Jeden z mojich prvých zážitkov pri návšteve Fínska bolo, ako policajti ráno v parku budili bezdomovca. Robili to jemným poklepaním po pleci a zdvorilým pozdravom hyvää huomenta. Rimminenov román, ktorý v češtine vyšiel vďaka vydavateľstvu Kniha Zlín vo výbornom preklade Vladímíra Piskořa, ktorý si bravúrne poradil so slangom a dokázal ho prispôsobiť českému čitateľovi (slovenský sa občas môže cítiť stratene, ale to len možno pri tucte okrajových fráz), sa tiež do značnej miery odohráva v parku. Jeho anglický názov je dokonca Park Life, čo je pomerne výstižné.

Hlavné postavy, Blafy (vo fínskom origináli Lihi), Maršál a Henninen, síce nie sú bezdomovci, ale pohybujú sa na okraji inak zámožnej spoločnosti. Žijú v robotníckej štvrti Helsínk Kallio a ako to už dnes býva s robotníckymi štvrťami veľkých miest, značná časť ich obyvateľov nepracuje. Výnimkou nie sú ani naši traja hrdinovia, ktorých hlavnou náplňou života sa zdá byť presúvanie od jedného stánku k druhému prerušované malými krádežami a neuveriteľnou schopnosťou zamotať sa do nejakej šlamastiky.

Záložka knihy označuje Blafyho, Maršála a Henninena za stroskotancov, ale to nie je celkom presné označenie. Mohli by sme ich označiť za povaľačov alebo flákačov, ktorí však nie sú pre spoločnosť príťažou. Na svoj osud sa nijako nesťažujú. V podstate im ich de facto alternatívny životný štýl vyhovuje. Svojím spôsobom robia to, čo ich baví, čiže väčšinou hrajú kocky, pijú pivo, kde-tu zarobia zopár centov za vratné fľaše a keď treba, tak si nejakú drobnosť (hraciu kocku alebo topánky) ukradnú.

Ich životnú filozofiu vari najlepšie vystihuje tento krátky dialóg: „V tom případě bychom se mohli třeba pustit do nějaký činnosti,“ navrhl Blafy. „Tak tolik se mi zas neulevilo.“ Jediný pokus dohodiť im akú-takú jednorazovú fušku pri sťahovaní, zlyhal na ich nepriestrelnej argumentácii: „Nás to nebaví“ „Nestojí nám to zato.“ Nikam nepudem.“ Vybavené, nebudú predsa robiť to, čo od nich chcú iní. V tejto anarchistickej slobode si nažívajú v podstate po celý čas.

Keď sa ich jeden chlapík spýta, čo vlastne robia, tak Blafy ironicky odpovedá, že sú „něco jako podnikatelé“. Ak by si zobrali základný význam slova, tak si ani príliš nevymýšľa, lebo takmer neustále niečo podnikajú, aj keď to teda príliš zmysluplné nie je.

Blafy, Maršál a Henninen však ani zďaleka nie sú zlí ľudia. Síce často preukazujú znaky cynizmu, ale ten je len obranou voči tým, ktorí sa na nich pozerajú s pohŕdaním. Dokážu však byť aj hlboko ľudskí, ako v situácii, keď volajú záchranku k zranenej jehovistke, na ktorú sa zrútila práčka. Vonkajšia ošarpanosť ani zďaleka neznamená, že by trpeli tým, čo Henninen nazýva morální kocovina, ktorá podľa neho neumožňuje otvoriť kanál do sveta.

Rimminen, ktorý sa narodil v roku 1975 a román napísal ešte pred tridsiatkou, v ňom preukázal veľkú schopnosť pozorovať a chápať rôzne vrstvy spoločnosti, aj tie, ktoré by sa mnohí snažili vyretušovať z ideálneho obrazu severského raja. Igelitkové pivo možno označiť za sociálnu drámu, ale románu nechýbajú ani humor a zdravá sebairónia, ktoré výrazne kompenzujú občasné hluché momenty. Ak bude Rimminen v nastolenom trende pokračovať, tak sa máme aj v budúcnosti na čo tešiť a synonymom fínskej literatúry pre nás nebude už dávno mŕtvy Mika Waltari.

Mikka Rimminen: Igelitkové pivo, preklad Vladimír Piskoř, Kniha Zlín: 2010, 288 strán