Kate Bolick
Aňa Ostrihoňová
Adam Phillips
Tomáš Mrva
Foto: Peter Musolino, Flickr.com (licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (Chrism Gilmore, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Výrez z portrétu Ľudovíta Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa, obraz sa nachádza v expozícií Slovenského národného literárneho múzea Matice slovenskej v Martine
Peter Podolan
Foto: Flickr.com (Ian Sanderson)
Branislav Kovár
Peter Podolan

Obesený na Štedrý deň

Spomedzi vianočných popráv politikov máme v pamäti najmä rumunského diktátora Nicolae Ceaușesca (25.12.1989). O 45 rokov skôr obesili maďarského politika Endreho Bajcsy-Zsilinszkého, ktorý aspoň v závere života zohrával pozitívnejšiu úlohu.

Ako naznačuje jeho priezvisko, miesto narodenia (Sarvaš) aj vierovyznanie (evanjelik augsburského vyznania), Endre Bajcsy-Zsilinszky mal slovenské korene, ale ako píše Ivan Halász v štúdii Tzv. lojálni Slováci v dualistickom Uhorsku, „v zásade ho už so slovenským národom veľa nespájalo“. Vysvetľuje to najmä spoločenským vzostupom rodiny Zsilinszkých. Endreho strýko Mihály bol županom Csongrádskej aj Zvolenskej stolice a desať rokov štátnym tajomníkom ministerstva školstva a náboženstva.

Endreho mladosť ani zďaleka nebola skvostná. V roku 1911 sa dostal do sporu s politikom roľníckej strany Andrásom Áchimom, ktorý v akomsi článku kritizoval Zsilinszkého. Endre a jeho brat Gábor si ho vyhľadali v jeho békeščabianskom byte a šarvátka sa skončila zastrelením Áchima. To, či spúšť stisol Endre alebo Gábor, nie je dodnes celkom jasné, ale tragická udalosť sa ťahala ako tmavý tieň celou Zsilinszkého politickou kariérou. Súd však oboch bratov oslobodil a Endre neskôr odchádza ako štátny úradník na Oravu, kde ho zastihol aj začiatok prvej svetovej vojny. V nej bojoval na srbskom, talianskom aj ruskom fronte. V roku 1925 dostal Rád vitéza (slovo vitéz znamená bohatier, junák alebo hrdina). Pri tej príležitosti si k menu pridal aj rodné priezvisko svojej matky Bajcsy.

Nacionalista a antisemita

Ani medzivojnová činnosť Bajcsyho-Zsilinszkého sprvu nenaznačovala, že sa neskôr stane hrdinom protifašistického odboja. Zastával radikálne nacionalistické a antisemitské názory. Tie prezentoval aj na stránkach časopisu Szózat a neskôr Előőrs. Koncom dvadsiatych rokov sa rozišiel s neskorším premiérom Gyulom Gömbösom a založil Národnú radikálnu stranu. Tá mala pomerne paradoxný program. Na jednej strane bola stále antisemitská, ale podľa Lászlóa Edényiho (štúdia Človek vo vojne, vojna v človeku. Stredná Európa a Maďarsko v druhej svetovej vojne), „prezentovala aj demokratické hodnoty, národnú nezávislosť a ostro odsudzovala jednostrannú nemeckú orientáciu“. Edényi dodáva, že Bajcsy-Zsilinszky ako veriaci kresťan odsudzoval nacistické metódy, hľadal dohodu podunajských národov (a snažil sa o maďarsko-poľsko-rakúske spojenectvo) a zasadzoval sa za uznanie menšinových práv.

Podľa Edényiho si Bajcsy-Zsilinszky zaslúži uznanie za to, že v 30. rokoch rozoznal hrozbu nemeckého nacizmu pre strednú Európu – a to tak hospodársku, ako aj politickú: „V druhej polovici 30. rokov mal stále viac konfliktov s tými, s ktorými bol dovtedy ideologicky spriaznený, a silnela jeho germanofóbia.“

Ani to mu však nezabránilo v tom, aby po vyhlásení vojny Sovietskemu zväzu neposlal list premiérovi Bárdossymu, v ktorom ho chválil za bránenie štátnych záujmov.

Postupne však jeho aktivity naberali oveľa pozitívnejší ráz. Krátko po masakre v Novom Sade, kde maďarskí četníci a vojaci v januári popravili tri tisícky civilistov, žiadal vyšetrenie tejto hanebnej udalosti.

Precitol aj zo svojho niekdajšieho antisemitizmu. Podľa Paula Lendvaia neúnavne bojoval za záchranu židovských novinárov a intelektuálov povolaných na front a do pracovných táborov. „V dnešných časoch slušný človek už nemôže byť viac ani antisemitom.“ cituje Lendvai z Bajcsyho listu predsedovi vlády Pálovi Telekimu.

So zbraňou proti SS

Neskôr sa stal jedným z hlavných organizátorov a vodcov Národného frontu nezávislosti – opozičného združenia, do ktorého boli zapojení rôznorodé politické skupiny.

Keď nacistické Nemecko v marci 1944 okupovalo Maďarsko, Bajcsy-Zsilinszky bol na zozname potenciálnych opozičných vodcov, ktorých treba zatknúť. Udalosti, ktoré nasledovali, sú také dramatické, že si zaslúžia dlhší citát z knihy Maďarsko v druhej svetovej vojne. Jeho manželka opísala návštevu príslušníkov SS v ich byte takto:

„Držiac v ruke pištoľ pripravenú na streľbu, môj manžel stál pred dverami do spálne. Jeden z ozbrojených príslušníkov SS kričal ,Hinaus! Hinaus!‘... Vtedy Endre vystrelil prvý raz. SS odpovedali dávkou zo samopalu. Endre znova vystrelil a Nemci odpovedali ďalšou dávkou. Kúsky skla z presklených dverí, okna a zrkadla lietali po byte. Trafili tiež rádio... uprostred streľby som počula Endreho povedať: ,Strela do brucha... jedna do ramena...‘ Myslela som si, že mi chce povedať o terčoch, ktoré zasiahol, ale ukázalo sa, že hovoril o svojich vlastných ranách... Keď Endre vystrelil posledný náboj zo svojej pištole, hodil pištoľ cez dvere do obývačky. Vtedy SS vbehli do izby, zviazali mu ruky za chrbtom a odviedli ho krvácajúceho z niekoľkých rán.“

Možno to bol práve tento statočný postoj, keď so zbraňou v ruke vzdoroval nacistom, ktorý Bajcsymu-Zsilinszkému zaistil, že na rozdiel od mnohých iných politikov, ktorí pôsobili v medzivojnovom a vojnovom období, sa nedostal na čiernu listinu komunistického režimu a pomenovali po ňom ulice vo viacerých mestách.

Aj z väzenia dokázal Bajcsy-Zsilinszky koordinovať opozičné aktivity. Vďaka Horthyho zásahu v októbri 1944 Bajcsyho-Zsilinszkého prepustili z väzenia. Paradoxne, bolo to len deň pred tým, ako sa moci ujali fašistické Šípové kríže.

Takmer hneď začal s neustálym presúvaním z miesta na miesto na maďarskom vidieku pod cudzím menom. Čoskoro sa nechal presvedčiť na návrat do Budapešti, kde sa postavil na čelo Maďarského oslobodzovacieho výboru. Jeho opozičné aktivity a príprava povstania proti Šípovým krížom však nemali dlhé trvanie – 22. novembra 1944 ho zatkli.

Síce ho formálne chránila poslanecká imunita, ale vojenský súd Šípových krížov takéto právne banality neuznával. Odsúdil Endreho Bajcsyho-Zsilinszkého na trest smrti. Obesili ho spolu s desiatimi ďalšími odsúdenými na Štedrý deň 1944 vo väzení v Sopronkőhide. Dôstojný pohreb mu vystrojili až po vojne v obci Tarpa na severovýchode Maďarska.

V seriáli Zabudnutí velikáni prinášame portréty menej známych významných osobnosti dávnych aj nedávnych svetových aj slovenských dejín.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia