Christine Angot
Leila Slimani
Isabelle Autissier
Andrei Makine
new yorker
Danielle McLaughlin
Jenny Erpenbeck
Hannah Arendtová
Roberto Bolaño
Saphia Azzeddine
Zygmunt Miłoszewski
Lena Andersson
Foto: Sergio Larrain
Roberto Bolaño
Jørn Lier Horst
Frank Tallis
Caitlin Moranová
Ingar Johnsrud
Jenny Offill
Petra Soukupová
Petra Soukupová
Katja Petrowskaja
Steven D. Levitt & Stephen J. Dubner
Olga Tokarczuk
Irvin D. Yalom
Tessa Hadley
Alexander Solženicyn
Shelly Kingová
Bye Bye Blondie
Virginie Despentesová
Amanda Prowseová
Frank Tallis
Jørn Lier Horst
Adam Phillips
Christiane F.
Oliver Sacks
David Lagercrantz

Žena, ktorá čakala

V malej dedinke pri Bielom mori, na severe Sovietskeho zväzu, Vera aj po tridsiatich rokoch ešte stále čaká na muža, ktorého miluje a ktorý v roku 1945 odišiel na front. Rozprávač tohto príbehu, mladý, dvadsaťšesťročný spisovateľ, na jeseň roku 1975 príde do vzdialenej oblasti Archangeľska s úlohou napísať reportáž, ktorú chce obrátiť na antisovietsku satiru.

1

„Žena tak intenzívne predurčená na šťastie (hoci aj čisto telesné šťastie, áno, obyčajnú telesnú spokojnosť), ktorá si však zvolila, zdanlivo prirodzene, samotu, vernosť neprítomnému, odmietnutie milovať…“

Napísal som túto vetu v jedinečnej chvíli, v akej si zvykneme myslieť, že sme spoznali inú ľudskú bytosť (tú ženu, Veru). Dovtedy v nás prevláda zvedavosť, odhady, túžba po priznaniach. Túžba po nej, lákavé volanie ozývajúce sa z jej tajomného vnútra. Keď sa záhada odhalí, prídu tieto slová, často domýšľavé a kategorické, ktoré pitvú, konštatujú, triedia. Všetko je zrazu pochopiteľné, upokojujúce. Vtedy sa k slovu dostane rutina alebo ľahostajnosť. Skrotili sme tajomstvo inej bytosti. Jej telo sa zredukuje na telesnú mechaniku, žiadostivú alebo nie. Jej srdce na inventár predvídateľných reakcií.

V skutočnosti v tej chvíli dôjde k vražde, pretože zabijeme nekonečnú a nevyčerpateľnú bytosť, ktorú sme stretli. Radšej sa budeme zaoberať slovným konštruktom ako živým človekom…

V tých septembrových dňoch som si v dedinke uprostred lesov, ktoré sa ťahajú až k Bielemu moru, pravdepodobne zapísal výrazy ako: „nevyčerpateľná bytosť“, „vražda“, „žena vyzlečená slovami“. V tých časoch (mal som dvadsaťšesť rokov) sa mi takéto závery

Andrei Makine 

Žena, ktorá čakala, preklad Aňa Ostrihoňová, INAQUE: 2016

zdali veľmi priliehavé. Mal som uspokojivý pocit hrdosti, že som odhalil tajný život ženy, ktorá bola vo veku mojej matky, že som jej osud zhrnul niekoľkými dobre napísanými vetami. Myslel som na jej úsmev, na gesto, ktorým ma už z diaľky zdravila, keď ma zbadala na brehu jazera, na lásku, ktorú mohla ponúknuť toľkým mužom a ktorú nedala nikomu… „Žena tak intenzívne predurčená na šťastie…“ Áno, bol som na svoju analýzu hrdý. Dokonca som si spomenul, že v devätnástom storočí sa jeden kritik odvolal na dialektiku duše, aby pomenoval umenie, s ktorým spisovatelia skúmajú protirečenia ľudskej psyché. „Žena tak intenzívne predurčená na šťastie, ale…“

V ten septembrový večer som zavrel zápisník a zahľadel som sa na hŕstku čučoriedok, ktoré počas mojej neprítomnosti Vera položila na stôl. Na druhej strane okna, nad temnými hrebeňmi lesov, visela mliečnobiela obloha, naznačujúca, že vo vzdialenosti niekoľkých hodín cesty pešo leží Biele more, nad ktorým sa už vznáša zima. Verin dom stál na začiatku chodníka, ktorý cez krovie a kopce viedol až k pobrežiu. Myslel som na osamelosť tejto ženy, na jej pokoj, na jej telo (veľmi intenzívne som si predstavoval jemné teplo, ktorým bolo obalené pod prikrývkou počas jasnej mrazivej noci) a zrazu som pochopil, že ne­existuje žiadna „dialektika duše“, ktorá by bola schopná odhaliť tajomstvo takého života. Priveľmi obyčajného a bolestne jednoduchého života v porovnaní s týmito mojimi intelektuálnymi analýzami.

Život ženy, ktorá čakala na muža, ktorého milovala. Žiadna záhada.

Jedinou záhadou, hoci trochu triviálnou, bol môj omyl: po našom prvom stretnutí koncom augusta, ktoré netrvalo dlhšie ako pár sekúnd, som sa stretol s Verou znovu začiatkom septembra a nespoznal som ju. Bol som presvedčený, že ide o dve rozdielne ženy.

Napriek tomu sa mi obe zdali „tak intenzívne predurčené na šťastie“…

***

Neskôr som sa naučil rozoznávať jednotlivé časti chodníkov, živé listy stromov, nové za každou zákrutou, meniace sa krivky jazera, po ktorého brehu som už onedlho mohol chodiť aj so zatvorenými očami. No v ten neskorý letný deň som sa s krajom ešte len zoznamoval, túlal som sa po ňom šťastne, hoci neisto, uvedomoval som si, že za smrekovcovým lesom by som mohol natrafiť na opustenú dedinu alebo že by som niekde ako po­vrazolezec musel prejsť cez napoly schátraný drevený mostík. V skutočnosti som ju videl práve na začiatku dediny, ktorá vyzerala opustená.

Najprv som si myslel, že som prekvapil nejakých milencov. V kríkoch a tráve, čo rástli na brehu jazera, som zahliadol biely bok, krivku drieku napätého úsilím a počul som zrýchlený dych. Ešte sa celkom nezotmelo, ale podvečerné slnko krvavočerveným jasom zaslepovalo zrak tieňmi a zapaľovalo listy vŕb. Zvnútra toho chvenia sa vynorila tvár ženy, ktorá sa bradou takmer dotýkala ílovitej zeme a okamžite ustúpila, čo jej rozvlnilo vlasy… Vzduch bol teplý a vlhký. Posledný záchvev leta, babieho leta, ktoré na niekoľko dní priniesol južný vietor.

Chcel som ísť ďalej, keď konáre zapraskali a objavila sa žena, naklonila hlavu v neistom pozdrave a rýchlo si uhladila sukňu, ktorá sa jej vykasala nad kolená. Tiež som ju neisto pozdravil, neschopný pohliadnuť do jej tváre, na ktorej sa striedali lúče zapadajúceho slnka s tieňmi listov. Pri jej nohách ležala stočená ako telo utopenca hrubá rybárska sieť, ktorú práve vytiahla.

Niekoľko sekúnd sme sa nehýbali, spojení v nejednoznačnom spojenectve, podobnom rýchlemu riskantnému dotyku alebo spojenectvu zločincov. Pozeral som na jej bosé nohy červené od ílu, na sieť zvinutú na kôpku, ktorá sa hýbala; zelenkavé telá šťúk sa hádzali a bóje navrchu spájal dlhý oblúk takmer čierneho tela, ktoré som spočiatku považoval za hada (bez pochyby úhor alebo sumček). Z toho zhluku šnúr a rýb pomaly odtekala do jazera voda zmiešaná s červenkastým ílom, pripomínajúca krv. Bolo dusno ako pred búrkou. Stojaci vzduch nás uväznil v nehybnosti ako v zlom sne. A bolo cítiť, že obaja vieme, inštinktívne a bez slov, že uprostred krátkeho červenkastého súmraku sa môže medzi týmto mužom a touto ženou stať čokoľvek. Úplne všetko. A že nebolo nič alebo nikto, kto by tomu mohol zabrániť. Ich telá sa mohli vystrieť ku kope sietí, splynúť, prežívať rozkoš, zatiaľ čo životy uväznené v pletive zhasínali…

Okamžite som odišiel s pocitom, že som zo zbabelosti minul chvíľu, keď sa na konkrétnom mieste, v konkrétnej tvári napĺňa osud. Chvíľu, keď nám život umožní nazrieť do skrytého tkaniva príčin a následkov.

O týždeň na to prišiel trest: severný vietor priniesol prvý sneh, akoby sa chcel pomstiť za tých pár rajských dní. Bol to však mierny trest v podobe bielych jasných víchric, z ktorých sa točila hlava a ktoré rozmazávali výhľad na cesty a polia a neustálym tancom snehových vločiek vyvolávali úsmev na ľudských tvárach. Ostrý a studený vzduch mal príchuť novej nádeje, prinášal prísľub šťastia. Búrky za sebou zanechali krištáľové dómy na temnej hladine jazera, ktorá neochvejne pochovávala ich krehkú belosť vo svojich hĺbkach. No sneh osvetľoval nábrežia a zakrátko zahojil aj blatisté jazvy, čo zostali na ceste po nákladiaku.

Šofér, s ktorým som zvykol cestovať z dediny do dediny, sa ironicky vyhlasoval za „prvú lastovičku kapitalizmu“. Otar, asi štyridsaťročný Gruzínec, si otvoril ilegálne kožušníctvo, potom, čo ho udali, sedel vo väzení a teraz si tu odpykával podmienečný trest. V tomto severnom okrese mu pridelili starý nákladiak s prehrdzavenou korbou. Bola polovica sedemdesiatych rokov a „prvá lastovička kapitalizmu“ sa úprimne tešila, že z toho vyšla tak naľahko. „A čo viac chcieť? Tu je na jedného chlapa deväť ženských,“ zvykol hovoriť s lesknúcimi sa očami a žiadostivým úsmevom.

Neustále rozprával o ženách, žil pre ženy a podozrieval som ho z toho, že aj obchodovanie s kožušinami bolo len zámienkou na to, aby mohol ženy obliekať a vyzliekať. V skutočnosti bol bystrý, dokonca citlivý, prirodzene preháňal o svojom sukničkárskom poslaní, keďže vedel, že taká je utkvelá predstava Rusov o Gruzíncoch: boli to milenci posadnutí lovom, sexuálni maniaci, bohatí, živočíšni. Hral túto karikatúru, rovnako ako mnohí cudzinci imitujú turistické klišé o svojej domovine. Hral, aby nesklamal publikum.

Koniec koncov, ženské telo bolo preňho, prirodzene a logicky, jediným, pre čo sa oplatilo žiť. A neznesiteľne by ho mučilo, ak by o ňom nemohol rozprávať načúvajúcemu dôverníkovi. Chtiac-nechtiac som túto úlohu vzal na seba. A vďačný Otar ma za to bol ochotný odviezť na Severný pól.

Vo svojich príbehoch sa nejako dokázal neopakovať. Napriek tomu boli ich nemennou témou ženy: vytúžené, zvedené a privlastnené. Šiel po nich, poležiačky, postojačky, v kabíne nákladiaka, pri stene v stajni uprostred ospanlivo prežúvajúceho stáda zvierat, na pastvine hneď vedľa mraveniska („Celé chrbty sme mali poštípané!“), v parných kúpeľoch… Používal surový a zároveň kvetnatý jazyk: „zadok jej praskol ako melón“; v kúpeľoch „sa prsia nafúknu, zväčšia sa, dvíhajú sa ako kysnúce cesto“; „oprel som ju o čerešňu a vyprášil som ju tak, že na nás spadlo toľko čerešní, až sme zostali červení od šťavy…“. V skutočnosti bol skutočný básnik telesnosti a úprimnosť jeho extázy zo ženského tela zachraňovala jeho príbehy od monotónnosti opisov súloží.

Jedného dňa som sa neopatrne dopustil chyby, keď som sa ho opýtal, ako mám zistiť, či je žena otvorená prijať moje návrhy alebo nie. „Či šuká alebo nie?“ vykríkol a tresol po volante. „No pozri sa, je to strašne jednoduché, musíš sa jej opýtať iba jednu vec, iba jednu…“ Ako dobrý komik sa na chvíľu odmlčal a zjavne sa bavil na tom, že môže poučiť neskúseného mladíka. „Potrebuješ vedieť len jediné: či jedáva údené slede.“

„Slede? Prečo slede?“

„No, lebo keď zje sleďa, bude smädná.“

„A?“

„A ak je smädná, pije veľa vody.“

„Nechápem.“

„Ak pije vodu, tak aj ští, nie?“

„Dobre, no…“

„Takže ak ští, má aj čím.“

„To hej, ale…“

„Tak ak má pišulu, tak má aj čím šukať!“

Rozrehotal sa tak nahlas, že smiechom prekryl hluk motora, niekoľkokrát ma udrel po pleci a zabudol na víchricu na ceste. Stalo sa to, keď začiatkom septembra začal padať sneh. Práve sme prišli do opustenej dediny, ktorú som nespoznal – ani domčeky zmenené bielou pokrývkou, ani breh jazera vystlaný snehom.

Otar zabrzdil, zobral vedro a vybral sa smerom k studni. Nákladiak z doby ľadovej mal rovnakú spotrebu vody ako benzínu. „Ako ženská, čo jedáva údené slede,“ zažartoval a žmurkol na mňa.

Chystali sme sa pokračovať v ceste, keď sa objavili. Dve ženy, jedna vysoká, mladšia a druhá staršia a útlejšia, stúpali chodníkom, ktorý viedol od jazera k ceste. Práve sa okúpali v domčeku, z ktorého komína stále stúpal dym. Staršia žena kráčala s ťažkosťami proti náporom vetra a odvracala tvár, skrývala ju pred snehom. Zdalo sa, že jej sprievodkyňa ju nesie. Mladá mala dlhý vojenský plášť, aký kedysi nosievali v jazdeckom pluku. Prostovlasá (možno ju sneh prekvapil, svoj šál požičala starene) a jej krk pod hrubou látkou goliera pôsobil jemne, takmer detsky štíhlo. Keď vyšli na cestu, otočili sa smerom k dedine; uvideli sme im do tvárí. V tej chvíli silnejší náraz vetra zdvihol vojenský plášť a na okamih sme zahliadli bielosť jej pŕs, kým si ich narýchlo nezakryla chlopňou.

Otar nenaštartoval, len ich uprene pozoroval cez otvorené dvere. Očakával som, že niečo povie, a spomenul som si na jeho slová: „Prsia sa z kúpeľa nafúknu…“ Bol som si istý, že sa preberie s hocijakým žartovným a oplzlým komentárom toho druhu. A prvýkrát som mal pocit, že taká veta, akokoľvek vtipná a srdečná, mi bude protivná.

No nehýbal sa, rukami zvieral volant, očami sledoval ženské obrysy, ktoré sa strácali v snehovej búrke…

Jeho hlas sa ozval, keď pustil spojku a kolesá prešmykovali na blate. „Sprostá Vera! Stále čaká! A čaká…! Posrala si život toľkým čakaním! Zabili ho alebo zostal nezvestný, to je jedno. Treba si poplakať, vypiť si pár pohárov vodky, chodiť v čiernom ako je zvykom, ale život ide ďalej. Život ide ďalej, do riti! Mala šestnásť, keď šiel na front, v štyridsiatom piatom, a odvtedy naňho čaká, pretože nedostala žiaden úradný list o tom, že zomrel. Pochovala sa zaživa so všetkými tými starenami, ktoré sú celému svetu ukradnuté a hľadá ich po lesoch, odkiaľ ich polomŕtve ťahá sem. A čaká… Do riti, však to je už tridsať rokov! A vidíš, aká je stále krásna…“

Odmlčal sa; potom sa na mňa uprene pozrel a jedovato odsekol: „Toto nemá nič spoločné s údenými sleďmi, idiot!“ Takmer som mu odpovedal rovnakým tónom, pretože som si myslel, že urážku adresoval mne, ale nepovedal som nič. Zúfalstvo, s akým buchol dlaňami po volante, naznačovalo, že bol nahnevaný sám na seba. Jeho tvár stratila červenkastý nádych a zosivela. Všimol som si, že tú ženu zúrivo odmietal pochopiť a zároveň mal ako skutočný horal v takmer posvätnej úcte to čakanie, akoby šlo o sľub, o prísahu…

Mlčali sme celou cestou do okresného mesta, kde som vystúpil. Na hlavnom námestí pokrytom oslepujúcim snehom novomanželský pár obklopený svedkami zostupoval po schodoch z radnice, kde naň čakalo auto, prvé v sprievode ozdobených vozov svadobčanov. Na oblohe nad rovnou strechou a vyblednutou vlajkou letel trojuholník divých husí.

„Vieš, možno má Vera pravdu,“ povedal mi Otar, keď som mu podal na rozlúčku ruku. „A okrem toho, kto sme my, aby sme ju súdili.“

[…]

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia