Záber z divadelného spracovania románu
Michel Houellebecq
Oliver Sacks
Elena Ferrante
Elena Ferrante
Hamid Ismailov
Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst

Všetkým dňom koniec

Vo vydavateľstve Inaque vychádza román nemeckej prozaičky Jenny Erpenbeck s názvom Všetkým dňom koniec, odohrávajúci sa na naprieč Európou od roku 1902 do roku 1992. Kde všade číha náhoda, ktorá rozhodne o tom, či ľudský život skončí alebo nie? Práve z tohto "čo keby?" sa rodí príbeh tohto výnimočného románu.

9

Sivá je tá voda, sivá, a on vracia, komu sa čo vracia, keď sa vracia, premýšľa, keď na chvíľku zdvihne hlavu, ale potom mu znovu príde zle, tak zle, ako mu ešte v živote nebolo. Jeho žena mu raz rozprávala, že ako dieťa bola veľmi dlho presvedčená, že svet je plochý ako palacinka, a práve ona – ako aj ostatní obyvatelia hraničného mesta – je ako jedno zo zrniečok cukru, ktorým je obsypaný jej okraj. Keď sa v okolí mestečka stratila, bála sa jedine toho, že príde veľmi blízko k tomu kraju a prepadne zaň. Moje zrniečko cukru. A pritom, ako sa neskôr dozvedela v škole, nebol jej horizont ničím iným, len pomyselnou čiarou, ktorá siahala do Ruska. Kým bol človek na jednom mieste, nedokázal si to ľahko predstaviť, dokonca to bolo ťažké aj preňho, mladého úradníka,

Všetkým dňom koniec 

preklad Eva Palkovičová, Inaque: 2016

ktorého zamestnaním bolo starať sa o železnicu, čiže o pohyb ľudstva vpred. Avšak až tu, na tejto rozhojdanej lodi, mu začalo byť v jeho najhlbšom vnútri jasné, čo znamená, že Zem je guľa. Nielenže sa mu z jej zaguľatenia točí hlava, že krúži okolo nej a nevie to krúženie vydržať, ale aj horizont sa pred ním, ktorý je v pohybe, posúva stále ďalej, akoby tá rozhojdaná loď stála jemu na zlosť na mieste, aby bol on, cestujúci, stále rovnako vzdialený od svojho cieľa, akoby pred ním koniec utekal, pred ním, ktorý uteká, a zároveň s tým, ako sa hýbe, jeho pohyb rušil. Voda je sivá a jemu je veľmi zle, rovnako zle ako mnohým iným, ktorí stoja vedľa neho a tiež vracajú. Vietor duje zo smeru, v ktorom loď pláva, trhá šosy cisárskeho a kráľovského kabáta a chladí chrbát jemu, ktorý bol ešte donedávna doživotným úradníkom, zatiaľ čo on, naklonený cez zadné zábradlie, odkazuje svojej vlasti na rozlúčku to, čím ho živila. Po dvoch či troch dňoch nevoľnosti odzvoní, hovorí niekto vedľa neho, je to pán, s ktorým sa delí o kabínu druhej triedy, Švajčiar, prechádza sa po palube a keď zbadá, že treba, podáva mu vreckovku, potom bude lepšie. Pán je na cestovanie očividne zvyknutý, hustú šticu obracia proti vetru a vyťahuje jablko, on dostáva na tom čerstvom vzduchu, naopak, chuť do jedla, hovorí, odhryzne si a aj mladému mužovi ponúkne jablko, nie, ďakujem, hovorí on a znovu sa obráti k moru, rozumiem, hovorí majiteľ jabĺk a druhý guľatý predmet hodí z galérie cestujúcim najnižšej triedy do nákladného priestoru, ktorí sú iste hladní, a nemajú prístup k vlastnému zábradliu, aby mohli vracať, keď im príde zle.

[…]

12

Raz si museli obliecť záchranné vesty, pretože loď sa plavila hustou hmlou a vzniklo nebezpečenstvo, že sa zrazia s druhou loďou, raz bola taká silná búrka, že si jedna stará pani strhla z retiazky medailón a modliac sa ho hodila do vody, aby uzmierila Pána Boha s loďou, raz bolo počuť, ako niekto z nižšieho poschodia hrá na husliach skladbu z operety Netopier, ale bývalý úradník tú hudbu nepoznal, hoci študoval vo Viedni. Ak teraz zahynie na nekončiacu sa nevoľnosť, kto dostane jeho vreckové hodinky a kabát so zlatými gombíkmi? Spolucestujúci pán ukazuje poľskému dieťaťu banán a vysvetľuje mu, ako sa šúpe. Malú čiernu špičku banánu odhryzne a vypľuje ju do mora. Dieťa ale banán nechce. Nevoľnosť mladému mužovi neustúpi ani po dvoch, ani po troch, ani po štyroch dňoch. Až kým po nekonečnom dvanásť a pol dni, v jedno ráno uprostred davu, ktorý sa zrazu nahrnie na palubu, nezahliadne Sochu slobody, čo je vždy lepšie, ako ju neuvidieť nikdy. Pán mu cestou rozprával o nemeckom kapitánovi, ktorého loď bola taká rozpadnutá, že namiesto toho, aby sa vydal na cestu cez veľkú mláku, krúžil so svojimi pasažiermi na mori pri škótskom pobreží len tak ďaleko od pevniny, aby ostrov nebolo vidieť. Po deviatich dňoch vysadil vysťahovalcov na pevninu v malom prístave so slovami, že sú v Amerike. Hovorilo sa tam po anglicky, rečou, ktorej nikto z príchodzích nerozumel, a muži chodili v sukniach, čo bola zrejme v New Yorku najnovšia móda – preto trvalo skoro týždeň, kým bolo aj poslednému vysťahovalcovi jasné, že sa ešte stále nachádza v Európe. To bol už ale zruinovaný kapitán aj s peniazmi za plavbu do Nového sveta už dávno dvakrát za horami.

Muži, ženy aj deti teraz plačú od dojatia a ukazujú na obrovskú ženskú postavu, niektorí objímajú prvého lepšieho suseda, čo stojí vedľa nich, Rakúšana chce zovrieť v náručí nejaká staršia dáma, ale ten sa zdráha. Svojmu otcovi napísal pred odchodom len pohľadnicu, prečo by sa mal teraz bratať s celým ľudstvom. Možno sa z neho stal chladný človek, prvýkrát sa nad sebou zamyslí a uvažuje, či spraví z človeka príchod do cudziny iného človeka v tej istej koži. Nejaké dieťa ukazuje na sochu a pýta sa: Kto to je? A on hovorí: Kolumbus.

[…]

15

Na Ellis Island, ostrovčeku na dohľad od Manhattanu, preverujú, či sú prišelci vhodní na slobodný život. Hodnotia ich oči, pľúca, hrdlá, ruky a nakoniec aj celé obnažené telo, muži a ženy zvlášť, deti a rodičia zvlášť.

Pri vyšetrení očí dávaj pozor, keď príde ten s tým hákom!

Prečo?

Môže sa stať, že ti vypadne oko.

Určite?

Áno, rozprával mi to jeden chlap, ktorému pri tom vypadlo oko do vrecka na saku.

Keď príde na rad, vo vyšetrovacej miestnosti ho požiadajú, aby sa vyzliekol donaha. Po anglicky požiadavke nerozumie, ale nepohne sa, ani keď mu ju tlmočník preloží. Žeby tí Američania celkom potratili rozum? Alebo si naozaj myslia, že príchod do ich krajiny je niečo ako druhé narodenie? Skúška na Vysokej škole technickej vo Viedni – ktorá ľahká určite nebola – prebiehala veru ináč.

Come on. Poďme.

Nič nepomôže: nahejší, ako kedy stál pred svojou ženou, sa musí teraz v mene Božom postaviť pod svetlo a predviesť sa celej skupine lekárov. Keby len človek dopredu vedel, kam povedie cesta, ktorú si z vlastnej vôle vybral. Kabát a oblečenie mu medzitým vydezinfikujú, po vyšetrení ich dostane naspäť pokrčené. Život v slobode si teda treba vykúpiť hanbou, alebo spočíva sloboda práve v tom, že na hanbe tu vôbec nezáleží? V tom prípade by bola Amerika skutočným rajom.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia