Cárski emigranti

Ešte dlho predtým ako sme si začali robiť plány týkajúce sa návštevy nového Ruska, prišlo staré Rusko k nám. Emigranti prinášali so sebou divokú vôňu svojej vlasti, osamelosti, krvi, chudoby, výnimočnosti, osudov hodných románu. Do európskych klišéovitých predstáv o Rusoch zapadalo, že toto všetko zažili, že boli vydedencami vyhnanými od teplých sporákov, túlajúci sa bezcieľne svetom, vykoľajení, brániaci sa pri každom prekročení zákonom stanovených hraníc starým literárnym stereotypom: ruskou dušou. Z varieté poznala Európa kozákov, z opier ruské sedliacke svadby, ruských spevákov a balalajky. Nikdy sa nedozvedela (ani potom, čo k nám prišlo Rusko), ako francúzski románopisci (najkonzervatívnejší na svete) a sentimentálni čitatelia Dostojevského klamali, keď opisovali ruského človeka ako gýčovú postavu, božskú a beštiálnu zároveň, v ktorej sa mieša alkohol s filozofiou a samovarová nálada s aziatizmom. A čo spravili z ruskej ženy! Akýsi druh ľudského zvieraťa, ktorého nadaním je pokora a vášnivé podvádzanie, márnotratnicu a rebelku, literátku a výrobkyňu bômb. Čím dlhšie emigrácia trvala, tým viac sa Rusi podobali predstave, akú si o nich ľudia vytvorili. Spravili nám láskavosť a asimilovali sa v súlade s naším klišé. Ich biedu azda miernil pocit, že sú predstaviteľmi určitej „roly“. Ľahšie znášali, ak ich literárne ocenili. Ruský šľachtic, teraz parížsky taxikár, zamieri bezprostredne do literatúry. Jeho osud je možno krutý. Ale je beletristicky využiteľný.

Anonymný život emigrantov sa stal verejným predstavením. A keď sa sami vystavili na obdiv, tak nabralo toto predstavenie na intenzite. Stovky z nich založili divadlá, spevácke zbory, tanečné skupiny a balalajkové orchestre. Dva roky boli všetci novinkou, boli praví, očarujúci. Neskôr sa stali nudnou samozrejmosťou. Stratili spojenie s domovinou. Stále viac sa vzďaľovali od Ruska – a Rusko sa vzďaľovalo od nich. Európa už poznala Mejerchoľda – oni sa ešte stále pridŕžali Stanislavského. „Modrí vtáci[1]“ začali spievať po nemecky, francúzsky, anglicky. Napokon odleteli do Ameriky a stratili perie.

Emigranti si mysleli, že sú jedinými zástupcami toho, čo je nefalšovane ruské. To, čo v Rusku vznikalo po revolúcii a stávalo sa dôležitým, osočovali ako „neruské“, „židovské“, „medzinárodné“. Európa si už dávno zvykla považovať za reprezentanta Ruska Lenina. Emigranti zaňho ešte stále považovali Mikuláša II. S dojemnou vernosťou sa pridŕžali minulosti, ale previňovali sa voči dejinám. A ich tragika sa zmenšovala ich vlastným pričinením.

Ale museli žiť! Preto cválali v parížskych hipodrómoch domáckym – kozáckym štýlom na cudzokrajných koňoch, vystrojení oblými tureckými šabľami, ktoré kúpili na blšom trhu v Glignancourte, po Montmartre sa prechádzali s prázdnymi vreckami na náboje a tupými dýkami, s veľkými medvedími baranicami z pravej mačacej kožušiny stáli pred otáčavými dverami reštaurácií a vyzerali hrozivo ako donskí náčelníci, hoci sa narodili na Volyni. Nekontrolovateľné Nansenove pasy ich mnohých z nich povýšili na veľkokniežatá. Všetci vedeli rovnako šikovne vytriasať z balalajok smútok za domovom a bôľ, obúvajúc sa pritom do červených safiánových čižiem so striebornými sponami a otáčajúc sa v podrepe na podpätku. Vv parížskom varieté som videl jednu šľachtičnú hrať ruskú svadbu. Bola nádhernou nevestou, noční strážnici z Rue Pigalle boli oblečení ako bojari, v pozadí sa ligotala katedrála z lepenky, z ktorej vystúpil pop s vatovou bradou, sklené drahokamy sa ligotali v ruskom slnku, ktoré svietilo z reflektorov a kapela tlmene brnkala na husliach rovno do sŕdc divákov pieseň o Volge. Iné šľachtičné pracovali ako čašníčky v ruských podnikoch, na zásterkách im viseli zápisníky na strieborných retiazkach zdobených nielom, hlavy hrdo vztýčené, vzorové príklady neochvejnej emigrantskej tragiky.

Iní boli zlomení, ticho sedeli na lavičkách v Tuilerijskej či Luxemburskej záhrade, viedenskom Prátri, v berlínskej zoologickej záhrade, na brehu Dunaja v Budapešti a v istanbulských kaviarňach. V každej zemi mali kontakt s reakcionármi. Sedeli a trúchlili za padlými synmi a dcérami, nezvestnými manželkami – ale aj za zlatými hodinkami, ktoré dostali do daru od Alexandra III. Mnohí z nich opustili Rusko, pretože sa „nemohli pozerať na biedu v svojej vlasti“. Poznám ruských židov, ktorých pred niekoľkými rokmi „vyvlastnili“ Denikin[2] a Petľura[3], a napriek tomu najviac nenávidia Trockého, ktorý im nič nespravil. Chcú naspäť svoj sfalšovaný krstný list, s ktorým by sa mohli pokorne, nehodní zakázaného pobytu, vkradnúť do veľkých ruských miest. V malom hoteli v parížskom Quartier Latin, v ktorom som žil, býval jeden známy ruský šľachtic s otcom, ženou, deťmi a „bonne[4]“. Ten starý šľachtic bol ešte pravý. Varil si polievku na liehovom variči a hoci som vedel, že je antisemitskou kapacitou a expertom v zdieraní sedliakov z kože, aj tak ma dojímal, keď sa uzimene šuchtal vlhkými jesennými večermi. Nebol už človekom, bol symbolom, listom odviatym zo stromu života. Jeho syn sa mu vôbec nepodobal, vychovali ho v cudzine, elegantné oblečenie mu šili parížski krajčíi a vydržiaval ho bohatší veľkoknieža. V izbe určenej na telefónne rozhovory, sa zhováral bývalým bezpečnostnej gardy – pravým i nepravým Romanovom zasielal pozdravy k narodeninám a dámam v hoteli kládol do priehradok na kľúče gýčové ružové ľúbostné lístočky. Na cárske kongresy sa ponáhľal v automobile a žil ako malý boh, ktorý emigroval do Francúzska. Prichádzali za ním jasnovidci, popovia, vykladači kariet, všetci tí, ktorí poznali budúcnosť Ruska a predpovedali návrat veľkej Kataríny a trojek, poľovačiek na medvede a katorgy[5], Rasputinov a nevoľníctva...

Stratili sami seba – všetci. Stratili to, čo v nich bolo ruské a čo z nich robilo šľachticov. A pretože boli len Rusmi a šľachticmi, prišli o všetko. Stali sa obeťami vlastnej tragiky. Veľká dráma, v ktorej nebolo hrdinov. Dejiny plynuli krvavo a neochvejne ďalej. Oči sa nám unavili z pohľadu na biedu, ktorá sa ponúka tak lacno. Stáli sme nad pozostatkami, ktoré nepochopili vlastnú katastrofu, vedeli sme o nich viac, ako nám mohli porozprávať, a ruka v ruke s časom sme týchto stratencov prehliadali, kruto a predsa zarmútene.

Frankfurter Zeitung, 14. 9. 1926

[1] Pravdepodobne narážka na slávnu divadelnú hru L´Oiseau Bleu (1908) belgického dramatika Mauricea Maeterlincka, v ktorej je modrý vták symbolom šťastia a púť dvoch detí za ním symbolom odvekej ľudskej túžby po šťastí, pozn. prekladateľky.

[2] Anton Ivanovič Denikin, počas občianskej vojny bol jedným z bielych generálov, pozn. prekladateľky.

[3] Simon Vasilievič Petľura, jeden z vodcov ukrajinského boja za nezávislosť, krátko i prezident Ukrajiny, počas občianskej vojny spolupracoval s Denikinom, jeho vojská páchali protižidovské pogromy, ktoré podľa všetkého toleroval, pozn. prekladateľky.

[4] Pestúnka v zámožných rodinách, vychovávateľka, pozn. prekladateľky.

[5] Nútené práce, na ktoré sa odsudzovalo dočasne alebo na doživotie, pozn. prekladateľky.

Slovenské vydanie Rothovej knihy Cesty do Ruska vychádza 4. júna