Kate Bolick
Aňa Ostrihoňová
Adam Phillips
Tomáš Mrva
Foto: Peter Musolino, Flickr.com (licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (Chrism Gilmore, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Výrez z portrétu Ľudovíta Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa, obraz sa nachádza v expozícií Slovenského národného literárneho múzea Matice slovenskej v Martine
Peter Podolan
Foto: Flickr.com (Ian Sanderson)
Branislav Kovár
Peter Podolan

Majster dvoch aj štyroch kolies

Napriek tomu, že dokázal niečo, čo sa predtým ani potom nikomu inému nepodarilo, zostáva v tieni ostatných veľkých postáv motoristického športu. John Surtees (1934) je jediným mužom, ktorý sa stal majstrom sveta v motocyklových pretekoch aj vo formule 1.

Súťažné začiatky zažil celkom pochopiteľne na motocykloch. Nebolo to vôbec prekvapujúce, keďže jeho otec vlastnil predajňu motocyklov a sám bol niekoľkonásobným majstrom Británie v kategórii motocyklov s prívesnými vozíkmi. Na motorkách, ktoré si dokázal aj sám opraviť, jazdil od jedenástich rokov. Keď mal pätnásť, robil spolujazdca otcovi v prívesnom vozíku. Problém bol v tom, že na to nemal dostatočný vek, takže Surteesovcov diskvalifikovali.

Johna, ktorý bol najstarším z troch bratov, to vôbec neodradilo. Premiéru v motocyklovej Grand Prix absolvoval ako osemnásťročný, a to hneď v kráľovskej kategórii do 500 cm3. Vtedy ešte nič nenasvedčovalo tomu, že sa zrodil šampión. V roku 1955 však zvíťazil na Veľkej cene Ulsteru v kategórii do 250 cm3. Jeho stajňa, legendárna britská značka Norton, ale mala finančné problémy a Surtees sa sťahoval do Talianska. Stal sa jazdcom ďalšej vtedy slávnej značky MV Agusta. Začali sa zlaté časy.

Sedem titulov za štyri roky

Nová akvizícia sa Talianom okamžite vyplatila. Hneď prvý rok získal Surtees titul majstra sveta v kategórii 500 cm3 a bol štvrtý v kategórii 350 cm3. K titulu mu zrejme pomohlo aj to, že päťnásobný majster sveta Geoff Duke mal dištanc za podporu štrajku jazdcov. Nasledujúci rok sa Surteesovi vôbec nevydaril, keď väčšinu pretekov nedokončil. Bol to však len krátkodobý výpadok.

V ďalších troch rokoch absolútne dominoval. Podarilo sa mu stať majstrom sveta v obidvoch kategóriách, v ktorých štartoval (350 cm3 a 500 cm3). V rokoch 1958 a 1959, ak štartoval, vždy vyhral. Jeho víťazná séria trvala neuveriteľných 25 pretekov.

V roku 1960 sa z neho stal obojživelník. Popri jazdení na motocykloch začal súťažiť aj vo formule 1. Zlákala ho britská stajňa Lotus. Zo štyroch pretekov v prvej sezóne síce tri nedokončil, ale na domácej Veľkej cene Británie skončil druhý za Jackom Brabhamom, ktorý sa v tom roku stal majstrom sveta. Nasledujúce dve sezóny strávil vo vozidlách Cooper a Lola, ktoré tým najlepším nestačili, aj keď Surtees aj v kokpite Loly dokázal vyjazdiť dve druhé miesta a celkovo štvrtú pozíciu v seriáli majstrovstiev sveta. Prísľubom svetlejších zajtrajškov sa opäť stal prechod do Talianska – tentoraz do slávnej stajne Ferrari.

Titul s trpkou príchuťou

Prvá sezóna vo Ferrari bola rozpačitá. Síce sa mu na Veľkej cene Nemecka podarilo získať prvé kariérne víťazstvo, ale z desiatich pretekov polovicu nedokončil pre technickú poruchu a v Mexiku ho diskvalifikovali za nedovolenú pomoc. Aj keď Surtees mal potenciálne oveľa lepšie auto ako rok predtým, v skutočnosti bolo len rýchle, ale nespoľahlivé. V poradí majstrovstiev sveta skončil opäť štvrtý.

Ročník 1964 sa začal podobne zle, ako sa ten predchádzajúci skončil. Od víťazstva v Nemecku ťahal Surtees sériu štyroch vypadnutí a jednej diskvalifikácie. Potom nasledovalo druhé miesto v Holandsku, ale následne ďalšie dve vypadnutia. Nič nenaznačovalo, že by sezóna mala smerovať k slávnemu koncu. Na domácej pôde vo Veľkej Británii sa však Surtees prebudil. Skončil tretí a potom v Nemecku opäť vyhral. S výnimkou vypadnutia v Rakúsku však potom už ani raz nezišiel zo stupňa víťazov.

Seriál majstrovstiev sveta smeroval k dramatickému vyvrcholeniu v Mexiku. Vo vysokej nadmorskej výške si mohli titul vybojovať hneď traja Briti. Najlepšiu východiskovú pozíciu mal Graham Hill. Ani nemusel bodovať, ak by Jim Clark nevyhral a Surtees neskončil lepšie ako tretí. Surteesovi „stačilo“ vyhrať a nemusel by sa zaoberať poradím ostatných jazdcov. Najťažšiu pozíciu mal obhajca titulu Clark. Musel vyhrať, ale zároveň Surtees musel skončiť tretí alebo horší a Hill prinajlepšom štvrtý.

Samotné preteky nakoniec priniesli drámu, aká sa tak často nevidí. Ukázalo sa, že hlavnú rolu v nej zohral Surteesov tímový kolega Lorenzo Bandini. Ten mal najprv kolíziu s Hillom. Brit síce pokračoval ďalej, ale s veľkou stratou a mimo bodovaných miest. Bolo by mu to stačilo, ak by sa víťazom nestal Clark. Ten však v pretekoch absolútne dominoval. Keďže Surtees bol až štvrtý, Škót si išiel po titul.

Lenže tri kolá pred koncom začal mať problémy s motorom a do posledného kola už vchádzal ako líder Američan Gurney. Clarkov motor neskôr úplne vypovedal poslušnosť a obhajca titulu musel z pretekov odstúpiť. V tej chvíli sa vrátil do hry Hill, inak beznádejne krúžiaci dve kolá za najlepšími. Stačilo, aby Surtees skončil na treťom mieste, na ktorom sa aj nachádzal. Hill však mal smolu – pred Surteesom bol totiž jeho tímový kolega Lorenzo Bandini. Ten už pred pretekmi dostal od tímového šéfa príkaz v prípade potreby pustiť Surteesa pred seba. A presne to aj urobil.

Surtees mal zo zisku titulu trpký pocit, pretože si ho nevybojoval sám, ale s pomocou tímovej taktiky. Hill, ktorý mohol cítiť krivdu, však uznal, že Surtees v predchádzajúcich pretekoch dokázal, že si prvenstvo zaslúži.

Osudné havárie

Nehody patria k životu jazdcov formuly 1. Každý z nich dúfa, že z nich vyviazne živý a čo najmenej dotlčený. Surtees mal svoju najťažšiu nehodu v roku 1965. Nebolo to v pretekoch F1, ale v tréningu na súťaž severoamerickej série v Kanade. Zlyhalo mu zavesenie predných kolies. Vozidlo narazilo do bariéry a urobilo salto. Surtees vyviazol so zlomenou panvou, vážne poškodenou miechou a ľavou nohou a roztrhnuté obličky. Jednu polovicu tela mal posunutú o desať centimetrov nižšie ako druhú. Lekárom sa podarilo naťahovaním túto nerovnováhu čiastočne napraviť, ale nikdy nie úplne.

Cez zimnú prestávku sa dal Surtees až takmer zázračne dokopy a v roku 1966 sa stal vicemajstrom sveta za suverénnym Jackom Brabhamom. Zároveň sa skončilo aj jeho pôsobenie vo Ferrari. Surtees bol dosť ťažká a výbušná povaha, čo v kombinácii s temperamentom jeho tímového šéfa Eugenia Dragoniho znamenalo časté konflikty. Neskôr, keď už bol starší a pokojnejší, Surtees priznal, že mal konať s chladnejšou hlavou. „Na rozchod doplatilo Ferrari aj ja. Myslím, že v jeho dôsledku som prišiel o jeden až dva ďalšie tituly majstra sveta.“

Surtees jazdil vo formule 1 až do roku 1972, posledné tri roky dokonca vo vlastnom tíme, ktorý potom viedol až do roku 1978, ale úspechy z prvých troch sezón už nikdy nenapodobnil.

Pretekársky gén v rodine zdedil jeho syn Henry. Stal sa mu však osudným. V júli 2009 počas pretekov formuly 2 na okruhu v Brands Hatch v južnom Anglicku odlomené koleso z iného vozidla dopadlo na prilbu mladého Surteesa. Ten stratil vedomie a narazil do bariéry. Po prevoze do nemocnice 18-ročný mladík, ktorý deň predtým prvý raz vystúpil na stupeň víťazov, zomrel.

John Surtees, ktorý je najstarším žijúcim majstrom sveta formuly 1, dnes venuje väčšinu svojho času práci pre nadáciu pomenovanú po svojom synovi. Jej cieľom je podporovať rozvoj záchrannej služby, ako aj výcvik mladých jazdcov.

V seriáli Zabudnutí velikáni prinášame portréty menej známych významných osobnosti dávnych aj nedávnych svetových aj slovenských dejín.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia