Poruchy vývinu osobnosti u malých detí

Dôsledky narušeného osobnostného vývinu malého dieťaťa na rodičov názorne ilustruje švajčiarsky satirik Franz Hohler. Niektoré aspekty môžu síce pôsobiť prehnane, ale v jadre vystihuje táto epizóda situáciu dieťaťa závislého od moci a jeho rodiny.

„Poznám prípad dieťaťa, ktoré, len čo dovŕšilo jeden rok, odmietlo jedávať. Keď sa ho snažili nakŕmiť kašou, ktorú zvyčajne jedlo, zakrývalo si tvár rukami, krútilo hlavou a odvracalo sa, takže sa mu do úst nedostalo ani jediné sústo. Ak sa to náhodou podarilo, hneď všetko vypľulo a spustilo hlasný krik. Vzalo si len trochu vody, ale len čo mu namiesto vody podávali mlieko, nechcelo o tom ani počuť.

Rodičia boli znepokojení a nedokázali si túto náhlu zmenu vysvetliť. Pokúšali sa presvedčiť syna najprv dohováraním, potom vyhrážkami a bitkou, všetko však bolo márne. Podali mu banán, ktorý mal predtým veľmi rád, ale ani sa ho nedotkol.

Situáciu vyriešila až náhoda. Vchod do detskej izby bol zaistený mriežkou. Bolo tak možné nechať chlapca v izbe s otvorenými dvermi samého a počuť, čo sa vnútri deje, hoci sám nemohol vybehnúť. Na tretí deň bola matka v izbe, aby syna uložila do postele, a otec jej chcel podať tanier s kašou. Dieťa zrazu pribehlo k mriežke a lačne sa zahľadelo na jedlo. Otec sa hneď zohol a začal syna ponad mriežku kŕmiť. Chlapec pôsobil veľmi spokojne a zjedol celú porciu. Na druhý deň nakŕmil otec syna pred odchodom do práce rovnakým spôsobom, a ten sa tomu ani v najmenšom nebránil. Keď však chcela napoludnie chlapca takto nakŕmiť matka, utiekol preč a tak dlho trieskal vekom hračkárskej truhlice, až sa matka vzdala a odišla. Od otca sa večer znovu nechal bez odporu nakŕmiť.

Dieťa síce znovu jedlo, ale skutočnosť, že sa nechávalo kŕmiť len od otca, rodičov veľmi vyčerpávala. Odhliadnuc od toho, že chlapec takto zjedol len dve jedlá denne, nebolo pre otca jednoduché chodiť domov každý deň včas, a naviac často odchádzal na služobné cesty. Jedného dňa prišiel o niečo neskôr, a už počul dieťa kričať. Rýchlo odhodil kabát na stoličku a utekal do detskej izby syna nakŕmiť. Až neskôr si všimol, že si zabudol zložiť klobúk. Keď prišiel nasledujúce ráno, odmietal syn jesť, ale ukazoval otcovi na hlavu. Tu si otec spomenul na predchádzajúci večer a nasadil si klobúk. Dieťa sa upokojilo a spokojne jedlo. Od toho dňa musel otec syna kŕmiť s klobúkom na hlave.

Keď chlapec jedol, bola matka vždy pri tom. Jedného dňa však ostala v posteli, pretože sa zle vyspala a otec sa ponúkol, že syna nakŕmi sám. Dieťa však bez matky nechcelo jesť, a otcovi nezostávalo nič iné, len ju zavolať. Matka si v nočnej košeli sadla na detskú stoličku a sledovala, ako chlapec raňajkuje.

Nasledujúci večer syn s veľkým krikom odmietal jesť, hoci bolo všetko v poriadku. Otec stál za mriežkou s klobúkom na hlave, matka vedľa neho. Mala však na sebe svoje denné šaty, a keďže syn na ňu neprestával ukazovať, nakoniec sa vzdala a prezliekla sa do nočnej košele. Dieťa však bolo spokojné až vtedy, keď sa posadila na detskú stoličku a odtiaľ sledovala, ako ho otec kŕmi.

Od toho dňa sa musela matka pri kŕmení vždy prezliecť do nočnej košele, inak by syn na jedlo ani nepomyslel.

Čoskoro nestačili chlapcovi náhody, ale sám začal vymýšľať nové a nové podmienky. Nabudúce ukázal na skriňu, ktorá stála v izbe, a pozeral sa pritom na matku. Matka podišla k skrini a chcela ju otvoriť, chlapec však vykríkol a ukazoval na jej vrch. Matka odmietla. Chlapec sa však hodil na zem, rukami i nohami trepal vo vzduchu a hlasne kričal. Rodičia sa napriek tomu rozhodli tento vrtoch chlapcovi nesplniť, takže išiel spať hladný. Dúfali, že do rána na nápad zabudne.

Keď nasledujúce ráno sedela matka v nočnej košeli na detskej stoličke a otec stál s tanierom za mriežkou, aby syna nakŕmil, chlapec odmietal a ukazoval na vrch skrine. Rodičia nepovolili, a dieťa nejedlo.

O dva dni, keď bol už chlapec zoslabnutý, keďže okrem vody odmietal každé jedlo, sa rodičia vzdali. Matka vyliezla v nočnej košeli na skriňu, ľahla si tam, a dieťa začalo s veľkým nadšením hltať kašu. Neustále sa však kradmými pohľadmi uisťovalo, či ho matka pri jedle sleduje. Po tejto porážke boli rodičia veľmi vystrašení a s obavami čakali, čo bude ďalej. Mohli by sme si položiť otázku, či konali správne, oni však nenachádzali iné východisko, aby chlapec neumrel hladom. Detská lekárka, ktorá vždy rozhodovala v prospech dieťaťa a proti vôli rodičov, dôrazne radila, aby chlapcove priania plnili. Je predsa dôležité, aby dieťa poriadne jedlo, a starosti patria k výchove. Ani detský psychológ, ktorého otec poznal, im nepomohol. Hovoril čosi o predčasnom období trucu a vágne naznačoval, že ide o prechodné štádium.

Tomu však nič nenasvedčovalo. Nabudúce, keď chceli rodičia chlapca nakŕmiť, utekal k oknu a ničím sa nenechal odlákať. Otec ukázal na matku, ktorá podľa pravidiel ležala v nočnej košeli na skrini, dotkol sa klobúku na hlave a chystal sa ponad mriežku podať chlapcovi prvé sústo, ten sa však celý roztriasol a rukami kŕčovite zvieral okenný rám. Otec si to síce nechcel pripustiť, dobre však vedel, čo to znamená. Rodina bývala na prvom poschodí. Otec teda zišiel do pivnice, priniesol rebrík, oprel ho zvonku o stenu domu a vyškriabal sa k detskej izbe. Nakŕmil potom chlapca cez otvorené okno, a ten celý žiaril a s veľkou chuťou jedol.

Nasledujúce ráno pršalo a otec sa vyšplhal k oknu s dáždnikom. Od toho dňa to bez dáždnika nešlo, nech už bolo počasie akékoľvek, ináč by sa chlapec jedla ani nedotkol.

Medzitým boli rodičia takí vyčerpaní, že si najali slúžku. Syn ju však rázne odmietal a dožadoval sa matky. Rodičia dúfali, že pomôže, keď si na skriňu ľahne v matkinej nočnej košeli slúžka. Chlapca však drzé pokusy o podvod zlostili. Slúžka teda chcela z izby odísť, ani to sa mu ale nepáčilo. Musela stáť za mriežkou a tiež sledovať, ako sa kŕmi. To však nebolo všetko. Chlapec sa upokojil až vtedy, keď slúžka po každom súste zahrkala hrkálkou.

Zdalo by sa, že ďalej to ani nemohlo zájsť. Teraz však začal chlapec otca nakláňajúceho sa ponad okenný rám odstrkovať a zhadzoval aj kašu, ktorú si otec položil na parapet. Otcovi nenapadlo nič lepšie, ako si v domácich potrebách zaobstarať nový rebrík. Ten postavil v istej vzdialenosti od okna, lyžičku pripevnil na dlhú bambusovú tyč a kŕmil takto syna cez okno z diaľky. Ľavú ruku s tanierom musel držať vystretú ďaleko od seba, aby mohol lyžičkou nabrať ďalšie sústo. Keďže však nemohol syna kŕmiť bez dáždnika, a nemal naň už voľnú ruku, vyrobil si drôtenú konštrukciu, ktorú si aj s dáždnikom pripevnil na plecia. Dáždnik bol tak približne v rovnakej výške, akoby ho držal v ruke.

Sused, ktorý si v tom čase kúpil ďalekohľad, vidí teda nasledujúcu scénu:

Otec kŕmi syna cez otvorené okno lyžičkou pripevnenou na bambusovú tyč. Stojí pritom na rebríku vo výške prvého poschodia domu. Na hlave má klobúk a na ramenách drôtenú konštrukciu, v ktorej je upevnený dáždnik. Matka v nočnej košeli leží na skrini a slúžka stojí pred mriežkou vo dverách. Obe ženy sa prizerajú, ako dieťa je, a slúžka naviac zahrká po každom súste hrkálkou.

Keď sú všetky tieto podmienky splnené, dieťa sa s chuťou naje. Inak sa jedla ani nedotkne.“

Ak vývin dieťaťa neprebieha podľa spomínaných zákonitostí, vznikajú poruchy. Obrana proti poruchám prebieha tiež podľa istých pravidiel.

Aby sme sa dokázali vžiť do situácie detí závislých od moci, bližšie preskúmame dve z týchto pravidiel:

- pravidlo, podľa ktorého vzniká nutkavá závislosť, a

- pravidlo, podľa ktorého vzniká porucha vývinu osobnosti a inteligencie.

Pravidlo, podľa ktorého vzniká nutkavá závislosť

Základné potreby musia byť naplnené a nesmú ostať nenasýtené. V prvom rade to platí pre základnú potrebu bezpečia a vzťahovej väzby, pretože táto je zhodná s pudom sebazáchovy. V reálnom živote sa však nedá vyhnúť drobným „hriechom“. Aj ich účinky patria k prirodzenému vývinu.

Každá kultúra má svoje vlastné nebezpečenstvá. Patrí sem, napríklad, zverovanie detí do rúk opatrovateliek v bohatších rodinách, či umiestňovanie do jaslí a škôlok, ktorých vedenie zodpovedá ideologicko-spoločenským pravidlám, ako sa to dialo v krajinách bývalého východného bloku. Spomeňme si na spôsob starostlivosti, aký bol bežný približne v rokoch 1900 až 1975. Naše matky sa s tým najlepším úmyslom správali podľa najnovších vedeckých poznatkov, keď plačúce deti neutešovali a nerozmaznávali zbytočnými nežnosťami.

Gerd Biermann opísal „frustrované bábätká, ktoré ležali na bruchu za priehľadnými stenami kočíkov, v ktorých boli ako v zrýchlenom filme vydané napospas chaotickému virvaru veľkomesta a nemali ani najmenšiu príležitosť uvidieť matkinu tvár“.

Okrem toho prináša kultúra, do ktorej sa rodia naše deti, nebezpečenstvá súvisiace s otupením prirodzených inštinktov, ako sme to už uviedli v predchádzajúcich kapitolách. Na zmenu istého genetického znaku potrebuje každý druh niekoľko tisícročí evolúcie. Tak dlho, napríklad, trvalo, kým ľudia stratili srsť. Rovnako dlhé obdobie by bolo potrebné, aby ľudia stratili prirodzenú potrebu byť nosení a bábätká zniesli hneď po narodení odlúčenie od matky. Životné podmienky sa však vďaka technickému pokroku menia z roka na rok. Výnimočne citlivé dieťa môže byť obeťou takéhoto vývoja. Vysoká úroveň medicínskej starostlivosti, napríklad, umožňuje prežiť deťom narodeným predčasne v šiestom či siedmom mesiaci tehotenstva, alebo deťom narodeným v termíne, ktoré utrpeli akútny nedostatok kyslíka. Deje sa to za cenu predčasného prerušenia symbiózy matky a dieťaťa. Absolútna osamelosť bábätka sa nahrádza takzvanou „intenzívnou starostlivosťou“. „Intenzívna“ tu neznamená intenzívnu materinskú starostlivosť, ale modernú techniku inkubátora.

Predpokladám, že ďalším nebezpečenstvom súčasnosti môže byť takzvaný rooming, ktorý je v mnohých nemocniciach len čiastočný. Dieťa je v úzkom kontakte s matkou len cez deň. V noci sú bábätká izolované vo vlastných izbách, kde ich utešujú rôzne sestry. Podľa môjho názoru je takáto emočná sprcha pozostávajúca z láskavej, spoľahlivej starostlivosti cez deň a jej chýbania v noci nebezpečnejšia ako žiadny rooming. Dieťa je tak vystavené opakovanému sklamaniu, že očakávania vzniknuté cez deň ostávajú v noci nenaplnené. Toto vedie k veľkej úzkosti.

Vieme, že duševná trauma nevzniká na základe jednorázovej bolestivej skúsenosti, ale je spôsobená zreťazením viacerých traumatických zážitkov. Dieťa zle znáša polovičné riešenia, pretože ešte nemá pojem o čase, predstavivosť ani schopnosť utvárať kompromisy, aby sa prispôsobilo rozvrhu inštitúcie, ktorý podlieha organizačným dôvodom.

Naviac sú prítomné všeobecné a od kultúry a obdobia nezávislé prekážky, ktoré musí novorodenec pri narodení prekonávať: Choroba matky či dieťaťa, neochota milovať nechcené dieťa, počiatočný strach plne prijať postihnuté dieťa, rôzne osobnostné vlohy matky a dieťaťa, ktoré brzdia komunikáciu a vznik vzťahovej väzby, a podobne.

Už sme spomenuli, že takéto nedostatky patria k povahe života. Práve nezrovnalosti aktivujú silu na vyrovnávanie sa s nimi. Bábätko im však nie je celkom vydané napospas. Je vybavené biologickou pripravenosťou organizmu vnímať zmeny, obrniť sa proti rušivým vnemom a mobilizovať sily k udržaniu homeostatickej rovnováhy. Aktivácia takýchto nevedomých stratégií je vlastná každému živému tvorovi, či sa jedná o zviera alebo človeka.

Pre prežitie je rozhodujúca schopnosť znášať záťaž, ktorá organizmu pomáha reagovať na nepredvídané zmeny životných podmienok. Táto schopnosť znášať záťaž je zložená z niekoľkých osobnostných vlôh: všeobecnej citlivosti, vnemov, ktoré vyvolávajú úzkosť, temperamentu, vitality, nadania, doterajších skúseností, a tak ďalej. Osobnostná štruktúra je v jednotlivých vývinových štádiách v rôznej miere zraniteľná. Existujú takzvané „citlivé“ vývinové fázy. Významné sú vplyvy prostredia, vzťah s rodičmi, priateľmi, a podobne. Všetky tieto faktory môžu viesť k spomaleniu či urýchleniu vývinu osobnosti. Preto sú reakcie na traumatické situácie, ich intenzita a spôsob, veľmi rôzne. U jedného dieťaťa vyvolá hospitalizácia bez prítomnosti matky síce krátkodobé zneistenie, ale v konečnom dôsledku pozitívny pocit, že „to zvládlo“. Iné dieťa bude na rovnakú situáciu reagovať ťažkou neurózou, či dokonca psychózou.

Nie každé dieťa sa v porovnateľných podmienkach stane závislé od moci. Jedno si vybuduje sociálne sebavedomie, iné bude len narcistické (do seba zaľúbené a túžiace po obdive), ale nebude musieť vládnuť.

Od intenzity a trvania zneistenia závisí, ako často musí dieťa využívať svoje stratégie na obnovu homeostázy. Čo sprostredkuje pocit bezpečia viac ako predvídateľnosť? Dieťa sa utieka k tomu, čo sa osvedčilo, čo dokáže samo kontrolovať.

Rozšírené slovenské vydanie knihy Malý tyran vyšlo 15. júna