4

Deň po našom rozhovore som pri návrate zo supermarketu, kde som bol kúpiť zopár drobností, s prekvapením našiel na chodbe vedľa rohožky pred bytom otvorený mokrý dáždnik. Ledva som otočil kľúčom v zámke a pootvoril dvere, začul som hlas nesúci sa z obývačky.

„Oh, Sliv, hello!“ zvolal Gunnar Eriksson, akoby bol prekvapený z toho, že ma vidí prekračovať prah vlastného bytu.

Do istej miery sa mi uľavilo, že sa veci dali takto do pohybu. Uplynulých dvadsaťštyri hodín ma zožierala zvedavosť. Celý predchádzajúci deň som len s námahou odolával pokušeniu vrátiť sa za Erikssonom a zistiť viac. Okrem toho som zle spal, čo sa mi bežne nestávalo. V priebehu rokov som sa naučil tomuto znameniu dôverovať viac než čomukoľvek inému.

Gunnar čítal noviny, ktoré som nechal položené na kuchynskom stole. Bolo zrejmé, že každé jeho gesto je dôkladne vypočítané. Chcel, aby som vedel, že môže do môjho bytu prísť, kedy sa mu zachce, a že hoci si so mnou dohodol stretnutie o týždeň neskôr, len on rozhoduje o načasovaní našich rozhovorov. Zaumienil som si však ignorovať skutočnosť, že sa ku mne očividne vlámal a odkladajúc nákup do chladničky som sa ho opýtal, či si dá niečo na pitie.

„Čaj by som neodmietol. Obávam sa, že som vďaka tomu daždivému a studenému počasiu, čo prišlo, niečo chytil.“

Takže Gunnar ma navštívil, aby ma poinformoval o svojom zdraví. Nech je po jeho, nebudem prvý, kto zmení tému.

„Áno, myslím, že máme pred sebou tuhú zimu.“

„Iste vás poteší, keď vám poviem, že architektonická komisia grónskeho parlamentu včera poobede schválila naše zadávacie podmienky. Misia sa tak skončila oslnivým úspechom.“

„Ako vidíte, som z toho vskutku nadšený,“ odpovedal som tónom, ktorý naznačoval niečo úplne iné.

„No asi tušíte, že tu nie som preto, aby som sa s vami rozprával o počasí.“

„Naozaj?“ opýtal som sa a nadvihol som obočie. „A o čom ste chceli hovoriť?“

„O vás Sliv,“ odpovedal, predstierajúc, že si nevšimol bezočivosť mojej otázky. Starostlivo poskladal noviny a položil ich pred seba. Čakal som, čo bude ďalej, opretý o stenu obývačky, ale Gunnar mi naznačil, aby som sa posadil.

„Sliv,“ začal, keď som ho poslúchol, „chystám sa vám odhaliť viacero vecí, ktoré môžu zmeniť váš život. Viem, že ste nahnevaný, ale ak sa vo vás nemýlim, vypočujete ma pozorne a bez predpojatosti. Hlavne vás chcem požiadať, aby ste ma vo vašom vlastnom záujme zastavili hneď, ako usúdite, že už nechcete počuť viac.“

Hovoril to s dostatočnou vážnosťou na to, aby som ho neprerušoval.

„Môžem sa v tom na vás spoľahnúť, Sliv?“ opýtal sa, pričom sa mi díval priamo do očí.

„Áno, Gunnar. Som zvedavý, čo mi chcete povedať.“

„Dobre. Vedzte teda, že u Baldura, Furuseta & Thorberga je niekoľko mužov a žien, pre ktorých environmentálne štúdie slúžia len ako krytie. Olaf Elangir, ja a niekoľko ďalších, ktorých mená zatiaľ nepotrebujete poznať, v skutočnosti pracujeme pre tajnú medzinárodnú organizáciu. CFR – to je jej názov – pôsobí na piatich kontinentoch a vo viac ako stovke krajín. Pracovisko v Reykjavíku má štatút pobočky. Nad pobočkami stoja kancelárie a nad nimi zase centrá. Ale povedzte, to pískanie, čo počujem, nie je to voda na môj čaj?“

Ponáhľal som sa odstaviť čajník. Voda v ňom už musela vrieť hodnú chvíľu, pretože, keď som ho chytil, popálil som sa. Pripravil som dve šálky a rýchlo som sa vrátil späť.

„Čomu sa CFR venuje?“ spýtal som sa.

„Agenti CFR,“ povedal a ponoril čajové vrecúško do horúcej vody, „vypracúvajú úplne vierohodné scenáre, ktorým následne vdýchnu život úpravou existujúcich zdrojov, prípadne vytvorením zdrojov nových. Inými slovami, menia realitu. Nemáte náhodou trochu medu? Čaj s medom je proti bolesti hrdla najlepší.“

„Nie, Gunnar, med nemám,“ povedal som, neskrývajúc podráždenie, „a úprimne, vaše hrdlo mi je dosť ľahostajné. Uveďte mi nejaký príklad zmeny reality.“

„To je škoda, obávam sa, že by to mohlo skončiť stratou hlasu,“ komentoval Gunnar, ako keby ma táto vyhliadka mohla prinútiť, aby som si spomenul, kde skladujem svoje zásoby medu. „Povedzme napríklad, že cieľom misie by mohlo byť sfalšovať dátum otvorenia čistiarne odpadových vôd v Nuuku. Ako som vám hovoril včera, nebolo by to nič zložité: vymeniť jednu tabuľu, nanovo vytlačiť niekoľko vydaní miestneho plátku a je to.“

„Ale čo je cieľom?“

„V tomto konkrétnom prípade nič. Je to len príklad, aby ste si mohli urobiť predstavu o tom, ako pracujeme. Takú malichernú misiu by Plán nikdy neschválil.“

„Plán? Aký Plán?“

„Plán je orgánom CFR, ktorý stanovuje hlavné strategické usmernenia pre našu činnosť. Jeho priority sa vyvíjajú v čase. Tento rok podporuje vytváranie nových maliarskych škôl, minulý rok od nás chceli, aby sme upravovali primitívne africké mytológie. Niekedy je však súvislosť s aktuálnym dianím zjavnejšia. Na konci päťdesiatych rokov napríklad naši predchodcovia pracovali na dobývaní vesmíru: ako presvedčiť veľmoci, aby míňali viac peňazí na niečo, o čo sa ešte pred desiatimi rokmi nikto nezaujímal?“

„Prepáčte,“ prerušil som ho, „ale chcete povedať, že keď Armstrong v roku 1969 kráčal po Mesiaci, bolo to vďaka CFR?“

„Nie, samozrejme, veci nikdy nie sú také jednoduché. O tej myšlienke sa už hovorilo a Američania by ju nakoniec skôr či neskôr zrealizovali. Ale ak sa rozhodnete, že to s nami skúsite, dokážem vám a doložím to aj dokumentmi, že vďaka niekoľkým výnimočným agentom sa za desať rokov podarilo dosiahnuť to, čo by inak trvalo dvadsať.“

„Ten Plán, o ktorom hovoríte, aké sú jeho ciele? Musím sa priznať, že medzi africkou mytológiou a dobývaním vesmíru nevidím žiadnu veľkú súvislosť.“

„Nechcem vás sklamať Sliv, ale k tomuto druhu informácií nemáte prístup.“

„Počkajte, Gunnar, vy sa ma snažíte naverbovať do organizácie, ktorej účel mi odmietate vysvetliť?“

„Áno, presne o to sa pokúšam. Rovno vám poviem, že dnes vám toho oveľa viac prezradiť nemôžem. Nepoviem vám napríklad, kto riadi CFR, ani to, kedy bola organizácia založená.“

„Čo znamená skratka CFR? Môžete mi prezradiť aspoň to?“

„Všeobecne prijímaným vysvetlením je, že znamená Consortium de Falsification du Réel, teda Konzorcium pre falzifikáciu reality, ale nikto si tým nie je úplne istý.“

„Je to teda francúzska organizácia?“

„Alebo belgická, švajčiarska, kanadská či africká. Aby som bol úprimný, netuším.“

„Gunnar, ale ako môžete pracovať pre zamestnávateľa, o ktorom toho viete tak málo?“

„Vaša otázka je úplne oprávnená a nemyslite si, že som nad tým nepremýšľal. Ale skúste sa teraz vy opýtať sám seba, čo ste vedeli o Baldurovi, Furusetovi & Thorbergovi, keď ste prijali moju ponuku. Poznali ste mená partnerov? Videli ste našu reklamnú brožúru? To bolo asi tak všetko. A predsa ste na základe týchto nedostatočných informácií usúdili, že nepodstupujete veľké riziko, keď sa u nás zamestnáte, a že je pravdepodobné, že sa vám u nás bude dariť. Ja a väčšina členov CFR sme na tom rovnako. O CFR neviem všetko, určite menej, než by ste sa vy nakoniec dozvedeli o Baldurovi, Furusetovi & Thorbergovi. Napriek tomu sa tam cítim dobre, moja každodenná práca ma baví, vážim si svojich kolegov a stotožňujem sa s väčšinou hodnôt našej organizácie, a to až do tej miery, že dnes si ani neviem predstaviť, že by som mal pracovať niekde inde.“

„Prepáčte, ale aj tak musím trvať na svojom. Tá každodenná práca, o ktorej hovoríte, aký je jej zmysel? Ak vezmem za príklad znovu seba, ja viem prečo a pre koho pracujem. Otročím pre vás a troch starých pánov a pri tom dúfam, že si ma všimnete, budete ma poverovať čoraz dôležitejšími úlohami, až kým ma jedného dňa neprijmete za spoločníka. Zároveň mi je jasné, že svet nefunguje na princípe dobročinnosti a že ak ma akcionári kancelárie platia, je to preto, že môj čas účtujú niekomu inému a popri tom inkasujú zisk. Okrem toho pracujem, aby som sa niečo naučil, uspokojil svoju zvedavosť a získal zručnosti, ktoré sa mi jedného dňa zídu v tomto alebo inom zamestnaní.“

„Vaše dôvody by mohli rovnako dobre platiť aj v prípade CRF, s výnimkou tej časti o zisku. Pokiaľ viem, CRF sa neusiluje o dosiahnutie ekonomického zisku, rovnako ako sa nesnaží dostať k moci alebo pomôcť ľudstvu dosiahnuť stav kozmickej rovnováhy. Motívy CFR, ak nejaké existujú, majú úplne inú povahu.“

„Ak nejaké existujú?“ opýtal som sa, mierne zmätený. „Gunnar, vy dúfam poznáte účel CFR? Vo vašom veku už viete aspoň to, či pracujete pre žoldnierov, zločincov alebo osvietencov?“

„Nezáleží na tom, čo viem alebo v čo verím. Teraz nehovoríme o mojom vstupe do organizácie, ale o vašom.“ Asi si uvedomil, že jeho posledné slová vyzneli príliš stroho, pretože s úsmevom dodal: „A, prosím vás, už mi nepripomínajte môj vek.“

„Koľko agentov ročne prijímate?“

„Myslíte celkovo? Niekoľko stoviek, možno tisícku.“

„Nie, Gunnar, myslím vy osobne,“ spresnil som, pevne rozhodnutý vytiahnuť z neho čo najviac informácií.

„Za devätnásť rokov budete dvanásty.“

„To nie je veľa,“ zahundral som.

„Na rozdiel od niektorých mojich kolegov, ktorí sú ochotní uspokojiť sa s pomerne vysokou mierou zlyhaní, ja riskujem nerád. Som svojím spôsobom hrdý na to, že som do dnešného dňa nepoznal neúspech.“

„Prečo ja? Sotva ma poznáte.“

„Viac než si myslíte. Vytvoril som si o vás pomerne kompletný spis. Len psychologický posudok ma stál tisícpäťsto dolárov.“

„Takže tie prekliate prijímacie testy, ktoré ste ma prinútili absolvovať, vám poslúžili na vypracovanie môjho psychologického profilu?“ opýtal som sa, pričom som sa snažil vyzerať pohoršene, hoci v skutočnosti som umieral túžbou dostať ten dokument do rúk. „A môžete mi teda aspoň povedať, čo odhalili?“

„Ukázali, že oplývate veľkou predstavivosťou v kombinácii s pevným zmyslom pre realitu. Psychológ si myslí, že váš pragmatizmus súvisí s vaším vidieckym pôvodom. Takáto kombinácia je dosť zriedkavá a jej nositelia sa väčšinou stávajú vynikajúcimi agentmi. Zároveň ovládate štyri jazyky, z toho tri dokonale, čo tiež nie je na zahodenie.“

Vstal, urobil niekoľko krokov a takmer minútu sa pozeral von oknom. Márne som sa usiloval prísť na to, aké ďalšie otázky by som mu mohol položiť, keď sa otočil a pokračoval: „Správy sa môžu mýliť, ale moja intuícia ma nezradila nikdy. Počas našej misie v Grónsku som vás pozorne sledoval a myslím, že máte pred sebou skvelú budúcnosť bez ohľadu na to, akú cestu si vyberiete. Môžete sa naďalej venovať environmentálnym štúdiám: kancelária Baldur, Furuset & Thorberg je skutočnou spoločnosťou, v ktorej má motivovaný a schopný projektový manažér, ako ste vy, veľmi dobré vyhliadky.“

„Prepáčte, Gunnar, ale v prípade, že odmietnem vašu ponuku, sa mi zdá len málo pravdepodobné, že by som mohol zostať

u Baldura, Furuseta & Thorberga. Viete si ma predstaviť, ako na schôdzach skúmam tváre svojich kolegov a snažím sa uhádnuť, či patria do vášho tajného bratstva?“

„Alebo sa môžete pridať k CFR,“ pokračoval Gunnar, akoby ma nepočul. „Táto alternatíva znamená, že budete pracovať v utajení. V mnohých ohľadoch sa CFR podobá na bežné spoločnosti. Ak sa osvedčíte, budete v hierarchii postupovať vyššie: budete plniť čoraz zaujímavejšie úlohy a váš plat sa bude pravidelne zvyšovať.“

„Len tak pre zaujímavosť, aký je plat agenta pred dôchodkom?“ spýtal som sa nevyberane.

„Ušetrite ma sarkazmu, Sliv. CFR odmeňuje svojich zamestnancov veľmi korektne. Okrem toho obaja vieme, že peniaze vás nezaujímajú, takže sa mi nesnažte nahovoriť, že vaše rozhodnutie bude závisieť od kilometrovného a stravných lístkov.“

„V oboch prípadoch,“ nadviazal tam, kde skončil, „sa musíte zaviazať, že činnosť CFR uchováte v tajnosti. Jediné porušenie tohto pravidla by automaticky viedlo k ukončeniu vášho pôsobenia v kancelárii a v organizácii. Na tejto veci trváme.“

„To som mohol tušiť. Kedy očakávate moju odpoveď?“

„Keď budete pripravený. Musíte si odpovedať na dve dôležité otázky. Čo chcete v živote dosiahnuť? A budete schopný žiť s bremenom tajomstva na pleciach? Doprajte si čas na rozmyslenie, v kancelárii vás budem očakávať až budúci pondelok.“

Obliekol si kabát a zo stolíka na chodbe si vzal rukavice. Potom, akoby si náhle na niečo spomenul, otvoril svoju koženú tašku a vytiahol z nej zelený obal stiahnutý dvomi gumičkami.

„Chcel by som, aby ste si prelistovali tento spis. Pred tromi rokmi ho spracovala mladá agentka, bol to jej prvý projekt. Od dokonalosti má síce ďaleko, ale umožní vám získať predstavu o našej každodennej práci. Autor tradične v prvej časti predstavuje svoj scenár: vysvetľuje, čomu majú ľudia uveriť. V druhej časti uvádza zoznam opatrení, ktoré sú potrebné na to, aby sa scenár stal vierohodným.“

„Jedna rada: ak vám čítanie nebude prinášať žiadne intelektuálne potešenie, dajte od toho hneď ruky preč. Ak sa počínajúc druhým odsekom začnete sám seba pýtať, či by sa niektoré veci nedali urobiť lepšie a ako by ste na mieste autorky postupovali vy, znamená to, že ste pre túto prácu ako stvorený.“

Navliekol si rukavice, otvoril dvere a zdvihol zo zeme svoj, teraz už suchý, dáždnik. Podal mi ruku, potom si odkašlal a dodal: „Je dúfam jasné, že ten dokument neopustí váš byt.“

„Samozrejme. A s tým medom ma to mrzí,“ povedal som.

Zdvihol ruku, akoby mi dával rozhrešenie z nejakého hanebného skutku. Sledujúc, ako sa vzďaľuje smerom k výťahu, som si všimol, že má rozviazané šnúrky na topánkach. Gunnar Eriksson rozhodne nezodpovedal mojej predstave o šéfovi tajnej služby.

Antoine Bello - Falzifikátori, preložila Aňa Ostrihoňová, 426 strán, ISBN 978-80-970661-7-8, MOC: 12.95 eur.