Tomáš Černák
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Vladimír Bačišin
Foto: www.kbministries.net
Aňa Ostrihoňová
Foto: Laynekennedy.com
Tomáš Mrva

Švajčiarska koalícia

Švajčiarsko zohráva v slovenskej politickej mytológii dôležitú úlohu. Vladímir Mečiar tu chcel svojho času vytvoriť jeho klon. Keď sa mu to nepodarilo, tak nám ho priblížil na predvolebných billboardoch. Ak však chceme Švajčiarsko nasledovať, musíme byť dôslednejší.

Na Slovensku sa teraz prvý raz otvorene hovorí o možnosti (ak nie rovno potrebe) širokej koalície po marcových voľbách. V predstavivosti väčšiny ľudí by takáto široká koalícia bola zložená zo Smeru – Sociálnej demokracie, SDKÚ-DS, KDH a Mostu-Hídu (ak sa dostane do parlamentu) a prípadne aj SaS, ak pochopí, že politika nie je počítačová hra, kde môžete začať odznova, kedy sa vám zachce.

Skutočnú širokú koalíciu by však v čase, keď sa neúprosne rútime do ďalšej recesie a bude sa rozhodovať aj o budúcej podobe Európskej únie, mali tvoriť úplne všetky strany, ktoré sa do parlamentu dostanú. Čakajú nás ťažké časy, a preto by všetky strany mali prevziať zodpovednosť za riadenie štátu. Znamenalo by to koniec pohodlného vegetovania v koalícii, kde môžete štyri roky mudrovať bez akejkoľvek zodpovednosti.

Čiastočnou inšpiráciou by nám mohlo byť práve Švajčiarsko. Tam síce nikdy túto podmienku neplnili dôsledne, pretože vzhľadom na tamojší volebný systém sa do parlamentu dostávajú aj malé strany, ktoré majú jedného alebo dvoch poslancov, ale v princípe dlhé desaťročia platilo, že parlamentnú opozíciu tvorili len okrajové strany. Na Slovensku, ak si odmyslíme „výťahové“ strany a skupiny ako OKS a Obyčajných ľudí, ktorí sa zviezli na kandidátkach iných strán, je minimum osem poslancov.

Magická formula

Vo Švajčiarsku v rokoch 1959 až 2003 platila takzvaná magická formula, podľa ktorej sa členmi Federálnej rady, čo je v podstate švajčiarska vláda, stávali členovia štyroch najväčších strán. Dokonca bez ohľadu na výsledok volieb bol určený aj ich pomer – sociálni demokrati (SP), kresťanskí demokrati (CVP) a slobodní demokrati (FDP) mali po dvoch členoch a ľudovci (SVP) jedného. Potom sa to začalo miešať.

Ľudovci, známi svojím populizmom a protiimigračnou politikou, dostali najviac hlasov v roku 2003 a získali druhé kreslo na úkor kresťanských demokratov. Ako to už v populistických stranách býva, došlo k rozkolu a obaja členovia vlády za SVP prešli k odštiepeneckej Konzervatívnej demokratickej strane (BDP). Jeden z nich potom odstúpil a SVP dostala naspäť jedno kreslo.

Súčasná podoba vlády je taká že sociálni demokrati a slobodní demokrati majú po dve kreslá (v prípade sociálnych demokratov je jedným z nich prezidentka Micheline Calmy-Reyová, ktorej funkčné obdobie sa končí 31. decembra 2011) a tri ďalšie strany majú po jednom členovi. Na zasadnutia vlády chodí aj „federálna kancelárka“ za CVP, čo je v podstate vedúca úradu vlády, ktorá vo vláde nehlasuje. Paradoxom je, že konzervatívni demokrati majú miesto vo vláde, hoci majú menej poslancov ako zelení a liberálni zelení. Keďže členov Federálnej rady nemožno odvolať, len sa ich pozícia musí každé štyri roky potvrdiť, istý čas to tak aj zostane.

Všetci do vlády

Pri pohľade na tieto machinácie si nezaujatý pozorovateľ môže rovno položiť otázku, načo sú vôbec voľby, keď veľké strany majú miesto vo vláde isté. Tu treba podotknúť, že sa volí vždy len parlament, a nie vláda. Tú zostavuje osoba, ktorá dokáže garantovať, že jej parlament schváli programové vyhlásenie. V rokoch 1998, 2002 a 2010 skončili slovenskí volební víťazi v opozícii.

Ako by teda vyzeralo upravené aplikovanie švajčiarskeho systému na Slovensku? V prvom rade by sme museli vylúčiť akúkoľvek magickú formulu. Slováci nie sú Švajčiari a je ťažko predstaviteľné, že pomer medzi hlavnými stranami by zostal viac ako štyri desaťročia viac-menej nemenný. Museli by sme teda prísť s vlastným vzorcom, ktorý by mohol byť celkom jednoduchý.

Strany, ktoré by dostali od päť do desať percent, by mali jedného ministra. Strany s percentuálnym podielom hlasov od desať do dvadsať percent by dostali dve vládne kreslá a strany s viac ako dvadsiatimi percentami tri kreslá plus miesto premiéra. Vo Švajčiarsku takáto funkcia neexistuje, takže tam nikdy nemuseli riešiť problém, či musí byť predsedom vlády zástupca najsilnejšej strany.

Na druhej strane, členom vlády je prezidentka, ktorá je zároveň ministerkou zahraničných vecí. Z pochopiteľných dôvodov bude na Slovensku vhodnejšie ponechať prezidenta mimo akýchkoľvek vládnych štruktúr. Už jeho súčasné „dozorovanie“ je pre mnohých dosť silnou kávou, a to by platilo, nech by bol v tej funkcii ktokoľvek.

Pozrime sa teda, ako by vyzerala vláda po voľbách v roku 2010. Smer by mal premiéra a troch ministrov. SDKÚ-DS a SaS po dvoch ministroch, KDH, Most-Híd a SNS jedného ministra. Dobrou správou by bolo, že oproti súčasnej vláde, ktorá má 14 členov (do odvolania Ľubomíra Galka z funkcie ministra obrany ich bolo o jedného viac), by nám nový vzorec zredukoval počet členov vlády na predsedu a desať ministrov. V čase, keď sa všetci tvária, ako musíme šetriť, nás nič lepšie stretnúť nemôže. Keď Švajčiari bez problémov fungujú so siedmimi ministerstvami, tak nám musí desať bohato stačiť.

SNS a Maďari

Pri pohľade na vládnu zostavu podľa vzorca pre „superkoalíciu“ na prvý pohľad udrie do očí, že by v nej mali byť tak SNS, ako aj Most-Híd. Všetkým je jasné, že za normálnych okolností by tieto dve strany nedostal do koalície ani ten najväčší mierotvorca. Keďže hlavným cieľom modelu koalície so všetkými stranami by bolo, aby všetci mali zodpovednosť za spravovanie štátu, tak by za neochotu urobiť tak zaplatili, a to doslova. Nedostali by štátny príspevok za hlasy vo voľbách. Ich miesto vo vláde by zostalo neobsadené, takže by sme mali znova minimálne o jedno ministerstvo menej. Štát by tak dvojnásobne ušetril. Museli by si teda vybrať, čo je pre ne dôležitejšie.

Pochopiteľne, niekto by mohol namietať, že pri odvodzovaní počtu ministerských kresiel od percent získaných vo voľbách by sme mohli mať stále iný počet ministrov. To však platí aj v súčasnosti. V porovnaní s predchádzajúcou vládou prestal existovať rezort výstavby a regionálneho rozvoja a na istý čas aj životného prostredia. V minulosti sme mali napríklad aj ministerstvo privatizácie a väčšina z nás si vie predstaviť aj život bez ministerstva hospodárstva, prípadne zlúčenie ministerstiev kultúry a školstva, prípadne spravodlivosti a vnútra.

Závažnejšou výčitkou by mohlo byť to, kto vlastne bude robiť opozíciu, keď budú všetci vo vláde. To tiež nie je neprekonateľný problém. Dokonca by mohol prispieť k tomu, že poslanci by konečne hlasovali podľa vlastného svedomia, a nie podľa príkazov straníckych centrál alebo koaličnej rady. Vláda by predkladala do parlamentu návrhy, ktoré by získali väčšinu v kabinete, a zároveň by si ju museli zabezpečiť aj v parlamente. Vo väčšine prípadov by to nemal byť problém, keďže strany, ktoré presadili zákon vo vláde, by to mali dokázať aj v NR SR.

Navyše nesúhlas jednej alebo dvoch strán, prípadne skupiny poslancov, by nemusel byť takou pohromou ako v súčasnosti. Týmto spôsobom by sme predišli napríklad problémom, ktoré vyvolalo schvaľovanie eurovalu. Jasná väčšina poslancov ho podporovala, ale napriek tomu na prvý pokus neprešiel, pretože sa hrali politické hry na rôznych úrovniach. V situácii, keď by boli všetci vo vláde, by Smer mohol hlasovať za a SaS proti. Ovca by bola celá a vlk sýty. Celkovo by bola väčšia šanca, že zákony by prechádzali pre ich obsah, a nie iba zásluhou toho, kto ich predložil.

Síce by to znamenalo ťažkú ranu pre zákulisnú politiku, vydieranie, kupovanie hlasov a podobné hlboko zakorenené neduhy, ale 22 rokov po revolúcii je už načase.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia