(úryvok z kapitoly Prečo by si samovražední bomboví atentátnici mali kupovať životnú poistku)

Existujú spôsoby, ako si predĺžiť život, ktoré nemajú nič spoločné s návštevami nemocníc. Mohli by ste napríklad vyhrať Nobelovu cenu. Analýza udeľovania Nobelových cien za chémiu a fyziku za obdobie päťdesiatich rokov odhalila, že laureáti sa dožili vyššieho veku než tí, ktorí boli len nominovaní. (Toľko k skromnému holywoodskemu poďakovaniu „cítim sa poctený už len preto, že som bol nominovaný“.) Dlhovekosť laureátov nie je dôsledkom peňazí, ktoré ocenený získa. „Status zrejme účinkuje ako nejaké liečivé kúzlo,“ tvrdí Andrew Oswald, jeden z autorov štúdie. „Prechádzka po onom pódiu v Štokholme zjavne pridá vedcom okolo dvoch rokov života.“

Oplatilo by sa vám aj nechať sa zvoliť do Bejzbalovej siene slávy. Podobná analýza dokázala, že členovia siene prežijú tých, ktorým sa tejto pocty nedostalo.

Ale čo s tými z nás, ktorí nevynikajú v prírodných vedách ani športe? Nuž, mohli by ste si zakúpiť anuitu, t.j. zmluvu o tom, že si necháte každoročne vyplácať určitú sumu až do konca života. Ako sa ukázalo, ľudia so zakúpenou anuitou žijú dlhšie ako ľudia bez nej, a nie je to preto, že by boli zdravší. Dôkazy naznačujú, že stále vyplácanie peňazí poskytuje mierne zvýšenú motiváciu udržať sa pri živote.

Zdá sa, že pomáha aj náboženstvo. Štúdia, na ktorej sa zúčastnilo viac než 2 800 starších kresťanov a židov, zistila väčšiu pravdepodobnosť úmrtia počas tridsiatich dní po hlavných náboženských sviatkoch než tridsiatich dní pred nimi. (Jedno zistenie dokazujúce spojitosť: židia sa toľko nevzpierali zomrieť tridsať dní pred kresťanským sviatkom, ani kresťania masovo neumierali po židovských sviatkoch.) Podobná vec sa stala dlhoročným priateľom a rivalom Thomasovi Jeffersonovi a Johnovi Adamsovi. Zo všetkých síl udatne odháňali smrť až do chvíle, kým nedosiahli dôležitý historický míľnik. Obaja naposledy vydýchli s pätnásť hodinovým rozdielom 4. júla 1826, v deň päťdesiateho výročia prijatia Deklarácie nezávislosti.

Oddialiť smrť čo len o jeden deň môže mať niekedy hodnotu aj niekoľkých miliónov dolárov. Pozrite sa na dedičskú daň, ktorá býva uvalená na zdaniteľnú pozostalosť osoby ku dňu jej úmrtia. V Spojených štátoch sa výška dane ešte nedávno pohybovala na úrovni 45 percent a oslobodené od nej boli len prvé dva milióny dolárov. V roku 2009 však výška nezdaniteľnej pozostalosti poskočila na 3,5 milióna dolárov – to znamenalo, že dedičia bohatých rodičov mali asi 1,5 milión extra dôvodov pre útechu, ak ich rodič zomrel v prvý deň roku 2009 a nie v posledný deň roku 2008. Pri takejto motivácii nie je ťažké predstaviť si, že dedičia dopriali svojim rodičom tú najlepšiu lekársku starostlivosť, aká sa len dala za peniaze kúpiť, prinajmenšom na sklonku toho roku. A skutočne, dvaja austrálski bádatelia zistili, že keď Austrália v roku 1979 dedičskú daň zrušila, zomrelo v týždni po zrušení oveľa viac ľudí, než týždeň pred tým.

Chvíľu to vyzeralo tak, že dedičská daň v USA bude v roku 2010 dočasne zrušená na obdobie jedného roka. Bol to dôsledok súperenia republikánov a demokratov. Keby daň naozaj pozastavili, rodič s majetkom 100 miliónov dolárov, ktorý by zomrel v roku 2010, by svojim dedičom zanechal celé svoje bohatstvo. Ale po obnovení dane v roku 2011 by sa takíto dedičia museli vzdať viac než 40 miliónov v prípade, že by ich rodič umrel čo i len o jeden deň neskôr. Keď si hašteriaci politici uvedomili, za koľko fingovaných samovrážd ku koncu roka 2010 by mohli byť zodpovední, rozhodli sa, že na celú vec zabudnú.

Väčšina ľudí chce smrť odohnať za každú cenu. V celosvetovom meradle sa na lieky proti rakovine každoročne vynaloží viac než 40 miliárd dolárov. V Spojených štátoch predstavujú po liekoch na srdce hneď druhú najvyššiu zložku farmaceutických tržieb a rastie dvakrát rýchlejšie ako zvyšok trhu. Väčšina peňazí ide na chemoterapiu, ktorá sa aplikuje niekoľkými spôsobmi a je prekázateľne účinná proti niektorým druhom rakoviny, ako napr. leukémia, lymfóm, Hodgkinova choroba alebo rakovina semenníkov, najmä ak nádor objavia ešte v ranom štádiu.

V ostatných prípadoch je však chemoterapia väčšinou pozoruhodne neúčinná. Vyčerpávajúca analýza liečenia rakoviny v Spojených štátoch a Austrálii ukázala, že 63 percent pacientov sa dožilo ďalších piatich rokov, no chemoterapia im k tomu dopomohla necelými dvoma percentami. Chemoterapia nemala žiaden badateľný efekt na dlhý zoznam typov rakoviny, vrátane mnohopočetného myelómu, sarkómu mäkkých tkanív, melanómu kože a rakoviny pankreasu, maternice, prostaty, močového mechúra a obličiek.

Pozrime sa na rakovinu pľúc, ktorá zabíja najviac a ročne na ňu len v Spojených štátoch umiera viac než 150 tisíc ľudí. Typický režim chemoterapie pre nemalobunkový typ rakoviny pľúc stojí viac než 40 tisíc dolárov, ale pacientom pomôže predĺžiť život v priemere len o dva mesiace. Thomas J. Smith, vysoko uznávaný bádateľ na poli onkológie pôsobiaci na Virginia Commonwealth University, skúmal sľubnú novú chemoterapeutickú liečbu metastázovanej rakoviny prsníka a zistil, že každý ďalší prežitý rok docielený touto liečbou stojí 360 tisíc dolárov – teda pokiaľ liečba naozaj zaberie. Bohužiaľ nezabrala, táto chemoterapia predlžovala pacientom život len o necelé dva mesiace.

Takéto náklady extrémne zaťažujú celý systém zdravotnej starostlivosti. Smith poukazuje na skutočnosť, že pacienti s rakovinou predstavujú v rámci programu Medicare len 20 percent chorých, no spotrebúvajú až 40 percent ich rozpočtu na lieky.

Niektorí onkológovia tvrdia, že prínosy chemoterapie nie sú nevyhnutne čitateľné z dát o úmrtnosti, a že hoci chemoterapia možno nepomôže deviatim z desiatich ľudí, pre toho desiateho môže znamenať zázrak. Keď zoberieme do úvahy nákladnosť, častú neúčinnosť a toxicitu – takmer 30 percent pacientov trpiacich na rakovinu pľúc na jednej terapii radšej vysadí liečbu, než by mali znášať jej kruté vedľajšie účinky – natíska sa otázka, prečo je chemoterapia taká rozšírená a používaná?

Jedným z faktorov je istotne zisk. Aj lekári sú ľudské bytosti, ktoré reagujú na podnety. Onkológovia patria k najlepšie plateným lekárom, ich platy zaznamenávajú spomedzi špecialistov najvyšší rast a zvyčajne viac než polovicu príjmov získavajú z predaja a aplikácie chemoterapeutických liekov. Chemoterapia môže onkológom tiež pomôcť pri meraní ich úspešnosti z hľadiska miery prežitia. Pridať obeti rakoviny pľúc v poslednej fáze dva mesiace života sa možno na prvý pohľad nezdá ako niečo výnimočné. Čo ak mal pacient pred sebou aj tak už len štyri mesiace života? Na papieri to bude potom vyzerať ako pôsobivý výkon: lekár predĺžil pacientovi predpokladanú dobu prežitia o 50 percent.

Tom Smith neznevažuje ani jeden z týchto dôvodov, ale poukazuje na ďalšie dva.
Ako vraví, pre onkológov je lákavé preháňať, resp. prehnane veriť v účinnosť chemoterapie. „Ak je vašim heslom ‘Víťazíme vo vojne proti rakovine’, všímajú si vás médiá, myslia na vás charitatívne organizácie a dostanete aj peniaze od Kongresu,“ vysvetľuje. „Pokiaľ ale máte slogan ‘Rakovina nás stále kope do zadku, ale už nie tak tvrdo ako kedysi’, to sa už predáva ťažšie. Realita je taká, že u pacientov s nádormi – mozgu, prsníku, pľúc – nás rakovina nefacká tak tvrdo, ako kedysi, ale veľký pokrok sme nedosiahli.“

Ako sme už povedali, významnú úlohu zohráva aj skutočnosť, že onkológovia sú ľudské bytosti, ktoré musia iným ľudským bytostiam vravieť, že umierajú, a že sa s tým bohužiaľ nedá veľa robiť. „Pre lekárov ako ja je neuveriteľne ťažké oznamovať ľuďom také zlé správy,“ hovorí Smith, „a hovoriť im, aké neúčinné bývajú niekedy naše lieky.“

Ak to ťažko znášajú lekári, potom to musí byť ťažké aj pre politikov a manažérov poisťovní, ktorí financujú široké nasadenie chemoterapie. Aj napriek lavíne negatívnych dôkazov dáva chemoterapia pacientom s rakovinou poslednú a najlepšiu nádej živiť to, čo Smith nazýva „hlbokou a nekončiacou túžbou nezomrieť“. Je však jednoduché predstaviť si život v budúcnosti, povedzme o päťdesiat rokov, kedy sa spoločne pozrieme späť na najpokročilejší spôsob liečby rakoviny na začiatku 21. storočia a budeme sa pýtať: „Toto že sme podávali pacientom?“

Po odstránení vplyvu veku sa úmrtnosť na rakovinu za posledných päťdesiat rokov v podstate nezmenila a predstavuje približne dvesto úmrtí na 100 tisíc ľudí. Stav sa nemení aj napriek tomu, že prezident Nixon pred viac než tridsiatimi rokmi vyhlásil „vojnu proti rakovine“, čo viedlo k dramatickému nárastu objemu vynaložených finančných prostriedkov ako aj k zvýšeniu verejného povedomia.

Verte tomu alebo nie, ale za touto stagnáciu úmrtnosti sa skrývajú aj dobré správy. Za to isté obdobie prudko poklesla úmrtnosť na kardiovaskulárne choroby (aj v tomto prípade boli čísla o úmrtnosti očistené od vplyvu veku). Z takmer šesťsto úmrtí na 100 tisíc ľudí sa prepadla na ani nie tristo. Čo to znamená?

Mnohí z tých, čo by v predchádzajúcej generácii zomreli na srdcové choroby teraz žijú dosť dlho na to, aby namiesto toho zomreli na rakovinu. Takmer 90 percent novodiagnostikovaných pacientov s rakovinou pľúc má 55 alebo viac rokov, pričom ich priemer je predstavuje 71 rokov.

Stagnujúca úmrtnosť na rakovinu zahmlieva aj iný nádejný trend. Úmrtnosť ľudí do dvadsať rokov klesla o viac ako o polovicu, zatiaľ čo vo vekovej kategórii 21-40 rokov bol zaznamenaný pokles o dvadsať percent. Tieto poklesy sú skutočné a povzbudivé – ešte viac preto, lebo výskyt rakoviny u týchto skupín stúpa. (Dôvody tohto nárastu zatiaľ neboli objasnené. Podozrenie však padá na stravu, životný štýl a zmeny v životnom prostredí.)

Ak teda rakovina zabíja menej ľudí vo veku do 40 rokov, potom by účasť USA v dvoch vojnách mala úmrtnosť mladých zvyšovať, či nie?

V rokoch 2002 až 2008 viedli Spojené štáty krvavé vojny v Afganistane a Iraku. Ročne umrelo medzi aktívnymi vojakmi v priemere 1 643 ľudí. Avšak v rovnakom časovom rozpätí začiatkom 80. rokov, kedy Spojené štáty žiadne veľké vojny neviedli, v armáde ročne umrelo viac než 2 100 ľudí. Ako je to možné?

Za prvé, armáda bola kedysi oveľa početnejšia – v roku 1988 bolo v aktívnej službe 2,1 milióna osôb, v roku 2008 len 1,4 milióna. Avšak v roku 2008 bola aj miera úmrtnosti nižšia, než v určitých obdobiach mieru. Časť zásluhy na tomto zlepšení možno pripísať lepšej zdravotnej starostlivosti. Prekvapivým faktom však je, že mierna náhodných úmrtí vojakov začiatkom 80. rokov bola vyššia než miera úmrtnosti v dôsledku nepriateľských akcií v každom roku, v ktorom Spojené štáty bojovali v Afganistane a Iraku. Zdá sa, že na cvičisku to môže byť rovnako nebezpečné na bojisku.

Aby ste boli ešte lepšie v obraze, zamyslite sa nad týmto: od roku 1982 zomrelo okolo 42 tisíc príslušníkov americkej armády – približne rovnaký počet Američanov umrie pri dopravných nehodách za jediný rok.

Slovenské vydanie SuperFreakonomics vyšlo v novembri 2011