S Ježišom na večné časy a nikdy inak

Pred pár rokmi sa inak pomerne bezvýznamnej Penzskej oblasti podarilo strhnúť na seba pozornosť ruských centrálnych médií. A to udalosťou, ktorá by sa na prvý pohľad mohla zdať tiež pomerne bezvýznamná – schválením novej vlajky regiónu. Jej finálna podoba však veľa vypovedá o stave mysle súčasného Ruska. Je na nej Ježiš Kristus. Pravda, aby sme boli spravodliví, zo začiatku figurovala v návrhoch iná osobnosť: Vladimir Vladimirovič Putin.

Podobné rozloženie síl nie je náhodné. Cirkev a náboženské organizácie patria k inštitúciám, ktoré sa po prezidentskom úrade (a samozrejme aj armáde), tešia najväčšej dôvere obyvateľov Ruska. Pričom náboženstvo sa chápe predovšetkým ako identity marker, základný prvok ruskej inakosti. Povedané slovami legendy ruskej sociológie Jurija Levadu v prípade súčasných Rusov „máme do činenia s nenábožným národom, ktorý stavia na náboženstve“. To inštinktívne vnímajú aj všetky relevantné politické veličiny. Ak vezmeme do úvahy fakt, že v názoroch na spoločenské dianie sa medzi svetskými a náboženskými špičkami dá nájsť veľa styčných bodov, nie sú ich vzájomné dobré vzťahy ničím prekvapujúcim. Zo strany cirkvi ide skôr o prirodzenú záležitosť. V priebehu dejín sa vždy identifikovala s daným štátom (aj sovietskym).

O pravoslávie sa opierajú, akokoľvek paradoxne to aj vyznieva, aj dediči jedinogo mogučego. Líder Komunistickej strany Ruskej federácie Gennadij Zjuganov v ňom zhliada „záruku národnej jednoty a záštitu večných hodnôt duchovnosti a patriotizmu v období globalizácie“. Prenasledovanie duchovenstva za vlády Josifa Stalina komentuje slovami: „Čo bolo, to bolo.“ Nuž, aj tak sa dá...

Mnohí v štatistike, nemnohí v kostole

Ak sa predsa len pokúsime Rusko „umom poňať“ nedá sa to bez toho, aby sme nezobrali do úvahy úlohu, ktorú v jeho histórii zohrala a zohráva Ruská pravoslávna cirkev. Napriek tomu je u nás Ruská pravoslávna cirkev v prácach, ktoré sú dostupné verejnosti, málo (ak vôbec) tematizovaná. Médiá prezentujú sploštený obraz, pričom mnohokrát nejde len o nedostatočnú znalosť historických súvislostí, ale aj o absenciu elementárnych vedomostí o ruských dejinách (do tejto kategórie možno zaradiť článok v denníku Sme, ktorý tvrdí, že ortodoxná vetva kresťanstva sa dostala k Rusom na konci 16. storočia).

Monografia ruského sociológa náboženstva Nikolaja Mitrochina Ruská pravoslávna cirkev: súčasný stav a aktuálne problémy je v tomto ohľade príjemné čítanie aj pre laikov. Aj preto, že okrem tematizovania vzťahu cirkev-štát, tu nájdeme množstvo informácií, ktoré konzumentovi bežného mediálneho obrazu unikajú. V súvislosti s náboženským životom súčasného Ruska je to napríklad priepastný rozdiel medzi respondentami, ktorí sa označujú za pravoslávnych Rusov (podľa rôznych prieskumov sa toto číslo pohybuje v rozmedzí 50 – 60 %) a tými, ktorých môžeme chápať ako praktizujúcich veriacich (vocerkovlennyje, teda vovedení do cirkvi). V tomto prípade hovoria ruskí sociológovia o 2 – 4 % obyvateľov Ruskej federácie.

Mitrochin pritom poukazuje na to, že poslední menovaní sa transformovali do špecifickej etnokonfesionálnej komunity, ktorú porovnáva s ruskými starovercami. Rozpoznať sa dajú aj na základe výzoru. Muži nosia bradu a a neforemný tmavý oblek, ženy si nechávajú narásť dlhé vlasy, ktoré si sčešú do uzla a schovajú pod bielu alebo svetlú šatku, pričom sa obliekajú do dlhých sukní a make-up je pre ne tabu.

Odlišujú sa aj špecifickým cirkevným slangom. „Hovoria ticho, ponížene a prehnane skromne, ich reč hýri cirkevnou lexikou a pri rozhovore majú vždy sklopené oči“. Samozrejme tieto konverzačné návyky im nebránia nemotivovane a agresívne napádať osoby, ktoré nepatria do ich zasväteného kruhu a opovážia sa narušiť nepísané a nezrozumiteľné normy, dodáva Mitrochin. Do repertoáru patrí aj odmietanie lekárskej pomoci a bezmedzná dôvera v svätenú vodu. Dopad podobnej demagógie sa dá domyslieť: závislosť na zázrakoch stúpa priamo úmerne pacientom, ktorých sa podarilo zachrániť pred smrťou.

Zvláštny príbeh ruských hippies

Zaujímavé je, že podobný vzorec správania je mimoriadne príťažlivý pre pokolenie ruských hippies, ktorí sa v ZSSR a SNŠ sformovali koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia. Ukázalo sa, že práve oni sú psychologicky pripravení na prijatie viery v tejto podobe. Odmietnutie „obyčajného“ sveta, malomeštiackych starostí, uprednostnenie duchovných záujmov pred materiálnymi (a samozdokonaľovania pred kariérou), misionársky duch, príslušnosť k dostatočne uzatvorenej komunite a pomerne prísny kódex správania, ktorý je typický hlavne pre staršiu generáciu ruských hippies (polovica 70., začiatok 80. rokov) im umožnili adaptáciu (zo svetského pohľadu) na náročné požiadavky „vocerkovlennych“ a mníšskych spoločenstiev. Z liberálov sa stali fundamentalisti. Azda najmarkantnejší je príklad najznámejšieho ruského bojovníka proti sektárom (a exhipisáka) Alexandra Dvorkina.

Existujú knihy, ktoré vyvolajú také búrlivé reakcie, že len tie by mohli byť námetom ďalšej knihy. Mitrochinova monografia k nim určite patrí. Okrem pokusu demaskovať ekonomickú činnosť Ruskej pravoslávnej cirkvi, pravoslávnym kruhom prekáža najmä jeho povzdych nad nedostatkom informácií, ktoré sa dostávajú tlači, odborníkom, a tak aj verejnosti. S odkazom na kritikov Moskovského patriarchátu napríklad píše: „Systém spravovania cirkvi pripomína Politbyro ÚV KSSZ....S touto analógiou sa nedá nesúhlasiť...stačí si spomenúť na stalinský systém „pätice“ a potom „štvorice“ členov Politbyrra, ktorí rokovali a schvaľovali rozhodnutia „vodcu“ na jeho dači v Kunceve a potom ich rýchlo prijímali na formálnych zasadnutiach v Kremli... Podobné postupy príjmania rozhodnutí sú ale charakteristické pre mnohé uzatvorené sociálne systémy“. Toto do istej miery ospravedlňuje a robí funkčným jeho rozdeľovanie do klanov a ideologických grupiroviek, ktoré miestami naozaj pripomína metódy kremlinológie. Sprevádza nás napokon po území, do ktorého je pre cudzinca prakticky nemožné preniknúť.

Pre zaujímavosť treba dodať, že súčasného patriarchu, v čase vzniku publikácie smolenského metropolitu Kirilla (Gunďajeva) autor radí k najvýraznejším predstaviteľom „pravicových nikodimovcov“, pre ktorých je charakteristické nielen úsilie o aktívnu účasť v spoločenskom živote, ale aj etatistické názory, idea o nevyhnutnosti tesnej spolupráce štátu a cirkvi. Názov „nikodimovci“ odkazuje na metropolitu Leningradu a Novgorodu Nikodima Rotova, ktorý zomrel v roku 1978 počas audiencie u pápeža. Konzervatívnejšie naladené cirkevné kruhy mu pripisujú sklony k amorálnej spolupráci s katolíkmi, liberálmi a ostatnými „nepriateľmi pravoslávia“.

Mitrochinov verdikt nad Ruskou pravoslávnou cirkvou znamená úplne skoncovanie s apologétskou rétorikou typickou pre obdobie perestrojky a dá sa vnímať aj ako výpoveď jednej sklamanej generácie intelektuálov. „(Ruská pravoslávna cirkev) čoraz väčšmi pripomína relikt minulosti (v náboženskom i politickom zmysle), jej organizačné štruktúry sú v rozklade, mení sa na uzatvorené a zle spravované spoločenstvo regionálneho významu. Pri antidemokratickom smerovaní ruskej politiky sa môže stať dôležitou súčasťou konzervatívnej nacionalistickej ideológie.“

Николай Митрохин, Русская православная церковь: современное состояние и актуальные проблемы, Новое литературное обозрение, Москва 2006, 650s.