazývate sektou?“

„Pretože ňou sú. Viera, že sú nositeľmi absolútnej pravdy. Silný vodca. Izolácia na statku. Proroctvá o súdnom dni.“

Pri každom bode vystrelila do vzduchu jeden prst. „Je to učebnicový príklad. Vám sa to zdá ako dobré miesto na detstvo?“

Na odpoveď nečakala. Namiesto toho natiahla ruku.

„Nuž, mám pred sebou voľby, ktoré chcem vyhrať. Ďakujem, že nám pomáhate. Veľmi si to vážime. Môj muž a ja.“

Usmievala sa ako v televízii.

Ingar Johnsrud: Viedenské bratstvo, peložila Ľubomíra Kuzmová, vydáva Premedia

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia