Aňa Ostrihoňová
Výrez z obrazu Roberta Bielika
Aňa Ostrihoňová
Juliana Mrvova
Aňa Ostrihoňová
foto: about.com
Aňa Ostrihoňová

Fotografka na piatok: Diane Arbus

Americká fotografka Diane Arbus (1923 – 1971) sa narodila do bohatej newyorskej rodiny obchodníkov s kožušinami, ktorej imaním nezakolísala ani veľká hospodárska kríza v tridsiatych rokoch.

Podľa vlastných slov vyrastala v takom luxusnom bezpečí, že nevedela, čo je to byť nešťastná. Jej brat Howard Nemerov sa neskôr stal významným americkým básnikom. Kým jej brat prejavoval v detstve hudobné nadanie, Diane sa venovala kresleniu.

Ako štrnásťročná sa spoznáva a začne tajne chodiť so svojím budúcim manželom, o päť rokov starším Allanom Arbusom, za ktorého sa vydá, len čo dovŕši plnoletosť. Dianini rodičia si predstavovali pre svoju dcéru iný typ muža, no nakoniec ho s istými výhradami akceptujú. Od chvíle sobáša až do jej smrti nepodporia však svoju dcéru ani centom.

Diane Arbus 

Allanovým snom je stať sa hercom, no skôr ako k tomu dôjde, pracuje ako módny fotograf pre časopisy Glamour, Harper‘s Bazaar, Vogue, Seventeen, atď. Diane okrem toho, že plní konzervatívnu úlohu oddanej manželky a domácej panej mu asistuje pri fotografovaní. V rodovej úlohe, do ktorej bola vychovávaná a ktorá je v tých časoch najbežnejším životným údelom amerických (a nielen amerických) žien sa však necíti vo svojej koži.

Na ceste za osobnou emancipáciou sa zoznamuje s rakúskou fotografkou Lisette Model, od ktorej dostáva cenné umelecké rady a podnety. Tá ju povzbudí k osobnejšej tvorbe a postupnému zbavovania sa strachu z reality. Dianine manželstvo sa po manželovej nevere so študentkou herectva, z ktorej sa neotriasol, dostáva do krízy.

Diane čoraz viac času trávi s fotoaparátom v uliciach, kde nadväzuje známosti s ľuďmi z okraja spoločnosti – prostitútkami, travestitmi, telesne postihnutými, či rôznymi bizarnými excentrikmi a životnými outsidermi. Získava si ich dôveru a nechávajú sa ňou portrétovať, aj keď vedia, že ich portréty nebudú „pekné“ a prikrášlené ako napríklad módne fotografie, ale budú zobrazovať surovú realitu.

Metodicky fotografuje a stáva sa jednou z prvých, ktoré systematicky používajú tzv. výplňový blesk. Cíti sa byť inšpirovaná Alicou v krajine zázrakov, či filmom Freaks Teda Browninga.

Nachádzanie vlastnej cesty je však sprevádzané aj osobnou krízou. U Diane sa začnú prejavovať prvé príznaky bipolárnej poruchy, ktorú zdedila po matke. S manželom, s ktorým ostávajú priatelia, prestanú v roku 1959 žiť v spoločnej domácnosti, aby sa o desať rokov neskôr rozviedli. Majú dve dcéry, zo staršej sa neskôr stane spisovateľka, z mladšej fotografka.

Ako fotografka si postupne získava renomé, a od časopisov dostáva zákazky na fotografovanie známych spisovateľov ako Norman Mailer, Jorge Luis Borges či ironická, provokatívna herečka, scenáristka a dramatička Mae West.

Vďaka spoločnej výstave New Documents v MoMa v roku 1967 sa jej meno stáva známym aj pre širšie publikum. To ju buď striktne odmieta, alebo miluje, nikoho však nenecháva ľahostajným. Norman Mailer sa o nej vyjadril, že dať jej do rúk fotoaparát je to isté, ako dať granát do detských rúk.

Susan Sontag, ktorú odportrétovala spoločne so synom, jej venuje vo svojej esejistickej knihe O fotografii takmer celú kapitolu nelichotivých riadkov. „Ktokoľvek, koho Arbusová odfotí, je monštrum.“ (Samotná Sontag však na Arbusovej portréte ako monštrum naozaj nevyzerá.)

Diane je viacerými obviňovaná, že jej fotografický záujem je voyeuristický a nadraďujúci sa, motivovaný jej privilegovaným pôvodom a z toho plynúcimi osobnými frustráciami než skutočným humanizmom. Samozrejme, nechýbali ani apologéti, ktorí takéto hodnotenia považovali za prehnané a kruté, spôsobené nepochopením Dianinej umeleckej poctivosti.

Diane je na tom psychicky čoraz horšie, aj kvôli pocitom bezmocnosti zo žltačky, ktorou sa infikovala od niektorého z partnerov, ktorými boli neraz aj telesne hendikepované modely oboch pohlaví. Okamihy eufórie sú striedané čoraz dlhšími obdobiami hlbokých depresií.

Diane Arbus dobrovoľne ukončila svoj život, keď mala štyridsaťosem rokov.

Vznik digitálnej fotografie a najmä skvalitnenie fotografických prístrojov v smartfónoch priniesli v poslednej dekáde nebývalý rozmach amatérskej fotografie. Fotografovať dnes môže naozaj každý a po počiatočnej investícii do fotoaparátu či mobilu, fotografovanie už nenesie so sebou také náklady a možné komplikácie ako v nie tak dávnej minulosti.

Fotografovanie sa tak „zdemokratizovalo". Seriálom „Fotograf na piatok“ si každý týždeň pripomenieme klasických fotografov a fotografky, ktorí položili základy tohto vizuálneho umenia a možno časom pribudnú aj mená zo súčasnej fotografie.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť