Tomáš Mrva
Tomáš Mrva

Čo sa stalo s ozónovou dierou?

Pred dvoma desaťročiami to spolu s nechráneným sexom bola najväčšia hrozba pre ľudstvo. Vďaka nej do našich domácností vnikli Dobsonove jednotky a zmizli z nich chladničky s freónom. A potom nastalo ticho.

Ozónovú dieru zrazu vystriedali iné problémy a možno si na ňu občas niekto spomenul, keď sa išiel opaľovať. Už sa o nej však skoro nikde nepísalo a ani v televíznych správach nám neukazovali Austrálčanov so spálenou pokožkou.

Upadla až do takého zabudnutia, že keď britský denník Guardian v roku 2006 uverejnil zoznam sto najväčších environmentálnych problémov, ktorým bude Británia v budúcnosti čeliť, tak sa do neho ani nedostala. Jeden z jeho redaktorov si teda položil tú istú otázku ako ja v titulku a začal zisťovať, či je teda všetko v poriadku.

V tom čase nebolo a stále nie je, aj keď prinajmenšom od roku 2003 sú správy pomerne pozitívne. Vtedy sa totiž objavili prvé informácie o tom, že úbytok ozónu sa spomalil a v tomto roku austrálski vedci oznámili, že po prvý raz začalo množstvo ozónu nad Antarktídou stúpať. Ozónová diera sa zmenšovala aj predtým, ale to neznamenalo nárast množstva ozónu. Jeho vrstva síce pokrývala väčšiu plochu, ale bola tenšia.

Rýchla akcia

V teoretickej rovine sa o poklese množstva ozónu hovorilo od 70. rokov, ale ozónovú dieru nad Antarktídou objavili britskí vedci až v roku 1985. Ich merania naznačovali, že na vine sú plynné chlórofluorouhľovodíky, známe aj ako freóny, prípadne pod skratkou CFC.

V atmosfére dnešnej takmer úplnej nedôvery v schopnosť politikov dohodnúť sa na čomkoľvek znie takmer neuveriteľne, že dva roky po objavení ozónovej diery bol prijatý Montrealský protokol o látkach, ktoré porušujú ozónovú vrstvu. Ide zrejme o jeden z najúspešnejších medzinárodných dohovorov týkajúcich sa životného prostredia, ktorý dokazuje, že keď sa chce, tak sa dá konať rýchlo a účinne.

Bol to prvý dohovor OSN, ktorý podpísala každá členská krajina. S odstupom času ťažko povedať, čo prispelo k takému jednoznačnému postupu, ktorý sa neskôr nepodarilo zopakovať pri Kjótskom protokole. Možno to bolo tým, že ochrana životného prostredia vtedy ešte nebola spolitizovaná a politici výnimočne počúvali, čo im vedci hovoria, a to dokonca v atmosfére studenej vojny, kedy sa dalo vydierať úplne všetkým. Aj tým, že necháte triedneho nepriateľa upražiť sa na slnku.

Možno však práve viditeľné výsledky v podobe spálenej pokožky a rakoviny kože boli spúšťacím mechanizmom pre okamžitú nápravu. Pri zmenách klímy sú prejavy oveľa abstraktnejšie a dajú sa zvaliť na množstvo rôznych faktorov, proti ktorým ľudstvo údajne nič nezmôže. A keby aj zmohlo, Václav Klaus a jemu podobní by nás presviedčali, že vlastne nemusí, lebo by to viedlo k obmedzeniu slobody (spáchať masovú samovraždu).

Každopádne, výsledkom Montrealského protokolu je, že spotreba väčšiny kontrolovaných látok je úplne vylúčená od roku 1996 a pri okrajových skupinách dochádza k postupnému vyraďovaniu, ktoré sa má skončiť v roku 2020, pričom ďalších desať rokov sa budú môcť vyrábať a používať pre servisné účely, ale len v obmedzenom množstve blízkom nule. Dôležitejšie ako to, že krajiny protokol podpísali, bolo to, že všetci signatári naozaj aj konali.

Pomalá náprava

Keďže freóny majú dlhú životnosť, ozónová diera rástla aj po ich zákaze a maximálnu veľkosť 29,9 milióna štvorcových kilometrov dosiahla v septembri 2000. V ďalších rokoch sa občas zmenšovala a občas rástla, ale od roku 2008 jej rozloha klesá a v roku 2010 bola 22,2 milióna štvorcových kilometrov.

Problémom je, že freóny zo zariadení vyrobených ešte pred zákazom sa naďalej dostávajú do atmosféry a spomaľujú zaceľovanie ozónovej diery. Podľa americkej Národnej oceánskej a atmosférickej agentúry až o desať až pätnásť rokov.

Odhady toho, kedy sa množstvo ozónu vráti na úroveň roku 1950 sa pohybujú od roku 2070 do roku 2080. To znie dosť hrozivo, ale nad Arktídou, kde skutočná diera ani neexistuje, by sa množstvo ozónu malo znormalizovať už okolo roku 2035, čoho sa pri troche šťastia aj dožijeme. Ako pre National Geographic povedal atmosferický fyzik z NASA Paul Newman, ak by sme boli pokračovali v používaní freónov v štýle 70. rokov, k narušeniu ozónovej vrstvy by došlo nad celou planétou.

Aj tak však toho ozónová diera stihla napáchať dosť. V apríli uverejnili výskumníci z Columbijskej univerzity štúdiu, podľa ktorej ozónová diera prispieva k zmene klímy nielen v polárnej oblasti južnej pologule, ale až po rovník. Tam má vplyv na množstvo zrážok. Paradoxom je, že časť vedcov tvrdí, že keď ozónová diera nad Antarktídou zmizne, povedie to k otepleniu tohto regiónu, pretože ozón je skleníkový plyn, ktorý zachytáva unikajúce teplo.

Ani oni však netvrdia, že ozónová diera je dobrá vec. Je totiž hrozbou pre život na Zemi, kým oteplenie by bolo len vedľajším účinkom, ktorému sa dá predísť inými opatreniami. To by sa však politici museli vrátiť k duchu Montrealu, a nie Kjóta alebo Kodane.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia