Taký ďaleký a taký blízky Užhorod

Hoci sa centrum Užhorodu, sídla Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, nachádza len štyri kilometre od slovenských hraníc, akosi z nášho zorného poľa vypadol. Aj napriek tomu, že s územím, ktorého centrom je, Slovensko dlho zdieľalo spoločný osud. Niekoľko storočí v rámci Uhorska, dve desaťročia v prvej Československej republiky.

V multietnickom štáte sa spojili územia s rozdielnym historickým vývojom, spoločenskými, hospodárskymi, náboženskými charakteristikami. Na takomto pestrom pozadí sa odvíjal často protirečivý príbeh štátu a miestnych spoločenstiev, ktorý pripomínajú aj fasády užhorodských domov.

Kľukatá cesta k rovným líniám

Hoci každé obdobie prináša do architektúry zaujímavé prvky a významné realizácie, predsa len architektúre medzivojnového Československa zvykneme prikladať väčší význam. Oprávnene. Bolo to obdobie zápasu o celkom nové poňatie architektúry, ktoré napokon vyústilo do funkcionalizmu.

Prirodzene, šlo o proces plný zvratov, protirečení, návratov k osvedčeným formám a postupom a poznamenaný svojským uchopením a pochopením nových smerov jednotlivými architektmi. S veľkou dávkou zjednodušenia možno povedať, že znakom novej architektúry sa stali bezozdobné hladké fasády, rovné strechy, veľké okná, používanie niektorých sériovo vyrábaných prvkov, akými boli napríklad drôteným pletivom vypletané balkónové zábradlia.

Nová architektúra sa však nepresadzovala ľahko, aj preto, že jej nositeľmi boli zväčša mladí architekti, ktorí nedisponovali potrebnými konexiami užitočnými pri udeľovaní verejných zákaziek. A hoci sa to môže zdať nepodstatné, v čase, keď súkromná stavebná činnosť stagnovala v dôsledku povojnových hospodárskych ťažkostí a neustáleho stúpania cien a veľké stavby realizoval hlavne štát, táto skutočnosť zohrávala dôležitú úlohu.

Pokiaľ však ide o štátnych stavebníkov, nie všetci boli konzervatívni v rovnakej miere. Ako v súvislosti s niektorými poštovými budovami na Slovensku poukázal historik a teoretik architektúry Matúš Dulla, pomerne skoro sa k novej architektúre priklonilo ministerstvo pôšt a telegrafov. A tak asi nie je náhoda, že jednou z najvýraznejších funkcionalistických stavieb v Užhorode je práve budova pošty z roku 1930 od Josefa Gočára, kľúčovej postavy modernej českej architektúry. Budova sa k novej architektúre smelo hlási celkom hladkou fasádou a veľkými pozdĺžnymi oknami na zaoblenom nároží.

Neodmysliteľnou súčasťou centier prvorepublikových miest boli Baťove obchodné domy. Svojou modernosťou sa do historických štruktúr miest presadzovali často aspoň s takou vehemenciou, ako samotný koncern do hospodárskeho a spoločenského života. Ani Užhorod nebol výnimkou a bývalý Baťov obchodný dom stoji dodnes na jednom z námestí v centre. A navrhol ho práve Gočár. Možno v porovnaní s inými Baťovými obchodmi pôsobí trochu umiernenejšie, predsa však do samotného centra mesta priniesol novú bezozdobnú architektúru a netradičné vyťahovacie okná. Aj vďaka nim nebolo možné budove uprieť eleganciu. Tie sú však už len na dobových fotografiách.

Nový štát, nové potreby, nová štvrť

Gočárova pošta sa nachádza na pomedzí starého mesta a úradníckej štvrte, Malého Galaga, ktorá začiatkom dvadsiatych rokov začala rásť na zelenej lúke. Za pomerne krátky čas vyrástli nájomné domy, ako aj objekty pre rezort verejných prác, financií, vnútra, obrany, pôšt a telegrafov, spravodlivosti, školstva a zdravotníctva, z ktorých väčšina slúži pôvodnému účelu dodnes.

Stavebníkom bol v tomto prípade štát v slohu, ktorý nemožno nazvať ani celkom tradičným (klasickým), ani moderným. Autormi budov boli zväčša starší architekti, ktorí vychádzali z tradičných požiadaviek na architektúru. Navyše od budovy štátneho úradu sa istá reprezentatívnosť, ušľachtilosť materiálov a odkazy na minulosť očakávali.

Pokiaľ sa však architekti priklonili k použitiu niektorých tradičných prvkov, bolo to už skôr v abstrahovanej podobe. Navyše sa už v tej dobe ozývali hlasy kritizujúce používanie nákladných dekoratívnych kameňov pri stavbe štátnych budov, čo sa pokladalo za celkom cudzie imidžu mladého demokratického štátu. Ak sa aj nové myšlienky neprejavili vo svojej čistej podobe na fasádach, celkom isto tak tomu bolo vo zvýšení hygienických štandardov bývania.

Žiaden z bytov stavaných so štátnou podporou napríklad nesmel mať podlahu pod úrovňou terénu, všetky miestnosti s výnimkou kúpeľne museli byť priamo vetrateľné. A hoci snom funkcionalistických architektov bolo opustiť stavanie obytných domov v uzavretých blokoch okolo dvorov, v Užhorode tomu tak nebolo. Dvory sú však dimenzované veľkoryso a kvalite bývania nie sú na ujmu.

Neprehliadnuteľným objektom Malého Galaga je impozantná budova bývalého krajinského úradu. Ním sa v roku 1936 výstavba tejto štvrte zavŕšila. Objekt je pozoruhodným z viacerých ohľadov. Jeho autorom je architekt František Krupka, ktorý zasiahol aj do stvárnenia vtedajšej Bratislavy a je autorom jednej z jej najznámejších stavieb – budovy Univerzity Komenského. Ďalej budova svojím príklonom k modernizmu celkom jasne dokumentuje prerod, akým architektúra štátnych budov na prelome 20. a 30. rokov prechádzala.

Druhým Krupkovým dielom v meste je obchodno-administratívna budova Živnostenského domu. Tá zas dokumentuje inú tvár zmien, ku ktorým v živote medzivojnového Užhorodu dochádzalo. Nerástol len počet jeho obyvateľov, ale aj jeho hospodárske sebavedomie. Veď sa vymaňoval z tieňa dynamickejšieho Mukačeva! A hoci je prijímanie modernej architektúry zdržanlivé a ešte stále nie je ani v našich slovenských podmienkach jednoznačne oceňovaná, či dokonca chránená, táto budova neušla pozornosti ani tvorcom jedného z najnovších turistických sprievodcov po meste.

Zdá sa, že menej ostychu pred funkcionalistickou architektúrou mali súkromní stavebníci. Treba však povedať, že neprijímanie novej architektúry malo okrem estetických dôvodov aj isté racionálne zdôvodnenie. Napríklad izolačné materiály na rovné strechy neboli celkom odskúšané a aj do takej slávnej vily, akou je Le Corbusierova vila v Poissy pri Paríži, zatekalo. Nie každý z architektov mal však sebavedomie tohto architekta, aby pokladal takýto nedostatok za malichernosť v porovnaní s významom, aký má šírenie novej architektúry. Zdá sa však, že aj tento počiatočné ťažkosti sa podarilo prekonať, niekoľko vcelku dobre zachovaných funkcionalistických víl v Užhorode tomu aspoň nasvedčuje.

Každému, čo jeho je

Národnostne a nábožensky pestré mesto, v ktorom žili Česi, Slováci, Rusíni, Maďari a Židia, malo aj iné potreby ako bývanie a administratívu. Je len pochopiteľné, že sa táto pestrosť obyvateľstva premietla aj do osobitných potrieb, ktorých naplnením boli príslušné objekty. Nielen prirodzenou potrebou ale do istej miery aj vecou prestíže je vzdelávanie vo vlastnom jazyku.

V Užhorode sa pociťoval chronický nedostatok školských budov, ktorý by bol odpoveďou nielen na rastúci počet obyvateľov v meste, ale aj potreby všetkých jazykových spoločenstiev. Ani v náboženskom živote nebola Podkarpatská Rus ušetrená istých špecifík, ktorých hlavným prejavom bolo opúšťanie gréckokatolíckej cirkvi a návrat k pravosláviu.

A hoci sa toto hnutie (na rozdiel od východu Podkarpatskej Rusi) prejavilo v Užhorode len okrajovo, k sakrálnym objektom v meste predsa len pribudol pravoslávny kostol. A ten je nielen pripomenutím týchto pohnutých čias, ale štýlovo aj celkom inou vrstvou architektúry. Aj počtom blízki evanjelici naplnili svoj dávnejší sen a k užhorodskému nebu sa týčila ďalšia veža.

Kým židovská komunita už reprezentatívnou synagógou disponovala, chýbala ešte škola či dokonca samostatný pavilón v užhorodskej nemocnici s kuchyňou, ktorá by zodpovedala všetkým rituálnym pravidlám. Stavebníci židovskej školy siahli po osobitom architektovi z východného Slovenska Ľudovítovi (Ludwigovi) Ollschlägerovi, ktorého najznámejšie diela stoja v Košiciach a Michalovciach. Zdá sa, že sa zrealizoval aj nemocničný pavilón.

Užhorod stále pôsobí ako dynamické a multikultúrne mesto, na pomedzí východu a západu, východoslovanského, západoslovanského a maďarského sveta, na križovatke kuchýň, či aj vážnejších javov, akým je vierovyznanie. Niektoré skupiny obyvateľstva však už obraz mesta nedotvárajú. Ako to už v strednej Európe bývalo (zlo)zvykom, „stratili“ sa takmer zo dňa na deň. Kým Česi sa vysťahovali za dramatických okolností po maďarskom zábore Užhorodu na jeseň v roku 1938, Židov postihol strašný osud počas druhej svetovej vojny. Aspoň časť ich príbehu a podielu na utváraní aj dnešnej tváre Užhorodu rozprávajú na prvý pohľad nemé domy.