Festivalom snahy o dosiahnutie dokonalosti boli nedávne olympijské hry v Londýne, kde niektorí účastníci dosahovali výkony, ktoré väčšina „obyčajných ľudí“ považuje za takmer nadľudské. V londýnskom múzeu Wellcome Collection sa však až do 16. októbra 2012 koná výstava, ktorá dokazuje, že zdokonaľovanie ľudského tela nie je len o tom, ako rýchlo dokážeme zabehnúť sto metrov, prípadne ako rýchlo preplávame bazén.

Výstava sa venuje rôznym formám vylepšenia tela, od úplne jednoduchých, akými sú okuliare alebo zubné protézy, po mimoriadne sofistikované, ktoré už sú na hranici transhumanizmu, čiže aplikácia technológii v ľudskom tele, ktorá zlepšuje jeho schopnosti. Nemá význam zaoberať sa jednotlivými exponátmi na výstave, ale skôr dôležitými technologickými, medicínskymi a etickými otázkami, ktoré nastoľuje (a aj tými, ktorým sa nevenuje).

Kurátorka výstavy Emily Sargentová vo svojom príhovore v katalógu pripomína antickú povesť o Daidalovi a Ikarovi, ktorá je aktuálna aj v tom, že si pri nej kladieme nielen otázku, čo všetko je možné, ale najmä, kedy (a či) by sme pri zdokonaľovaní mali prestať.

Večný pokrok?

V tejto súvislosti je zaujímavý postoj istej časti nepočujúcich ľudí, ktorí sa ohradili proti používaniu načúvacích prístrojov. Tvrdia, že ich rozmach ohrozuje existenciu znakovej reči, predovšetkým jej osvojenie si deťmi, ktoré používajú prístroje od malička. To by bola ešte tá menej podstatná námietka, viac-menej kultúrna, ale odporcovia načúvacích prístrojov majú navyše dojem, že ich používanie posilňuje vo väčšinovej populácii názor, že porucha sluchu je postihnutie, ktoré treba za každú cenu odstrániť.

Úplne inak sa na problematiku vylepšovania pozerá profesor bioetiky a riaditeľ Inštitútu pre vedu, etiku a inováciu John Harris. Pre neho je záhadou, že niektorí ľudia sa zdokonaľovaniu bránia tvrdením, že človek by sa nemal hrať na Boha. „Ak by sa zamysleli nad tým, akú zlú prácu Boh po väčšinu času odviedol, tak by sa tejto hrôzy zbavili,“ hovorí vo videu, ktoré je súčasťou výstavy. Harris je presvedčený, že ľudstvo nemá alternatívu - buď sa zdokonalí, alebo vyhynie. Keďže planéta Zem skôr či neskôr zanikne, ľudia si budú musieť nájsť nové bydlisko – alebo si ho skonštruovať. To je však otázka najbližších miliónov rokov. V krátkodobom horizonte sa budeme musieť vyrovnať s klimatickou zmenou a novými chorobami, takže proces zdokonaľovania, vylepšovania a prispôsobovania bude musieť byť rýchly a efektívny, inak bude budúcnosť bez ľudí.

Vylepšovať aj zdravých?

Kľúčovou otázkou zdokonaľovania ľudstva nie je len to, či terapiou navodzovať prirodzený alebo „normálny“ stav u ľudí, ktorí trpia rôznymi poškodeniami, či už telesnými alebo duševnými, ale či máme do vylepšovania zapojiť aj zdravých ľudí. Klinická neuropsychologička Barbara Sahakianová sa pýta: „Ak by ste sa mohli stať múdrejšími, ak by ste sa dokázali sústrediť dlhšie, ak by ste dokázali urobiť viac, mali by ste pokušenie (vziať si tabletku, ktorá vám to umožní)?“

Značná časť študentov na amerických a britských (a možno už aj slovenských) univerzitách si už odpovedala a niekoľko rokov užíva stimulanty ako Ritalin alebo Modafinil, a to napriek tomu, že ak ich nemajú na predpis, tak im napríklad v Británii hrozí až 14-ročné väzenie, keďže Ritalin je klasifikovaný ako ilegálna droga. Študenti si pochvaľujú ich účinok na schopnosť sústrediť a dokázať zostať hore celú noc. To, že tieto látky majú viaceré krátkodobé vedľajšie účinky (nespavosť, nechuť do jedla, bolesti hlavy, podráždenosť atď.), v danej situácii považujú za nepodstatné.

Nové formy dopingu

Týmto prístupom pripomínajú dopujúcich športovcov, ktorí tiež uprednostňujú okamžitý a krátkodobý efekt povzbudzujúcich látok pred ich dlhodobými následkami. Ako sme už v minulosti písali, spôsob dopovania je dnes úplne iný ako v 80.-90. rokoch, aj keď ešte stále sa nájdu hlupáci, ktorí sa nechajú nachytať na anabolických steroidoch, diuretikách alebo erytropoetíne. Predovšetkým v súvislosti s čínskymi športovcami sa však čoraz viac hovorí o genetickom dopingu, klonovaní a podobných praktikách, ktoré ešte nedávno patrili výlučne do sféry sci-fi.

Ich dokázanie je v súčasnosti prakticky nemožné (jedine, že by sa niekto priznal, čo je nepravdepodobné), a tak nám zostáva len špekulovať, čo všetko nás ešte v budúcnosti na tomto poli čaká a čo z toho budeme považovať za povolené. Andy Miah, ktorý sa problematike geneticky modifikovaných športovcov venuje už dlhší čas, očakáva, že v budúcnosti bude existovať akýsi genetický supermarket, v ktorom si budete môcť vybrať, aké vylepšenia chcete na sebe aplikovať.

Nadväzuje na Harrisa tým, že ani on nevidí technologickú budúcnosť ako hrozbu. Dokonca tvrdí, že v športe už technológie (nie drogy) prispeli k ich obohateniu. Podľa neho by už nikto nechcel, aby sa tenis hral s drevenými raketami, ako to bolo bežné ešte pred tridsiatimi rokmi. Jeho očakávania technologického pokroku sú také vysoké, že v horizonte 50 rokov paralympijské hry prestanú existovať, pretože rozdiel medzi zdravými a „postihnutými“ športovcami sa zotrie (juhoafrický šprintér so špeciálnymi protézami Oscar Pistorius je dôkazom, že už sme na ceste), a využitie technológií na vylepšenie ľudského tela bude v spoločnosti natoľko rozšírené, že aj samotný koncept dopingu prestane byť dôležitý.

„To, na čom bude ľuďom záležať, bude snaha využiť technológie na vytvorenie činností, ktoré majú hodnotu, ktoré nám dovolia ukázať to najlepšie z našej ľudskosti,“ myslí si Miah a dokonca nevylučuje, že pokrok bude taký výrazný, že o tých 50 rokov si na olympiáde zasúťaží aj on sám.

Človek-stroj

Zatiaľ nie je jasné, či by sa v tom prípade zúčastnil na súťaži Andy Miah ako človek alebo ako nejaký hybrid človek a stroja. Ocitli by sme sa totiž na poli transhumanizmu, čiže myšlienky, že použitím technológie sa môžeme stať viac než ľuďmi. Išlo by o niečo viac než len experimenty, ako bol ten profesora Kevina Warwicka z univerzity v Readingu, ktorý sa vyhlásil za prvého skutočného kyborga, keď si do tela implantoval zariadenie, ktoré priamo spojilo jeho nervový systém s počítačom. To bolo v roku 2002.

Ray Kurzweil, ktorý patrí k najväčším autoritám na poli umelej inteligencie, si myslí, že do roku 2050 sa hranice medzi človekom a strojom rozplynú. To, či to povedie k čapkovskej antiutopickej predstave, kde sú ľudia otrokmi robotov, alebo k prekrásnemu novému svetu plnému netušených možnosti, dnes ešte netušíme. Anders Sandberg z Inštitútu pre budúcnosť ľudstva v Oxforde pripomína, že samotný transhumanizmus spochybňuje našu ľudskosť. Kladie nám otázky, či musíme starnúť, či by sa nám zišla dokonalá pamäť alebo či by sa nám zišli viac ako dve ruky. Podobne ako Kurzweil, aj on očakáva v podstate splynutie biológie a technológie. Naše umelé zariadenie budú podľa neho samy rásť, samy sa liečiť a nebude existovať dôvod, prečo by sme sa mali líšiť od technológie. Predpokladá, že v blízkej budúcnosti budeme modifikovať svoje telá, aby sme sa stali nadľuďmi.

Nadľudia a podľudia

V celej tejto technooptimistickej debate sa síce často upozorňuje na rôzne riziká zásahov do ľudského tela, ale tie sa týkajú viac-menej toho, aby to celé nevypálilo naopak a namiesto zlepšenia nedošlo k zhoršeniu. Dosť sa zabúda na to, že ideológie nadľudí sú ešte stále živé a práve technológie im môžu dať možnosti, ktoré pred 70 rokmi ešte neexistovali.

Ak by sme aj pripustili, že nenastane arbitrárne rozdeľovanie ľudí na tých, ktorí si zdokonaľovanie zaslúžia, a tých, ktorí musia zostať na úrovni, ktorú získali v genetickej lotérii, vďaka čomu by sa z obyčajných ľudí stali podradnými jedincami, tak sa vynára aj problém sociálnej starostlivosti. Predpokladať, že nové technológie budú rovnako prístupné všetkým spoločenských vrstvám vo všetkých častiach sveta, si vyžaduje ešte viac optimizmu, ako veriť, že účastníci súťaže vo vrhu guľou netušia nič o dopingu.

Mohli by sme potom vôbec ešte hovoriť o jednom ľudstve, alebo by sa vytvorilo niekoľko rôznych ľudstiev, tak ako máme rôzne druhy vtákov alebo psov? Dospeli by technológiou zdokonalení ľudia aj k vyššej úrovni morálky, ktorá by im napovedala, že majú vylepšenie umožniť aj tým, na ktorých v prvom kole nedošlo? Čo by sme robili s ľuďmi, ktorí sa zdokonaľovať nechcú? Akosi priveľa otázok...

Výstava Superhuman: Exploring human enhancement from 600 BCE to 2050 trvá v londýnskej Wellcome Collection (183 Euston Road) do 16. októbra 2012. Vstup je bezplatný.