Oscary 2010

Hurt Locker (Smrť čaká všade)

Tohtoročného Oscara za najlepší film a réžiu si odniesla Kathryn Bigelow za vojenskú dokudrámu Hurt Locker. Akčným surovým štýlom natočený snímok bez centrálneho príbehu je záznamom situácií, zbierkou medziľudských interakcií, každodenných banalít a opakovaných scén bojových akcií americkej jednotky v Iraku. Nebyť trojice ústredných protagonistov, rozprávanie by sa roztrúsilo do mozaiky obrazov a fragmentárnych opisov z denníka bežného vojaka, tráviaceho čas na irackom slnku. Roztrasená ručná kamera simulujúca subjektívny „videoherný“ pohľad, ustavičné rýchle zoomovanie, klipovitý strih evokujúci atmosféru chaosu a zmätku bojového vzruchu. Hurt Locker mal takisto ako Avatar 9 nominácii a patril od začiatku k favoritom „umeleckých“ sekcií. Víťazstvo okrem iného znamená aj prvenstvo ženy – režisérky, ako aj to, že sošku si odniesol najmenej navštevovaný film spomedzi nominovaných.

Možno sa zdá, že vojnové filmy to majú u kritikov už z princípu dopredu vyhrané (z tých novších reflektujúcich najmä konflikty na Blízkom východe (Mariňák či Pod bombami), no táto snímka je predsa len čímsi nová aj v rámci žánru. Nepsychologizuje, nemoralizuje, pseudo-hrdinstvo vojakov triafajúcich nepriateľa necháva vyznieť do prázdna. Navodzuje len napätú atmosféru, strachu zo smrti, ktorá môže prísť kedykoľvek a z ktorejkoľvek strany, bez toho, aby ste to mohli ovplyvniť. Život v tom ustavičnom strese nie je prechádzka a každá z postáv, príslušníkov odmínovacej jednotky, sa s tým vyrovnáva po svojom. Priepastné vzťahy k miestnemu obyvateľstvu a nemožnosť nadviazania skutočného dialógu v takejto atmosfére reflektuje množstvo scénok a takmer absurdných situácií. Vojna je droga, tvrdí úvodný citát Chrisa Hedgesa, bývalého vojnového korešpondenta New York Times, z jeho knihy príznačnej nazvanej Vojna je sila, čo nám dáva zmysel. Emocionálne najsilnejšou, vo filme, kde sú emócie potlačené v prospech vecného, analyzujúceho pohľadu na bežnú realitu je scéna „odmínovania“ nedobrovoľného samovražedného atentátnika... Allah Akbar!

Serious man

Možno si zachovať chladnú hlavu a zostať slušným človekom, keď vás život plieska o stenu ako kus handry? To je otázka, ktorú si kladie najnovšie dielko z produkcie bratov Coenovcov. Komorná komediálna dráma s filozofickým nábojom je exkurziou do sveta moderného židovstva a príbehom novodobého Jóba.

Dej, odohrávajúci sa v 60. je uvedený akousi historkou v jidiš o mŕtvom-nemŕtvom rabínovi. Ako to s ním vlastne bolo zostáva záhadou, rovnako ako všetko a najmä dôvod, prečo sa na svete dejú zlé veci. Obzvlášť, keď sa skoncentrujú do jedného života. To predsa musí niečo znamenať, či? Nie náhodou prednáša univerzitný profesor fyziky Larry Gopnik študentom o Schrödingerovej mačke, paradoxe bytia a nebytia zároveň. Záber cez úvodné titulky vás sugestívne vtiahne do dutiny rozprávania o jeho smole.

Práve ho opúšťa žena, potomkovia ho berú ako kus nábytku (žeby odkaz na Americkú krásu?), v práci to má nahnuté, ázijský študent sa ho pokúša podplatiť, jeho mentálne zaostalý brat spáva na jeho gauči, hľadá ho polícia a naviac ho mučí susedka záhradným nudizmom! Všetko to nesie v súlade s citátom stredovekého rabína Rašiho: „S prostotou prijímajte všetko, čo sa vám prihodí!“ Stačí však taká múdrosť na to, aby sme brali chaos a zmätok života s nadhľadom?

Larry hľadá pomoc u rabínov, najprv u najmladšieho, potom u staršieho... Rozprávková schéma stupňovania sa nápadne ponáša na kafkovskú náladu neprístupného zákona, zámku, od ktorého nie je kľúč. Rovnaká je textúra rozprávania bratov režisérov, neponúkajúca jasné riešenia. Všetko sa ukazuje byť naopak, presne ako spievajú doboví Jeferson Airplane v opakujúcom sa hudobnom motíve. Larry na streche ladí stanice, no signál, znamenie od boha sa mu akosi zachytiť nedarí. Čo to všetko znamená a ako má byť dobrým človekom? Blíži sa tornádo, účet za právnika presiahol jeho finančné možnosti a odrazu zazvoní telefón s ďalšou zlou správou...

Pred dvoma rokmi si bratia odniesli sošku za film Táto krajina nie je pre starých a medzitým vyprodukovali príjemnú „screwball“ komédiu Po prečítaní spáľte. Tento rok sa bratom Coenovcom neušla ani jedna soška. Možno preto, že Serious man viac otázok kladie ako zodpovedá. Komornému výrazu pomáha aj skvelo časovaná jemná minimalistická hudobná linka dvorného skladateľa Curtera Burwella pripomínajúca... ladenie antény.

Avatar

Pätnásť rokov práce, z toho vraj polovica prepisovanie scenára prinieslo svoje ovocie v podobe najväčšieho kasového trháku, ktorý by mal byť tou dlho očakávanou revolúciou, ktorá zmení náš pohľad na filmové rozprávanie. Z 9-tich nominácií premenil len tri, väčšinu na zlato v technických kategóriách, avšak v prestížnych disciplínach sa neosvedčil. Stereotypný predvídateľný príbeh obaľujúci myšlienkovo prvoplánovú ekologickú agitku, plný klišé o dobrej prírode a zlej civilizácii, infantilné zobrazenie živočíšnych tvorov s tapírimi nosmi a hobbitími ušami vzbudzujúcich dojem primitívnej čistoty, nič nové neprináša.

Skrátka moderná sci-fi rozprávka a mýtus. Sugestívne vnorenie sa do celkom nového sveta s vlastnými zákonitosťami, to je v podstate všetko, čo Avatar ponúka. Inak len intertextové odkazy na celú históriu. Revolučný systém 3D snímania dvoma spojenými digitálnymi kamerami Fusion 3-D System spolu s motion capture technológiou zachytávania reálnej hereckej pohybovej a mimickej akcie a jej „napasovania“ na digitálnu animáciu (Cameronov „vynález“ The Volume; podobný prístroj použili napr. tvorcovia Beowulfa, Podivihodného prípadu Benjamina Buttona či Scanner Darkley) ponúka úvahy o simulakre a nahrádzaní reality jej virtuálnou kópiou. Budú všetky filmy v budúcnosti 3D? Takmer sa zdá, že čím viac techniky, tým zákonite menej pôžitku z príbehu, dialógov, herectva, vizuálnych metafor a náznakov... vôbec filmu. Takže je lepšie, že radšej nie.

Nehanební bastardi

Už od úvodu nás Tarantino masívne manipuluje spájaním realistického obsahu s rozprávkovou formou „Kde bolo, tam bolo“. Psychologický realizmus, ktorý nás vedie k silnému a jednoznačnému stotožneniu a empatii s postavami, odkazuje priamo na realitu – podobná situácia by sa mohla v danej dobe a priestore skutočne odohrať. Či už aj so všetkou teatrálnosťou, to je otázne, no v princípe sa Tarantino vzdáva hlavného nástroja svojho poetického rukopisu: udržiavania divákovho odstupu od postáv i diania ako niečoho len virtuálneho, hypotetického. Režisérova hra s divákom sa už tak otvorene nemanifestuje nepravdepodobným, až absurdným spojením drsného násilia a humoru, ktoré nemôžeme brať úplne vážne – toto násilie je síce stále situačne nadsadené, vykonštruované a patetické, ale takmer nepozorovane sa pritom mieša s vnútorne, emocionálne „pravdivou“ históriou.

Záverečný rituálny obraz horiacej Valkýry ponúka síce príliš ukážkový, príliš symbolicky čistý a pravidelný tvar udalosti, no práve preto je film dokonalou fikciou. Sugeruje, že veci sa mohli stať podľa ideálnej miery, osudovo, celkom ne-historicky. A my tomu tak radi uveríme...

Dokonca aj v kresbe charakterov Hitlera či Goebelsa je Tarantino nečakane verný – jeho Führer by ľahko mohol skĺznuť do karikatúry (tak ako vo väčšine nemeckých filmov), no zachováva si dôstojnosť a vážnosť. Tarantino si neodpustí ani tu úlet, drobnú persifláž, keď nechá Hitlera, akoby znudeného, vyjsť z kinosály a vypýtať si od stráže žuvačku. Ešte aj tento okatý fór je vymyslený tak, aby ho bolo možné súčasne interpretovať ako „nechcený“. Ako umelecký pokus o interpretáciu jeho schizofrenickej osobnosti to obstojí a Tarantino ani tu jednoznačne nenarúša dojem historickosti (v zmysle toho, čo sa mohlo stať). V tomto zmysle teda vlastne naozaj nevypovedá o ničom. Je to ten typický Tarantino – provokatívny (ale zároveň morálne rafinovaný), bizarný, absurdný.

Oscara za najlepší herecký výkon vo vedľajšej úlohe si odniesol Christoph Waltz za stvárnenie esesáka Landu práve v Tarantinových Nehanebných bastardoch.