Aňa Ostrihoňová
Výrez z obrazu Roberta Bielika
Aňa Ostrihoňová
Juliana Mrvova
Aňa Ostrihoňová
foto: about.com
Aňa Ostrihoňová

Fotograf na piatok: Sebastião Salgado

Brazílsky fotograf Sebastião Salgado (1944) pôvodne vyštudoval ekonómiu. V roku 1969 spoločne s manželkou, Léilou Wanickovou, odchádza do Paríža, kde si dokončuje doktorát. O dva roky neskôr sa sťahujú do Londýna, kde začne pracovať ako ekonóm pre Svetovú organizáciu kávy, post vďaka ktorému chodieva na časté služobné cesty do Afriky.

Tam vo voľnom čase fotografuje svojou leikou, ktorú nosieva so sebou všade od svojich parížskych čias.

V roku 1973 dostane dve pracovné ponuky: zo sao-paulskej univerzity na profesorské miesto a z Washingtonu na prácu v Svetovej banke. V Hyde Parku si s touto lákavou dilemou sadnú s manželkou do člna a po dlhej diskusii o budúcnosti sa rozhodnú, že neprijme ani jednu nich. Londýnsku prácu sa však Salgado tiež rozhodne opustiť a stane sa fotografom na voľnej nohe. S manželkou sa vracajú späť do Paríža.

Z hlavného mesta Francúzska vyráža na cesty do Afriky a Latinskej Ameriky. Po tom, čo spolupracuje s agentúrami Sygma a Gamma, je od roku 1979 členom asi najprestížnejšej agentúry Magnum. No aj tú o pätnásť rokov opustí, a spoločne s manželkou, ktorá spolupracuje na všetkých jeho fotografických projektoch, si založia Amazonas Images, ktorá sa venuje exkluzívne ich projektom.

V marci 1981 sa Sebastião Salgado zhodou okolností ocitol pred washingtonským hotelom Hilton, z ktorého vychádzal dva mesiace predtým inaugurovaný Ronald Reagan. Ozvalo sa šesť výstrelov a Salgado bol jedným z tých fotografov, ktorým sa podarilo zachytiť niekoľko momentov z pokusu o atentát na prezidenta. Vďaka tomu záberu zarobil údajne až štvrť milióna vtedajších dolárov, ktoré investoval do svojich fotografických projektov.

Salgado bol od čias mladosti politicky aktívny, sám seba definuje ako „militantného fotografa“. Ešte počas diktatúry v Brazílii, krajine silných sociálnych kontrastov, sa pohyboval v ľavicových kruhoch a jeho vnímavosť voči globálnym problémom ho neopustila ani neskôr. Štúdium sociológie, antropológie a ekonómie považuje za jednu z najlepších príprav na prácu fotoreportéra.

Jeho knižný debut Autres Amériques (1986) so štyridsiatimi deviatimi čiernobielymi zábermi z každodennosti „iných Amerík” zožal

Sebastião Salgado 

obrovský úspech a získal ocenenie Kodak/Ville de Paris za najlepšiu fotografickú publikáciu. V ten istý rok vydal knižne výsledok svojej spolupráce s organizáciou Lekári bez hraníc – knihu Sahel: l’homme en détresse, kde sú zábery zo suchom sužovaného afrického regionálneho pásma. Publikácia získala nielen niekoľko fotografických cien, ale bola vyhlásená aj za humanitárny čin roka. Približne rovnako dlhý čas, šesť rokov, trvala práca na ďalšom projekte, ktorý zavŕši kniha: Workers (1993). Pôvodne ho chcel nazvať Proletári, ale zdesený knižný vydavateľ ho nakoniec presvedčil, aby názov zmenil.

Knižná publikácia, do ktorej napísal prológ nositeľ Nobelovej ceny za literatúru José Saramago Terra (1997) je výsledkom jeho spolupráce s brazílskym hnutím MST, organizáciou jeden a pol milióna chudobných poľnohospodárov, ktorí bojujú proti miestnemu latifundizmu. Autorské práva brazílskeho vydania knihy, kde zobrazuje chudobných roľníkov, žobrákov, deti ulice a iných sociálne vylúčených, prenechal tomuto hnutiu.

Postupne pribúdajú ďalšie publikácie: Migrations (2000), Africa (2007) či Genesis (2013). V roku 2014 Wim Wenders spoločne so Salgadovým synom Julianom natočili o fotografovi mimoriadne úspešný dokumentárny film The Salt of the Earth.

Salgado sa vyjadril, že svojmu osobitému čiernobielemu štýlu fotografií vďačí ranému detstvu, v ktorom v jeho rodisku trvalo obdobie krutého sucha osem mesiacov. Po ňom nasledovali štyri mesiace výrazných lejakov, v ktorých všetko vyzeralo buď biele, alebo čierne. „Spomínam si na oblohu s bielymi oblakmi, ktoré sa postupne zväčšovali a prechádzali cez sivú až k najtmavšej čiernej.“ Takýto typ oblakov môžeme vidieť aj na niektorých Salgadových fotografiách.

Na prelome tisícročia niekoľko esejistov, vrátane Susan Sontagovej, skritizovalo Salgadov štýl fotografovania. Obvinili ho, že cynickým a komerčným spôsobom zneužíva ľudskú biedu tým, že predstavuje prikrášleným spôsobom dramatické situácie, ktoré takto prichádzajú o svoju autentickosť.

Či už Salgadovi kritici majú pravdu alebo nie, isté je, že jeho fotografie nie sú iba estetickou reflexiou, ale aj morálnym pozastavením sa nad skutočnými hodnotami nášho sveta.

Vznik digitálnej fotografie a najmä skvalitnenie fotografických prístrojov v smartfónoch priniesli v poslednej dekáde nebývalý rozmach amatérskej fotografie. Fotografovať dnes môže naozaj každý a po počiatočnej investícii do fotoaparátu či mobilu, fotografovanie už nenesie so sebou také náklady a možné komplikácie ako v nie tak dávnej minulosti.

Fotografovanie sa tak „zdemokratizovalo". Seriálom „Fotograf na piatok“ si každý týždeň pripomenieme klasických fotografov a fotografky, ktorí položili základy tohto vizuálneho umenia a možno časom pribudnú aj mená zo súčasnej fotografie.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť