Za kratší pracovný čas

Československý parlament prijal zákon o „osmihodinové době pracovní“ v decembri 1918. Odvtedy produktivita práce výrazne vzrástla, ale z hľadiska skracovania pracovného času sme sa príliš nepohli. Skôr sa objavujú snahy donútiť nás robiť ešte dlhšie a ešte nás presvedčiť, že je to pre nás dobre. Je to však cesta do slepej uličky.

Pracovať dlhšie neznamená pracovať lepšie. Unavený pracovník je oveľa náchylnejší robiť chyby, stráca chuť do práce a skôr ochorie alebo sa zraní. Zamestnávatelia nás ženú do dlhších pracovných hodín s odôvodnením, že treba produkovať viac.

Z dlhodobého hľadiska je trvalo udržateľný rast nemožný a v podstate aj zbytočný a nežiaduci. Aj veľký liberálny filozof John Stuart Mill tvrdil, že zvyšovanie výroby je dôležitým cieľom len v zaostalých krajinách. V rozvinutých je potrebné lepšie prerozdeľovanie.

Mali by sme zavrhnúť fetiš rastu a namiesto toho sa zamerať na zabezpečenie dostatku. John Maynard Keynes predpovedal, že na začiatku 21. storočia nám na zabezpečenie materiálnych potrieb bude stačiť 15 hodín práce. Keby dnes vstal z mŕtvych, bol by nepríjemne prekvapený, že napriek technologickému pokroku stále trčíme v továrňach a kanceláriách často aj viac než 40 hodín týždenne.

Keynesovu štafetu prebrala Nadácia pre novú ekonómiu, ktorá navrhuje 21-hodinový pracovný týždeň. Pochopiteľne, takáto zmena si vyžaduje predovšetkým iné nastavenie myslenia. Skrátenie pracovného času by zamestnávatelia možno prijali, ak by bolo spojené so znížením platov.

Lenže prečo by sme sa mali byť platení podľa času, a nie podľa výkonnosti? Ak za päť hodín urobím toľko ako predtým za osem, tak si zaslúžim rovnaké peniaze, nie? Menej času v práci by znamenalo viac šťastnejších a zdravších ľudí.

Keď si naši predkovia dokázali vybojovať osemhodinový pracovný deň, prečo by sme si nevymohli ďalšie skrátenie aspoň na šesť hodín alebo štyri pracovné dni? Kurzarbeit by nemal byť len núdzovým východiskom počas krízy, ale trvalým opatrením.