Úryvok z 5. kapitoly

Medzi jazdcom a bicyklom sú tri styčné miesta: ruky/riadidlá, chodidlá/pedále a zadok/sedlo. Poradie ich dôležitosti do veľkej miery závisí od toho, aký ste oddaný cyklista. Prejdite 100 míľ s horlivým cyklistom a uvidíte, že sa bude len trochu sťažovať na bolesť v zápästiach či členkoch. Prejdite 10 míľ s nováčikom a bude fňukať, že ho bolí zadok dovtedy, kým si nedá tri pollitre piva a poriadnu porciu ťažkého jedla. Pri bicyklovaní sa ľudia najviac sťažujú práve na bolesť zadku, preto by bolo vhodné zaradiť do angličtiny neprechodné sloveso opisujúce práve tento stav: bolenie zadku – na vyjadrenie náreku od bolesti zadku pri bicyklovaní.

Pre bicyklovanie všeobecne platí, že bolesť je nevyhnutná, utrpenie je však dobrovoľné. Aj profesionálni cyklisti veľmi trpia. Len sa nesťažujú na bolesť zadku. V knihe Slnko aj vychádza od Ernesta Hemingwaya – náruživého cyklistu, ktorý spolu s F. Scottom Fitzgeraldom precestoval Európu – hlavný hrdina Jake Barnes na večeri v španielskom hoteli počas jednej etapy stretne skupinku profesionálnych cyklistov:

„Cyklisti, opálení slnkom dohneda, popíjali veľa vína… Muž, ktorý mal v pretekoch dvojminútový náskok, mal problémy s veľmi boľavými vredmi. Sedel len na pol zadku… Ostatní cyklisti s ním o tom žartovali. Vidličkou zaklepal po stole a zvolal: ,Zajtra budem mať nos taký nalepený na riadidlách, že jedinou vecou, ktorá sa dotkne mojich vredov, bude jemný vánok.´”

Sedlo môže telu spôsobiť veľmi veľkú ujmu. Nikdy som síce nemal vredy na zadku, no trenie o kus kože mi spôsobilo škrabance, rezné rany, odreniny a pomliaždeniny. Odreniny na stehnách som si natieral rybím tukom. Výraz „bolesť zadku“ nie presne vyjadruje onú bolesť. Oveľa bližší pojem je „sedlová trauma“.

Jedinou požiadavkou na sedlo je, aby bolo pohodlné. Základné ergonomické princípy, ktoré sa za ním skrývajú, sú jednoduché. Predná časť, prezývaná nos, je úzka, aby zabránila (alebo aspoň obmedzila) treniu vnútorných stehien. Zadná časť je zasa dosť široká, aby podopierala panvu: alebo, aby som bol anatomicky presný, aby podporovala „ischiálne hrbole na kostiach“ či „kosti na zadku“. Ide o tú časť zadku, ktorá nesie váhu pri sedení. Ženy majú kosti na zadku asi o jeden a pol centimetra roztiahnutejšie než muži (čo im uľahčuje rodiť deti), preto potrebujú širšiu zadnú časť sedla.

Tvar sedla je rozhodujúci, keď sa jazdí na väčšie vzdialenosti a cyklista vyvíja veľkú silu a rýchlo šliape do pedálov, tak ako to robia profesionáli. Profesionálni cyklisti si pri výmene tímu so sebou brávajú aj kožené sedlá, ktoré majú prispôsobené tak, aby boli akurát. Tommy Simpson, kontroverzný britský cyklistický hrdina, ktorý bol slávnejší po smrti než za života, si vyrábal sedadlá sám. Horst Schütz, nemecký profesionál v osemdesiatych rokoch, mal sedadlá vyrobené špeciálne pre neho: do stlačenej peny boli vytvorené dutiny kopírujúce nepravidelnosti jeho kostí.

Simpson a Schütz boli slávni dráhoví cyklisti, ktorí sa zúčastňovali mnohých moderných „šesťdňových pretekov“, čo bola forma pretekov, ktoré azda najspoľahlivejšie otestovali prepojenie zadok/sedlo. Spočiatku preteky trvali doslova nepretržite šesť dní a nocí. Pretekári prešli toľko kôl na halovej dráhe, koľko za daný čas vládali. Prvé súťažné šesťdňové preteky sa konali v Inslingtonskej poľnohospodárskej hale v Londýne roku 1878. Cyklisti na bicykloch s veľkým kolesom krúžili dookola, až kým nespadli. Potom si krátko pospali, vstali a opäť jazdili – a takto dookola celých šesť dní. Nejazdilo sa však počas sviatočných dní. Takýto šport by nevyhovoval dnešným zvykom.

Viktoriánska spoločnosť sa však kochala pozorovaním slepej živočíšnej vytrvalosti mizerne zaplatených športovcov. Tisíce divákov denne zaplnili halu, aby sledovali, ako pretekári jazdia jedno kolo za druhým. Víťazom, napísali v Inslington Gazette, sa stal Bill Cann zo Sheffieldu. Zajazdil 1756 kilometrov na bicykli s dreveným sedlom. V Gazette však neuviedli, že krik jeho boľavého zadku bolo možné počuť až v Lincolnshire.

Nasledujúci rok boli preteky premenované na „Majstrovstvá sveta na dlhú vzdialenosť“. Išlo o čisto komerčnú akciu, organizovanú bez prizvania nedávno založených cyklistických organizácií – Cyklistickej únie a Britského cestného klubu (neskôr premenovaného na Cestný klub cyklistov). Toto nové obdobie britskej atletiky sa vyznačovalo márnomyseľnosťou a obe organizácie odmietali udeliť členstvo komukoľvek, kto vyhral peniaze alebo mal za preteky zaplatené. Bicyklovanie stálo v čele racionalizácie športu šíriacej sa z univerzít a súkromných stredných škôl a čelilo jednej z veľkých spoločenských otázok tej doby: polemike medzi „džentlmenmi a hráčmi“ – mali by byť športovci platení? Podobnými pôrodnými bolesťami vtedy prechádzali aj futbal, kriket a ragby.

Niekoľko „džentlmenov“ však, pochopiteľne, priťahovala “nedôstojnosť” šesťdňových pretekov. George Waller, profesionálny cyklista a dobrácka postavička z Newcastlu, vyhral v roku 1879 podujatie a sto guineí. V priemere za deň najazdil 322 kilometrov a na konci ho museli zniesť zo sedadla. Po krátkej podnikateľskej odbočke s putovným cyklistickým cirkusom skoncoval s profesionálnou kariérou a vrátil sa k pôvodnému povolaniu murára.

Wallerovým najväčším rivalom v roku 1879 bol Francúz Charles Terront. Ako príslušníkovi robotníckej triedy sa mu na rozdiel od Wallera dobre darilo, čo veľa vypovedá o sociálnej mobilite v oboch krajinách. Terront sa stal prvou francúzskou športovou hviezdou (V Nantes je po ňom pomenovaná ulica), zbohatol, ešte počas života vydal pamäte, mal veľa obdivovateliek a rezervované miesto v parížskej Opére. Úspech z neho urobil idol nasledujúcich generácií francúzskej robotníckej triedy, ktoré za cyklistickým pretekaním videli zámoček na kopci. Terront prešiel od šesťdňových pretekov k iným dráhovým disciplínam a neskôr aj k najslávnejšiemu cestnému pretekaniu. V roku 1891, po 71 hodinách a 22 minútach nepretržitého bezsenného pretekania, Terront sám prešiel po Champs-Elysées. Vyhral prvé preteky Paríž-Brest-Paríž, najstaršie existujúce „klasické“ cyklistické preteky, ktoré inšpirovali Tour de France (tie začali v roku 1903 ako šesťdňové preteky na ceste, a nie na dráhe). Trasa Paríž-Brest-Paríž s dĺžkou 1200 kilometrov bola ďalším testom sedla. Ešteže v tom čase sa sedlá už nevyrábali z dreva, ale z kože.

Šesťdňové preteky zavítali do New Yorku v deväťdesiatych rokoch 19. storočia, čo bol signál začiatku cyklistického šialenstva, ktoré zachvátilo celú Ameriku. Od polovice deväťdesiatych rokov 19. storočia až do konca dvadsiatych rokov 20. storočia malo každé väčšie americké mesto velodróm. Spolu s bejzbalom boli dráhové cyklistické preteky divácky najpopulárnejším športom. Každoročné preteky v Madison Square Garden v tom čase patrili medzi najväčšie a divácky najatraktívnejšie športové udalosti a dostali prezývku „Superpohár šesťdňovej“. (Tento druh dráhových pretekov je ešte aj dnes populárny a „Madison“ je pomenovaná podľa miesta konania.) Atmosféra pripomínala karneval a bola to príležitosť ukázať sa v spoločnosti, získať si pozornosť výnimočnej vzorky manhattanskej spoločnosti: popredných priemyselníkov a politikov premiešaných s filmovými hviezdami a gangstrami. A všetkých sledovali bookmakeri a ostrozrakí usporiadatelia v bielych oblekoch a modrých gamašiach.

Asi tristo amerických výrobcov bicyklov sponzorovalo najštíhlejších, najrýchlejších a najlepšie vyzerajúcich cyklistov. Ich majetok stúpal a klesal spolu s nimi. Cyklisti zarábali najviac zo všetkých športovcov: moderný marketing profesionálneho športu sa rozbehol práve v cyklistike. Na krátke obdobie, ešte pred motocyklami a automobilmi, boli muži na bicykloch krúžiaci po naklonených cyklistických dráhach vyrobených zo sibírskej borovice, najrýchlejší na zemi. A rýchlosť bola menou tej doby. Profesionálni cyklisti sa stali športovými bohmi. V Madison Square Garden boli všemocní.

Slovenské vydanie knihy Najlepší bicyckel na svete vychádza 10. decembra.