Zabudnite na suchý humor

Humor je v Británii všadeprítomný, aj keď sa niektorým cudzincom môže zdať príliš ironický, prípadne príliš surový alebo príliš detinský, možnosti sú prakticky nevyčerpateľné.

Humor v každej situácii

Aj humor má svojich teoretikov, zaujímavé vysvetlenie toho anglického ponúka vo svojej populárnej (a vtipnej) knihe Watching the English antropologička Kate Fox. Jedinečnou vlastnosťou Angličanov a ďalších obyvateľov Ostrovov podľa nej nie je schopnosť žartovať, ale neodolateľné nutkanie žatovať takmer v každej možnej aj nemožnej situácii. Zatiaľ čo majú iné národy stanovené nepísané pravidlá, kedy sa vtipy môžu a majú objaviť, Angličanov baví použiť ich v každej situácii.

Humor má pre nich veľký význam a tvorí jadro ich kultúry a komunikácie. Neznamená to, že sa Angličania budú baviť vo vtipoch (niečo také napadlo len infantilného režiséra Zdeňka Trošku, autora série filmov Kameňák), ale že väčšina anglických rozhovorov bude obsahovať aspoň nejaký nenápadný žart, doberanie si niekoho, iróniu, humorné sebazhadzovanie, zosmiešňovanie či nejaké absurdné žartíky. „Angličania možno stále nežatujú, ale vždy sú na to pripravení,“ píše Foxová. „Nie vždy povieme presný opak toho, čo si myslíme, ale vždy sme si vedomí možnosti irónie.“

Ďalším anglickým špecifikom je zľahčovanie. Aj smrteľné choroby sú opisované ako „bit of a nuisance“ (drobná mrzutosť), úžasné predstavenie je označené slovami „not bad“ a obeť strašnej nehody hovorí čosi o tom, že to je „not exactly what I would have chosen.“

Angličania sú alergickí na patetické a sentimentálne reči, také príznačné napríklad pre Američanov, ktorí im vášnivo tlieskajú na volebných mítingoch či v kostoloch. Angličania by sa podľa Foxovej pri takých prejavoch smiali a robili gestá s dvoma prstami v krku.

Francúzi sú vo všetkom lepší

Inou ženou, ktorá sa venovala anglickému humoru, je Hortense de Monplaisir. Manželka dobre zarábajúceho francúzskeho bankára pracujúceho v Londýne mala dosť času, aby sledovala zvyky Angličanov. Jej kniha Le Dossier of Hortense de Monplaisir (s podtitulom How to Survive the English) je vtipným, aj keď dosť nadradeným porovnaním francúzskej a anglickej kultúry a životného štýlu. Spochybňuje takmer všetko anglické, uznáva aspoň ich zmysel pre humor. Napriek tomu, že prípadnú nadávku ospravedlňujú slovami Pardon my French. Ako rýchle zistila, najväčšia urážka Angličana je, ak mu poviete, že nemá zmysel pre humor. „Môžete mu povedať že je hlúpy, lakomý a lenivý a jemu to nebude vadiť. Dokonca bude s vami súhlasiť. Ale skúste mu povedať, že nie je vtipný, a môže sa stať dosť nepríjemným.“

Angličania sa podľa nej pýšia nielen humorom, ale aj schopnosťou prijať žart. Ako hovoria, „not only do we dish it out, we can also take it back“. Nie vždy to však bola pravda, keď Jacques Chirac žartoval o anglickej kuchyni, brali to ako smrteľnú urážku. „Po Fínsku je to krajina s druhým najhorším jedlom. Ako môžte dôverovať ľuďom, ktorí jedia také zlé veci?“ povedal. Podobne sa Slováci urážali, keď bývalý český premiér Miloš Zeman vyhlásil, že pivo Tatran sa hodí iba na čistenie zubných protéz.

Monplaisirová sa vysmieva z inzerátov požadujúcich „good sense of humour“ , čo je podľa nej kompenzácia za zlé oblečenie, nedobrú postavu a nízke postavenie v spoločnosti. Angličania podľa nej prezrádzajú svoje germánske korene v zdieľanom zmysle pre záchodový humor. Majú radi fekálny humor a toalety tapetujú vtipnými obrázkami, nehovoriac o tom, že každý spoločenská trieda má pre toalety svoje vlastné slovo.

Francúzska autorka dosť anglickým spôsobom zosmiešňuje všetko, čo si Angličania na svojom humore vážia. „Vo Francúzsku naše najchytrejšie deti študujú za lekárov a inžinierov, v Anglicku najchytrejšie deti predstierajú, že im veda nejde, aby mohli študovať na umeleckých školách a stať sa stand-up komikmi.“ Nepáči sa jej, keď jej Angličan na párty povie, že sa „len popletá po laboratóriu“ a ona neskôr zistí, že je to vedec s mnohými svetovými oceneniami. Rovnako sa jej nepáči humor postavený na ľudských zlyhaniach (The Office a podobne) ani znevažovanie vlastných úspechov.

Najzábavnejšia vec sú ale pre Angličanouv stále Francúzi. „Viedeň sa ti bude páčiť,“ hovorí muž žene v lietadle. „Pripomína Paríž, ale nie sú tam žiadni Francúzi.“

Surovosť, trápnosť a poníženie

Aj keď sa o anglickom či britskom humore zvykne hovoriť ako o suchom, je to len jedna z jeho mnohých tvárí. Oveľa častejšie než suchý je drsný. Najpopulárnejším seriálom posledných rokov je The Office, ktorý sa už vysiela v desiatkach krajín po celom svete (v Česku pod názvom Kancl) a Američania a Francúzi si nakrútili svoje vlastné verzie. Celý seriál je postavený na slede trápnych situácií, v čom nie je jediný. Komediálny seriál Peep Show má za sebou už päť sérií a príhody nemotorného Marka a prihlúpleho Jeremyho sú tiež zvyčajne čímsi trápne a nepríjemné. Britské publikum ich za to miluje.

Zdá sa, že Ricky Gervais nakrútil celé dve série Extrashlavne preto, aby si mohol robiť žarty z trpaslíkov, z ľudí so spastickou obrnou či gayov. Humor, aký by bol v iných krajinách za hranicou prijateľného, v Británii prekvitá. Snáď to bude dostatočná ochrana pred americkým vírusom politickej korektnosti, ktorá sa bohužiaľ čoraz silnejšie presadzuje aj v Británii.

Smrteľne vážny Východ

V istom komediálnom klube v Londýne sa striedajú začínajúci komici. Jeden, asi dvadsaťročný, vlani publikum pobádal, aby sa viac smiali, „lebo inak prídu Poliaci a budú sa smiať dvakrát viac za polovičnú cenu.“ Trochu trápny žart, ktorý publikum viac-menej ignorovalo, až na jednu diváčku. Rýchle sa ukázalo, že je to mladá Poľka, ktorá sa vážne urazila a celé predstavenie viackrát prerušila výkrikmi ´it´s not funny´, ktorými komika zhadzovala vždy, keď mu niečo nevyšlo. Bol to pre neho ťažký deň, z ktorého si zrejme odniesol ponaučenie, že ľuďom z východnej Európy chýba nadhľad. Ak už aj rozumejú angličtine, ešte stále nerozumejú humoru a tomu, že nie vždy sa všetko podarí. Svoje predstavenie ten večer zachránil sériou vtipných príbehov o Američanoch. Najviac sa na nich zabával tučný Američan v prvom rade. Namiesto toho aspoň jeden vtip o Poliakoch:

Do baru vojde chlap a hovorí barmanovi, že vie skvelý vtip o Poliakoch. „Skôr než ho povieš, mal by si vedieť, že ja aj tí dvaja vyhadzovači v rohu sme Poliaci,“ upozorňuje ho barman. „Dobre, porozprávam ho pomaly“ odpovie chlapík.

Z pubu na televíznu obrazovku

V Česku či na Slovensku sa humorom živí len pár desiatok ľudí a slabá konkurencia často vedie aj k slabým výkonom. V Británii sa humorom živia tisícky ľudí. Nájde sa pár výnimiek, každý komik si ale zvyčajne prejde nasledujúcu dráhu (pričom sa zasekne na tej priečke, kam siahajú jeho schopnosti):

Začína v tých najzapadnutejších puboch a komediálnych kluboch, kde sa každý večer strieda množstvo komikov. Začínajúci komik vystupuje často zadarmo alebo za pár pív, má aj stovky vystúpení a je to veľmi chudobný človek. Podobne ako drogový díler má pred očami slávu a bohatstvo tých, ktorí sa predrali najvyššie.

Vyšším stupňom je, keď vám za desať minút na pódiu zaplatia aspoň dvadsať libier a máte na večer pozvánku do viacerých klubov, takže je to výnosnejšie ako žobranie. Komici tejto kategórie sú dosť uponáhľaní ľudia, tak ich po vystúpení nezdržujte.

Úspechom je vlastná šou. Tú mávajú komici stredného a vyššieho rangu, niektorí vypredávajú haly pre tisícky divákov. Príkladom je séria vystúpení Live in Apollo, ktorú občas zo záznamu vysiela BBC. Tam sa však už dostane iba skutočná elita.

Kluby majú obmedzenú návštevnosť, najznámejší komici majú svoju šou v televízii. Buď pôsobia ako moderátori (takmer čohokoľvek), majú vlastný program postavený na skečoch, asi najvyššou formou je komediálny seriál.

Zvláštnou kapitolou sú ženy živiace sa humorom. Je ich zúfalo málo, na čo je mnoho vysvetlení. Jedno z nich napríklad tvrdí, že ženy to majú pred prevážne mužským publikom v puboch a kluboch oveľa ťažšie, aby dosiahli rovnaké renomé ako muž, musia byť dvakrát lepšie. Inak po nich vykrikujú, aby si dali dolu podprsenku.

Čo bolo vtipné v minulosti...

...nemusí byť vtipné dnes. Zároveň sa mení forma toho, akým spôsobom stand-up komici rozprávajú vtipy a historky a ako používajú cudzie žarty. Ešte v 50. a 60. rokoch bolo bežné, keď komici preberali celé vtipy a scénky od svojich kolegov, stačilo ich mierne upraviť. S nástupom rádia a televízie sa objavil aj nový model. K vystúpeniu jedného konkrétneho komika sa zrazu dostali masy ľudí a žart sa spájal s človekom, ktorý ho povedal na obrazovke. Nahrávacia technika znamenala, že komici mali dôkaz, že ide o ich žarty.

Ako uvádzajú autori knihy Naked Jape, zmenou v 60. rokoch boli aj excentrickí komici ako Lenny Bruce, ktorí vychádzali výlučne z vlastných zážitkov. Namiesto rozprávaní o fiktívnom židovi zo susedstva a recyklovaných vtipoch sa žarty stali omnoho osobnejšími a tvorivejšími.

Ďalší zlomom bolo, keď sa kariéra komika stala atraktívnou pre inteletkuálov vyštudovaných v Oxforde a Cambridge. Ich skeče a paródie mali jasný autorský štýl, hoci pre komediálne hviezdy predchádzajúcej generácie zneli absurdne. Ruka v ruke s tým začali vznikať komediálne kluby, kde sa za večer na pódiu vystriedalo aj osem komikov. Prvý lonýnsky sa objavil v roku 1979. To viedlo k tomu, že sa každý komik snažil prísť s niečim novým a originálnym. V takýchto kluboch aj dnes ešte nájdete pár komikov, ktorí vlastne iba rozprávajú série vtipov, pôsobia však dojmom dávno vyhynutej zvere. Recyklácia starých žartov sa dnes nenosí.

Prečo je angličtina zábavnejšia

Komici v anglicky hovoriacich krajinách to majú o niečo ľahšie, pretože je na ich strane silný nástroj – angličtina. Ak ju porovnáme napríklad so slovenčinou, kde sa ku každému novému slovu vyjadrujú jazykovedci, ktorí ho po dlhých rokoch kodifikujú, je na tom angličtina oveľa lepšie. Tiež má svojich jazykovedcov, k jazyku však pristupujú oveľa liberálnejšie. Len v Británii každý rok vyjde pár desiatok kníh, ktoré zbierajú nové termíny. Dobrá polovica je pomerne vtipná, pretože sú to rôzne slovné hračky, angličtina vás priamo pobáda, aby ste sa s ňou hrali a jej gramatika to uľahčuje.

Angličtina je dominantným svetovým jazykom, ktorý toho veľa nemusí preberať, nové slová vznikajú priamo v nej. Tento jazyk má stovky miliónov užívateľov, čím sa zvyšuje šanca, že sa veľa ľudí bude zabávať vymýšľaním nových slov a slovných spojení. Zaznamenávať sa ich pokúša napríklad zábavný projekt Urban dictionary , kde sa každý deň objavujú nové slová. Ich životnosť býva otázna, pri týchto slangových výrazoch to často nie je darwinovské prežívanie najsilnejších, ale veľmi anglické prežívanie najvtipnejších.

Inflácia zasahuje aj humor

Británia je zavalená humorom najrôznejšej úrovne. V každom stredne veľkom kníhkupectve nájdete celé police s knihami, ktoré sa vysmievajú v vlastných miest, celebrít a iných otravných vecí, chvália lenivosť či parodujú iné slávne tituly. Jeden chlapík napríklad nedávno vydal knihu o 100 veciach, ktoré môžte urobiť po smrti (paródia populárnych titulov o tom, čo musíte stihnúť pred smrťou). Nafarbil si čierne monokle a nafotil stovku situácií, kde sa dá použiť čerstvý nebožtík. Napríklad ako držiak na dáždniky. Je to často trápne, ale práve tento druh kníh nájdete na toaletách v anglických domácnostiach. Práve tam sa darí humoru prekvapivo dobre.

Mimoriadne populárne sú rôzne „grumpy“ tituly, kde sa rôzni ľudia sťažujú na prácu, sviatky, počasie, severné Anglicko, cestujúcich vo vlaku či ľudí na ulici. Je to veľmi britský spôsob humoru, namiesto depresívnej ufrfľanosti, ktorú poznáme v strednej Európe, je tu ufrfľanosť veselá. Veci sa vám nemusia páčiť, ale namieso tragédie z toho urobte komédiu, vydajte o tom knihu a slušne na tom zarobte.

Vtipu sa darí preraziť prakticky všade, skoro každý televízny dokument má nejaký humorný podtón, na strane s novinovými komentármi nájdete polstranový príspevok o tom, ako jeden vážený publicista nenávidí cirkusových klaunov, novinové titulky (omnoho viac v bulvári) sa vtipne pohrávajú so slovami. Ak máte mizernú angličtinu, možno sa vám zdá byť mizerný aj britský humor, malé hračky sú ale na každom kroku. Keď Madonna oznámila plán ukončiť manželstvo, ktoré trvalo sedem rokov, jej manžel Guy Ritchie hneď dostal prezývku ´Itchy Ritchie´ (iči riči). Je to spojenie jeho mena s pojom pojmom seven-year-itch, čo je klasická kríza po siedmich rokoch manželstva. Menej vtipné, ak vám to musí niekto vysvetliť, veľmi vtipné, ak vám to zapne okamžite. Istý minister si nedávno išiel zahrať futbal a fotograf ho prichytil, ako mu spod trička vytŕča pivné brucho. Hneď bol z toho titulok obsahujúci novotvar „fatball“, jeden z tisícok dôkazov, že chuť britských novinárov hľadať príležitosti na slovné hračky je nevyčerpateľná. Aj vďaka tomu je Británia takou zábavnou krajinou.