Ako málo sa môžeme spoľahnúť na svoje inštinkty

Racionalizmom určovaný životný štýl viedol k otupeniu našich inštinktov. Už nevieme a necítime tak presne, čo je pre bábätko dobré, a čo mu škodí. Spozorovala som to pri svojej práci s rodičmi a odborníkmi z pedagogicko-psychologickej oblasti vrátane starostlivosti o deti s vývinovými poruchami, ktorým premietam filmy z tretieho sveta. Je dobre, keď je bábätko tak pevne zavinuté, že nemá voľné ani ručičky? Nevadia mu prudké pohyby matky, ktorá pracuje na poli? Ako na detskú chrbticu pôsobí neustále prenášanie v šatke či sedenie na zemi? Keď matka nosí dieťa najmä na rukách, či, ako je to zvykom u beduínov, pod závojom, takže nemajú priamy očný kontakt, nestane sa z neho autista? A čo je vôbec dôležitejšie: Priamy telesný kontakt bez možnosti očného kontaktu alebo sa na dieťa z malej vzdialenosti pozrieť a osloviť ho? Neprežíva etiópske dieťa svoju matku ako ohrozenie, keď v tesnom telesnom kontakte s ňou prežíva životu nebezpečný hlad a smäd? A prečo nemajú bábätká na Sumatre či v Peru cumlík? Je pre dieťa dobré, keď ho matka nosí neustále na chrbte, alebo je zahltené vnemami, ktoré nedokáže spracovať? Nepotrebuje dieťa aj pokoj a ticho? Nemusí mať možnosť voľného pohybu končatín?

V priebehu industrializácie sa primitívne formy starostlivosti o deti stávali čoraz viac prekonané. Matku nahrádzali predmety a pravidlá: inkubátor, elektrické prikrývky, dojčenské izby so zástupmi postieľok a sklenými stenami, fľašky, detské kočíky, ohrádky. Emócie sa stali vecné, strohé. Oddelenie bábätka od matky sa odôvodnilo medicínskymi a pedagogickými argumentmi. Oprávňovali ho štatistické údaje vytrhnuté z kontextu, napríklad znížená novorodenecká úmrtnosť. Najväčší význam sa pripísal dokonalej medicínskej a technickej starostlivosti. V záujme prevencie infekcií sa zdôrazňovala najmä sterilita. Preto tie sklenené steny medzi matkou a dieťaťom, zákaz prítomnosti otca pri pôrode a prikladania k prsníku. Výlučne racionálne zameraní odborníci nebrali do úvahy skutočnosť, že sterilita sa vkradla aj do emócií. Odôvodnenie sa zdalo dostatočne emočné: Veď aj matka si potrebuje oddýchnuť. Dieťa si musí zvykať na pravidlá. Plač mu neuškodí, aspoň si posilní hlasivky.

Čím viac technické pokroky ovplyvňovali životný štýl, tým menej zažívali deti autentickosť:

- Prastarú mamu jej matka v detstve nosila, dojčila a nechávala spať v spoločnej posteli so súrodencami.

- Starú matku jej matka síce nenosila, pretože už mala kočík. Ešte ju však dojčila, a keďže nebolo dosť miesta, spávali v jednej posteli, takže jej nechýbal utišujúci telesný kontakt.

- Matku už jej matka ani nenosila ani nedojčila. Musela namiesto toho jesť, čo jej predložili, a či chcela alebo nie, musela spávať vo svojej posteli, kde nikto nebral do úvahy, či plače, alebo je dokonca chorá.

Keď som zavádzala „pevné objatie“, všimla som si zaujímavú skutočnosť, ktorá je celkom typická. Keď som vyzvala matku z Turecka, Perzie alebo Bolívie, aby svoje dieťa vzala na ruky, okamžite ho začala rytmicky kolísať. Tieto matky to urobili okamžite, len čo vzali dieťa na ruky, bez toho, aby čakali na moju výzvu. Keď som ich z pokusných dôvodov vyzvala, aby sa prestali pohybovať, reagovali, akoby som vyžadovala niečo neuveriteľné: „Prečo by som to mala urobiť? Čo sa deje?“ Utišujúci rytmus kolísky v priamom telesnom kontakte mali tieto ženy od detstva „v krvi“. Tento rytmus sa neoddeliteľne a nevedome spája s potrebou upokojenia a vnútornej rovnováhy. Matky z Nemecka, Ameriky, Holandska a iných „civilizovaných“ krajín berú svoje deti na ruky bez toho, aby ich kolísali či ich hladkali, tisnú ich k sebe a strnulo sa im prihovárajú.

Od týchto matiek často počujem, že podľa ich názoru sa o dieťa starajú správne, pokiaľ sú v kontakte so svojimi emóciami. Toto však platí len vtedy, ak nie sú prítomné žiadne závažné poruchy správania. Veď za vlastnými emóciami sa môže ukrývať aj neurotická potreba. Napríklad Alexandrova matka nezažila vo vlastnom detstve dostatok vrúcneho tepla a preniesla túto svoju nenaplnenú potrebu na svoje milované najmladšie dieťa. Napĺňala teda vlastnú potrebu. Bola síce v kontakte so svojimi vlastnými emóciami, ale nie so svojimi inštinktmi, keď desať- až dvadsaťkrát v noci vstávala a ohrievala dieťaťu fľašku, a nechávala ho spávať v detskej izbe, ďaleko od postele rodičov. Podobné neurotické potreby a odcudzenie od inštinktov zahmlievajú pohľad väčšiny rodičov. Nedokážu sa rozhodnúť, či je rooming-in vhodný len cez deň alebo aj v noci, niektorí zastávajú názor, že s ním treba začať až niekoľko dní po pôrode. Najväčšie obavy rodičov sa týkajú separácie dieťaťa, ešte skôr, ako si mohlo vychutnať úzke prepojenie. Rodičia sa tešia, keď je dieťa schopné hneď po prepustení z pôrodnice celú noc prespať vo vlastnej izbičke. Ak sa dieťa v noci budí, mení sa radosť na obrovskú úzkosť. Čo teraz? Smiem dieťa utešovať? Stačí sa mu prihovárať, alebo ho treba vziať na ruky? Či dokonca k sebe do postele? Nezvykne si na to, a neodmietne spávať vo vlastnej posteli? Matky počujú varovania svojich matiek: Keď raz vezmeš dieťa do svojej postele, viac sa ho nezbavíš!

Ak má takéto neurotické potreby matka z ešte primitívnej kultúry, bude jej starostlivosť o dieťa rýchlo korigovaná tradičnými pravidlami jej okolia. Prispôsobí sa všetkým ostatným matkám svojej veľkej rodiny, a podobne ako ony položí dieťatko k sebe do postele, alebo ho bude kolísať na rukách. Takáto prirodzená korekcia sa z našej industrializovanej, fragmentovanej spoločnosti čoraz viac vytráca. Veľké rodiny takmer neexistujú, so susedmi sa rozprávame čoraz menej, jednotlivec je zneistený rôznorodosťou protichodných názorov, ktorými ho zahlcujú médiá. Nedá sa posúdiť, ktorá informácia je správna. Veď autori ostávajú do veľkej miery anonymní, nevieme, či sú ich postoje čisto racionálne, alebo k nim dospeli na základe precítenia svojich inštinktov.

Čím menej sa – na svoju škodu – môžeme spoľahnúť na vlastnú intuíciu, tým viac musíme vedieť o inštinktívnych potrebách bábätka, o vývine jeho kognitívnych možností a vývine jeho osobnosti. Bez takýchto vedomostí nie sme schopní dať dieťaťu to, čo v danom vývinovom štádiu potrebuje. Tieto témy sa stali predmetom vedeckého skúmania relatívne neskoro. Výskumy René Spitza, Johna Bowlbyho a Donalda W. Winnicotta prispeli k tomu, že sme lepšie porozumeli zážitkovému svetu malých detí. Ešte viac k inštinktom sa priblížil H. F. Harlow, ktorý na pokusoch s mláďatami opíc dokázal, že pre dojča má primárny význam telesný kontakt s matkou a prijímanie potravy je druhoradé.

Na tieto výskumy rozhodujúcim spôsobom nadviazali Annemarie Dührsen, Theodor Hellbrügge, Christa Meves, Bernhard Hassenstein a iní. Až v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia si vedci všimli skutočnosť, že vzťah medzi dieťaťom a matkou sa začína budovať hneď od narodenia. Spomeniem ešte niekoľkých z ešte neveľkej skupiny vedcov, ktorí sa touto témou zaoberali: Gustav H. Graber, Hanus a Mechthild Papoušek, Anneliese Korner, Thomas Verny, Sepp Schindler, Stanislav Grof a ďalší.

Vo vedeckom svete sa nové poznatky udomácňujú len pomaly. Odpor prírodovedne zameraného myslenia je ešte silný, pretože takto orientovaní výskumníci nachádzajú istotu len v dátach a metódach podložených exaktnými výpočtami. Ako sa však dá exaktne preskúmať zážitok lásky, bezpečia či smútku z odlúčenia? Ak rozštiepime emóciu na jednotlivé merateľné fragmenty, ako trvanie očného kontaktu, hĺbkovú citlivosť pri objatí, množstvo sĺz a podobne, ponímeme len nepodstatné časti, ale celok nám uniká. Celok je však oveľa viac ako súčet jednotlivých častí. O to menej môžu takíto vedci prispieť do praxe niečím, čo ešte nepreskúmali. A tak naháňa pes vlastný chvost.

Spomedzi odborníkov to boli v zásade len praktici spoliehajúci sa na vlastné emócie, napríklad Fréderick Leboyer, ktorí sa odvážili prelomiť hrádzu a podporiť nové iniciatívy rodičov. Toto však nestačí, ak sa jedná o niektoré problémy starostlivosti a východy prekračujúce rámec prirodzeného pôrodu.

Technokratická spoločnosť zničila pôvodné tradície, ale nové spôsoby sa zatiaľ nenašli. Prečo sa teda čudujeme, že v tejto krajine nikoho strácame orientáciu?

Rozšírené slovenské vydanie knihy Malý tyran vyšlo 15. júna