Gabčík a Kubiš spolu s ďalšími piatimi výsadkármi, ktorí prišli do Protektorátu Čechy a Morava z Británie, spáchali 18. júna 1942 samovraždu v pravoslávnom Kostole sv. Cyrila a Metoda v Prahe. Nacisti sa za Heydrichovu smrť pomstili vypálením Lidíc a Ležákov, ako aj popravou stoviek ľudí alebo ich deportáciou do koncentračných táborov. O okolnostiach prípravy a vykonania atentátu a jeho následkoch hovoríme s britským historikom Martinom Brownom, autorom knihy Jak se jedná s demokraty: Britské ministerstvo zahraničí a československá emigrace ve Velké Británii 1939-1945.

Začnime samotným príchodom Heydricha do Prahy. Prečo sa Hitler rozhodol poslať jedného z popredných nacistických funkcionárov do malej, relatívne bezvýznamnej krajiny, ktorá síce nebola úplne na kolenách, ale v predchádzajúcich rokoch sa mu opakovane podarilo ju ponížiť?

V prvom rade musím zdôrazniť, že môj výskum na túto tému je z britskej pozície, z archívov Úradu pre špeciálne operácie (SOE). Takže nebudem predstierať, že som odborník na to, čo si mysleli nacisti.

Protektorát ste označili za relatívne bezvýznamnú krajinu, ale väčšina zdrojov naznačuje, že bývalé Československo, a predovšetkým Čechy, boli pre Nemecko veľmi dôležité, a to z jedného hlavného dôvodu, ktorým bola priemyselná kapacita – Škodove závody, Zbrojovka Brno a ďalšie priemyselné koncerny. Podľa dostupných informácií sa teda zdá, že Heydricha tam poslali, aby zvýšil priemyselnú výrobu a aby zastavil malé sabotáže, ako napríklad pomalú prácu, ktoré sa v továrňach objavovali.

Vyzerá to teda, že Heydrich tam išiel preto, že Protektorát bol z priemyselného hľadiska kľúčový pre nemecké vojnové snahy. Vieme, že už od Mníchova sa nemecká armáda výrazne spoliehala na českú priemyselnú výrobu, či už išlo o muníciu, tanky alebo strelné zbrane. Nemci sa teda obávali, že ak Čechy nebudú pod kontrolou, a Heydrichov predchodca Konstantin von Neurath ich nemal príliš pod kontrolou, tak to bude mať vplyv na ich vojnové snaženie.

Rozhodnutie zavraždiť Heydricha padlo len niekoľko dní po tom, ako sa ujal funkcie. Čo viedlo k takejto radikálnej reakcii na jeho vymenovanie?

Je to jedna z veľkých otázok dejín. Existujú dôkazy, že exilová vláda na čele s Edvardom Benešom naznačila možnosť zavraždenia vedúcich predstaviteľov Protektorátu už v roku 1939. František Moravec, vedúci československej tajnej služby na Západe podsunul britskej tajnej službe MI6 a neskôr SOE, keď bol vytvorený v roku 1940, možnosť selektívneho zavraždenia protektorátnych politikov. Nebola to teda nová myšlienka.

Stal sa teda Heydrich len ďalšou osobou na tomto zozname?

Áno aj nie. Musíme to vidieť v širšom medzinárodnom kontexte. Beneš bol veľký hráč na medzinárodnom poli. Vedel, čo si ľudia v Moskve, Washingtone a Londýne mysleli. Keď sa Heydrich dostal k moci v Protektoráte, tak veľmi rýchlo obmedzil schopnosť pôsobenia domáceho odboja. Bez odboja by exilová vláda začala strácať autoritu. Čechoslováci v Londýne vždy súťažili s Poliakmi. Británia mala obmedzené zdroje a vždy dávala najviac tým, ktorí dokázali, že majú najsilnejší odboj.

Beneš a exilová vláda sa teda obávali, že odboj bude potlačený a prídu aj o spravodajské informácie z Protektorátu. Práve vďaka nim si vláda udržiavala svoju pozíciu, pretože podľa MI6 mali tie informácie veľmi vysokú kvalitu. Nevieme posúdiť, či boli naozaj také kvalitné, ale Briti ich tak vnímali. Keď prišiel Heydrich, tak boli zrazu odrezaní od týchto informácií. Z pohľadu exilovej vlády to bol teda závažný problém pre jej medzinárodné postavenie.

Atentát bol pôvodne plánovaný na 28. októbra 1941, čiže výročie vzniku Československa. Prečo bol odložený takmer o sedem mesiacov?

Nikto presne nevie, prečo to trvalo tak dlho a čo Gabčík s Kubišom vlastne robili. Českí aj nemeckí historici sa stále dohadujú, prečo to toľko trvalo. Niektorí tvrdia, že keď výsadok Anthropoid pristál v Čechach, tak u jeho členov narastala neochota vykonať atentát. Čiastočne preto, že boli v kontakte s domácim odbojom a uvedomili si, aká bude odveta za tento čin. Iní zase tvrdia, že Gabčík a Kubiš mali vzťahy s miestnymi dievčatami a to ich zdržalo. Myslím, že skutočnú príčinu nikto nevie.

Jeden z výsadkárov Karel Svoboda sa zranil pri výcviku ešte v Británii. To by však znamenalo zdržanie o niekoľko dní, kým ho nahradia, ale nevysvetľuje sedemmesačný odklad akcie.

Je to naozaj zvláštne, lebo čím dlhšie boli v Protektoráte, tým väčšie bolo riziko, že ich chytia. Zaujímavé je aj to, čo ďalšie mal Anthropoid za úlohu. Pozrime sa na to trocha z iného uhla. Britský Úrad pre špeciálne operácie mal záujem na zabití Heydricha, keďže to bol jeden z popredných nacistov zapojených do potierania odboja. Jeho úlohou bolo zničiť odboj v nacistami okupovanej Európe. Briti teda chceli, aby bol mŕtvy.

Česi, a predovšetkým Beneš, by celkom radi mali na konte veľký triumf, významný prejav odboja. Mohlo to byť zabitie Heydricha alebo Emanuela Moravca (protektorátneho ministra školstva a ľudovej osvety, ktorý nebol v príbuzenskom vzťahu s Františkom Moravcom, pozn. red.) alebo bombardovanie továrne Škoda v Plzni. Nezabúdajme, že Gabčíka a Kubiša poslali do Plzne, aby pomohli pri bombardovaní škodovky. Dokonca umiestnili blízko továrne rádiomaják, aby pomohli britským bombardérom s navigáciou. Je veľmi zvláštne poslať vražedné komando na takúto misiu. Zdá sa teda, že sa snažili o nejakú veľkú udalosť.

Nemalo ísť o signál smerom k obyvateľstvu Protektorátu alebo nacistickému vedeniu v Berlíne, ale do Londýna a predovšetkým do Moskvy, že odboj bol aktívny. Nesmieme zabúdať, že Benešovi a exilovej vláde išlo aj o to, čo si Moskva myslí o odboji. Na toto sa často zabúda.

Už ste to naznačili, ale aký bol vôbec cieľ celej operácie? Zabiť Heydricha, ukázať životaschopnosť odboja, kombinácia týchto možností alebo niečo úplne iné?

Bola to demonštratívna akcia smerom k celému svetu. Heydrich plánoval zmeniť postavenie Protektorátu a urobiť z neho provinciu Tretej ríše. Aj toto spôsobovalo exilovej vláde obavy. Myslela už totiž na koniec vojny a obnovenie Československa. Akékoľvek degradovanie postavenia Protektorátu by pre exilovú vládu bolo vážnou ranou, pretože by jej to sťažilo obnovenie Československa.

Z Benešovej perspektívy teda zrejme išlo o signál do Londýna a Moskvy, že Protektorát je nezávislý, a oživenie konceptu Československa, a to bez ohľadu na to, aká bude reakcia. Podľa mňa Beneš aj ostatní veľmi dobre vedeli, že odveta bude hrozná.

A aj bola. Nemci vypálili Lidice a Ležáky. Stovky ľudí boli popravené alebo poslané do koncentračných táborov. Ako reagovala exilová vláda? Prejavila ľútosť nad stratou toľkých životov, alebo videla udalosť ako propagandistický úspech?

Treba to vidieť v kontexte osudu Lidíc, masového vraždenia a zatýkania. Dá sa na to pozrieť dvoma spôsobmi. Ten prvý je, že Beneš mal počúvnuť domáci odboj a nemal dať Heydricha zavraždiť, pretože cena bola privysoká. A naozaj sa odboj podporovaný Západom po atentáte na Heydricha v podstate skončil. Po zvyšok vojny bol veľmi obmedzený a to umožnilo posilnenie komunistického odboja. Podľa niektorých teda atentát oslabil postavenie Západu v Československu a mohol pomôcť komunistom. Podľa mňa to však viac vypovedá o studenej vojne než o druhej svetovej vojne.

Na druhej strane je pamiatka Lidíc a to, ako ich osud využili západní spojenci vo svojej propagande. V tom čase sa nevedelo o koncentračných táboroch, o Auschwitzi alebo Sobibore. Teda aspoň nie verejne. V rokoch 1942-43 sa Lidice sa stali veľkým nástrojom spojeneckej propagandy, poukazujúc na barbarstvo nacistov. Na celom svete sa Lidice stali symbolom boja Čechoslovákov za slobodu. A naozaj na celom svete. Ľudia zabúdajú, aký to bol v tom čase propagandistický nástroj.

Beneš a jeho vláda sa po Lidiciach dočkali celosvetovej podpory. Z tohto pohľadu to bol obrovský úspech. Navyše, britská vláda verejne vyhlásila, že už nie je viazaná Mníchovskou dohodou. A to bolo to, čo Beneš naozaj chcel.

Atentát na Heydricha, ako aj posledný boj siedmich výsadkárov v Kostole sv. Cyrila a Metoda sa stali námetom mnohých filmov a kníh. Prvým z nich bol Hangmen Also Die (Aj kati zomierajú) z roku 1943 a najslávnejším je asi Atentát od Jiřího Sequensa. Nakoľko sa tieto umelecké zobrazenia držia reality, prípadne aké historické mýty v nich možno vysledovať?

Existuje dokonca britský dokument Tichá dedina, ktorý myslím vznikol ešte pred Hangmen Also Die, a je veľmi obľúbený v Británii. Bol to prejav veľkej podpory Československu v dokumentoch aj hraných filmoch. Spomenul by som tiež film Operácia Daybreak z roku 1975, ktorý vznikol v britsko-československej koprodukcii a nakrúcal sa v Prahe s britskými hercami. Ten je zaujímavý tým, že to bol prvý západný film nakrútený v Československu po invázii v roku 1968.

Otázka znie, či by sme mali od filmov vyžadovať, aby sa presne držali historických udalostí. Moja odpoveď ako historika je nie a nevidím dôvod, aby sme si z toho robili ťažkú hlavu. To nie je úloha filmov. Ich úlohou je zaujať a pobaviť divákov. Navyše, keďže väčšina dokumentov nebola k dispozícii do 90. rokov, tak je samozrejmé, že tam boli nepresnosti, pretože ich tvorcovia jednoducho nemali informácie. Niektoré z týchto filmov sú lepšie ako iné. Operácia Daybreak je zaujímavá tým, že sa nakrúcala presne na miestach, kde sa dané udalosti stali.

Poznáte aj československé a české filmy, napríklad Sequensov atentát?

Áno. Mám ho tu so sebou na DVD. Kedy ho nakrútil? V roku 1964? To je zaujímavé, pretože práve v polovici šesťdesiatych rokov československí historici začínajú po prvý raz prehodnocovať druhú svetovú vojnu bez výraznej komunistickej cenzúry. Ale opäť nemôže byť celkom presný kvôli studenej vojne a spôsobu, ako samotná studená vojna prekrútila chápanie odboja. Otázka odboja sa stala historiografickým bojiskom počas studenej vojny. Komunistický blok tvrdil, že jediný skutočný protifašistický odboj bol komunistický, a okrem toho klamal o období paktu Molotov-Ribbentrop. Na Západe zase predstierali, že všetok odboj bol s jeho podporou a komunisti nič nerobili. Znamená to, že žiadny film spred konca studenej vojny nemôže byť presný.

Žije ešte atentát na Heydricha v povedomí britskej verejnosti, alebo sa na neho zabudlo?

Atentát na Heydricha je pomerne dobre známy. Nie príliš, ale celkom dobre. Opäť platí, že ľudia asi vedia viac o Poľsku, napríklad o Varšavskom povstaní. V tomto roku okrúhleho výročia sa zatiaľ o ňom veľa nehovorilo. Viem, že vyšiel nový životopis Heydricha od írskeho historika Richarda Gerwarth Hitler’s Hangman: Life of Heydrich. Ani o Lidiciach sa skoro nič nehovorí. Tieto udalosti sú pomerne známe, ale určite nie tak ako v strednej a východnej Európe. Ale to je prirodzené.

Martin David Brown je pridruženým profesorom (docentom) medzinárodných dejín na Americkej medzinárodnej univerzite v Londýne. Je autorom knihy Jak se jedná s demokraty: Britské ministerstvo zahraničí a československá emigrace ve Velké Británii 1939-1945 (Beta-Dobrovský Ševčík, 2008) a spolueditorom knihy Slovakia in History (Cambridge University Press, 2011).