Vzostup anglického Machiavelliho

Nestáva sa často, aby si historický román odniesol prestížnu literárnu cenu, pretože je síce čitateľsky vďačný, ale zároveň je vopred jasné, ako sa skončí. Hilary Mantelová však zabodovala rovno v súboji o prestížneho Bookera. Jej najnovšia kniha by onedlho mala vyjsť v češtine pod názvom Vlčí hrad. Nosnou témou tohto rozsiahleho diela je vzostup Thomasa Cromwella, syna despotického londýnskeho kováča a pivovarníka, až takmer na vrchol svetskej moci za vlády Henricha VIII.

Dlho nič nenasvedčovalo tomu, že by sa tento outsider mal stať po kráľovi najvplyvnejším človekom v Anglicku. Po dobrodružnej mladosti, ktorú strávil ako žoldnier vo Francúzsku a neskôr v službách talianskych bankárov, sa stal právnikom a sekretárom kardinála Wolseyho. Ten bol v tom čase Henrichovým lordom kancelárom, čiže ministrom spravodlivosti, najvyšším sudcom aj predsedom Hornej snemovne naraz. Wolsey však o svoju funkciu prišiel, keď nedokázal Henrichovi u pápeža vybaviť anulovanie manželstva s Katarínou Aragónskou.

Paradoxne, Wolseyho pád bol začiatkom rýchleho vzostupu jeho verného chránenca Cromwella. Práve táto etapa jeho života je vari jedinou viditeľnou slabinou románu, pretože autorka nás necháva v neistote a nevedomosti, prečo Henrich dôveroval poskokovi odpísaného kardinála. Nie je jasné, či sa Cromwell dostal k svojim neskorším funkciám vlastnou podlízavosťou alebo zásluhou toho, že Henrich rozpoznal jeho takmer bezhraničnú ambicióznosť a lojálnosť k nadriadeným.

Oveľa dôležitejšia ako táto nejasnosť je však hlavná filozoficko-etická rovina románu, a to vzťah Cromwella s Thomasom Morom. Autor Utópie, priateľ Erazma Rotterdamského a Wolseyho nástupca ako lord kancelár je dnes známy predovšetkým ako mučeník, svätec a obeť Henrichových čistiek po rozluke s katolíckou cirkvou. V tomto románe však jeho povesť dostáva riadnu ranu.

Svätec bez masky

Namiesto svätca má čitateľ pred očami najmä v prvej polovici manipulátora, lovca odpadlíkov od viery, ktorých neváha poslať na hranicu, človeka, ktorý je rovnako bezohľadný k politickým nepriateľom ako k vlastnej rodine. Britskí recenzenti tvrdia, že Wolf Hall je akousi polemickou odpoveďou na divadelnú hru Roberta Bolta Človek pre všetky časy. Práve v nej bol More vykreslený hrdina, ktorý povyšuje morálne princípy nad osobný prospech, kým Cromwell bol karieristický zloduch.

Nedá sa však povedať, že román by bol z tohto hľadiska akousi negáciou Boltovej hry. Cromwell totiž ani zďaleka nevyznieva ako pozitívna postava, skôr ako pragmatik, ktorý šikovne kľučkuje medzi všetkými nástrahami kráľovského dvora, plného intríg a súperiacich klanov. Cromwellovou výhodou je práve to, čo by ho za normálnych okolností malo diskvalifikovať, a to, že nepatril ani k jednej z vplyvných šľachtických rodín. Stavil však na toho správneho koňa, samotného kráľa, ktorý z neho urobil ministra financií a svojho sekretára, v dnešnom zmysle de facto predsedu vlády.

Cromwell mal teda otvorenú cestu k tomu, aby dosiahol to, čo uniklo jeho mentorovi kardinálovi Wolseymu – umožniť Henrichovi sobáš s Annou Boleynovou, ktorá mala Henrichovi porodiť mužského dediča trónu. Na rozdiel od kardinála mu však bolo ukradnuté, čo si o celej záležitosti myslí pápež. Namiesto toho zosnoval majstrovský politický projekt, ktorého výsledkom bolo ustanovenie Henricha VIII. za hlavu cirkvi v Anglicku.

Bolo paradoxom, že Henrich sa tak dostal do protestantského tábora, hoci sám niekoľko rokov predtým dostal od pápeža titul ochrancu viery za svoje protiluteránske spisy. Henrichov rozchod s Rímom nebol teologický, ale politicko-mocenský a zo zákulisia ho dirigoval práve Cromwell, ktorý si pri argumetnácii neraz pomáhal citátmi z Machiavelliho Vladára.

Posledný súboj

Takýto scenár sa však nepozdával Thomasovi Morovi, ktorý rezignoval na post lorda kancelára. Neskôr, keď parlament schválil zákon o zvrchovanosti a následne aj zákon o vlastizrade, ktorý trestal popieranie toho, že Henrich je hlavou cirkvi, začalo ísť Morovi o život. Spomenutý zákon totiž vyžadoval od všetkých verejnú prísahu. More sa však zaťal a hoci svojim príbuzným odporučil, aby prisahali, sám to odmietal urobiť.

Práve v tomto bode rozohráva autorka veľké finále medzi Cromwellom, ktorý je na vrchole, a Morom, ktorý sa z neho postupne kotúľa až na úplné dno. Cromwell sa snaží presvedčiť Mora, aby veci zbytočne nekomplikoval – kráľovi, sebe, svojej rodine a jemu, Cromwellovi. Apeluje na neho, nech prisahá hoci aj s prekríženými prstami na znak vnútorného nesúhlasu. Pripomína, že kráľ je milosrdný k tým, ktorí sa kajajú. Postupne ale na neho stupňuje nátlak. Dá mu vziať z cely pero a papier, neskôr aj knihy, všetko v snahe zlomiť ho.

More, dovtedy pomerne cynická postava, zrazu naberá sympatické črty. Pravda, len vtedy, ak vás fascinuje sebaobeta v mene princípov, povýšenie božích zákonov nad zákony parlamentu, odhodlanie vzdorovať za každú cenu, aj keď vediete vopred prehratý boj a keď je pre vás nádej na posmrtný život viac ako istota toho pozemského. Ako povedal v románe More Cromwellovi: „Keď sa stretneme v nebi, čo sa dúfam stane, všetky naše rozpory budú zabudnuté.“

Ak máte bližšie k tým, ktorí nie sú ochotní riskovať pre pominuteľné ideály, tak na vás More bude pôsobiť ako tvrdohlavec a sebec, ktorý radšej urobí zo seba martýra než aby myslel trebárs na svoju rodinu. Mantelovej majstrovstvo je v tom, že postavy necháva hovoriť samé za seba bez priklonenia sa na jednu či druhú stranu, a tak prenecháva čitateľovi dostatočný priestor na interpretáciu.

Smrť Thomasa Mora je v podstate poslednou zásadnou udalosťou románu. Posledná kapitola však otvára bránu k pokračovaniu, ktorého prípravu autorka už priznala. Svojho hlavného hrdinu tu necháva na vrchole slávy, ale keď si v encyklopédiách pozriete, ako nakoniec dopadol Cromwell, zistíte, že mal toho s Morom viac spoločného, ako by si ktokoľvek z nich priznal.

Hilary Mantel: Wolf Hall, Fourth Estate: 2009, 672 s.