Spoločným znakom teórií, ktorým sa Curtis vo svojom trojdielnom seriáli All Watched Over by Machines of Loving Grace, nazvanom podľa básne Richarda Brautigana je, že každá svojím spôsobom vidí človeka ako stroj, alebo v modernom ponímaní počítač.

Ich autori, prípadne ich nasledovníci, verili, že spoločnosť vybudovaná na takýchto základoch, bude slobodnejšia a lepšia ako tá, v ktorej žijeme. Asi len málokoho prekvapí, že tieto teórie si v istých bodoch úplne odporujú a že výsledky, ako to už pri utópiách býva, boli úplne iné ako pôvodné zámery.

Každý sám za seba

Prvou teóriou, ktorej sa Curtis venuje, je objektivizmus Ayn Randovej, americkej filozofky a spisovateľky ruského pôvodu. Randovej dielo nie je u nás príliš známe. V našich zemepisných šírkach sa na pravej strane politického a ekonomického spektra presadila rakúska škola, ktorá však v porovnaní s Randovou pôsobí ako trockistická bunka.

Samotný pojem objektivizmus nevypovedá o ničom inom ako, že základom tejto ideológie je absolútny racionalizmus. Podstatnejšie je, že je založená na sledovaní individuálnych záujmov každého jednotlivca a popieraní zmyslu altruizmu.

Randovej myšlienky sa s odstupom približne dvoch desaťročí presadila medzi počítačovými priekopníkmi v kalifornskom Silicon Valley. Tí dospeli k záveru, že počítačové siete nahradia potrebu spoločenského poriadku. Vznikla by tak spoločnosť bez hierarchie, ktorá by fungovala na princípe podvedomého konsenzu.

Možno ešte dôležitejšie ako obdiv zopár počítačových myšlienok bolo, že Randovej myšlienky zaujali aj Alana Greenspana, vtedy mladého ekonóma, ktorý sa neskôr stal pravdepodobne najvplyvnejším guvernérom americkej centrálnej banky.

Ešte počas vlády Billa Clintona prišiel Greenspan s myšlienkou, že nové technológie povedú k rastu produktivity. Štatistiky to však nepotvrdzovali, a tak Greenspan začal premýšľať, kde sa stala chyba. Nakoniec dospel k záveru, že produktivita rástla, ale spôsobom, ktorý dostupné dáta nedokázali zachytiť.

Bol iniciátorom otvorenia trhov v juhovýchodnej Ázii, ktoré viedlo k takmer úplnému kolapsu viacerých ekonomických „tigrov“. Doma v Amerike Greenspan začal znižovať úrokové sadzby, aby povzbudil ľudí a firmy k väčšiemu požičiavaniu si peňazí a ich míňaniu. Naozaj došlo k spotrebiteľskému rozmachu, a to dokonca bez vyššej inflácie, ktorá zvyčajne takýto vývoj sprevádzala.

Podľa Curtisa a jeho respondentov, napríklad držiteľa Nobelovej ceny za ekonómiu Josepha Stiglizta, však išlo o ilúziu vyvolanú lacným dovozom z Číny a ďalších ázijských štátov. Politici a ekonómovia však verili, že stabilitu vytvorili počítače a matematické modely. Táto „matematická ekonómia“ však viedla k finančnému a ekonomickému kolapsu v roku 2008, ktorého následky znášame dodnes.

Príroda ako elektrický obvod

Z úplne iného základu vychádza model ekosystému, ktorý rozpracoval britský botanik Arthur Tansley. Ten prišiel s myšlienkou, že mozog je stroj a energia prúdi medzi rôznymi časťami ekosystému. Príroda je vlastne systém, ktorý sa sám reguluje a výsledkom je, že sa vždy vráti do pôvodného stavu.

Na týchto stavebných kameňoch začali budovať zakladatelia kybernetiky, medzi nimi Jay Forrester, ktorý veril, že počítače majú kapacitu analyzovať následky akcií, a tak predpovedať budúce správanie. V 70. rokoch dokonca tvrdil, že má recept na vyriešenie ekologických problémov sveta. Podľa neho bolo potrebné vidieť svet ako jeden systém. Vypracoval aj počítačový model, ktorý mu vypočítal, že našu civilizáciu čaká kolaps niekedy v prvej dekáde 21. storočia.

Veľký vplyv mali aj americkí ekológovia Howard a Eugene Odumovci, ktorí, podobne ako Randová, mali pred sebou víziu spoločnosti bez autority. Ekosystémy kreslili ako elektrické obvody. Celá ich predstava bola akási počítačová fantázia, na ktorú nadviazali opäť počítačoví „geekovia“ v Kalifornii, ktorí verili, že počítačové siete umožnia vytvorenie globálnych komún.

Nová generácia ekológov však myšlienky Tansleyho a Odumcov odmietli a tvrdili, že príroda je dynamická, funguje nepredvídateľne a nesnaží sa o nastolenie rovnováhy. Vychádzali z pozorovania prírodných pohrôm, po ktorých nedochádzalo k obnoveniu pôvodného stavu.

Myšlienka sieti, ktoré sa samy organizujú, však prežila v politike a uplatnila sa v takzvaných farebných revolúciách, ktoré sa prehnali, Gruzínskom, Ukrajinou alebo Kirgizskom a ich znaky, posilnené vplyvom Facebooku a Twitteru, môžeme pozorovať aj v arabských krajinách. Na prvý pohľad tieto spontánne hnutia nemajú žiadnych vodcov, ale príklad amerických komún z prelomu 60. a 70. rokov, ktoré sa všetky rozpadli, ako aj farebných revolúcií, ktoré sa skončili dezilúziou z politiky, podľa Curtisa dokazujú, že tieto siete sa nedokážu vyrovnať s otázkou moci a fungovania politiky.

Sebecký gén

Kým Randovej objektivizmus, ktorým sa celý seriál začínal, videl altruizmus ako úplný nezmysel, záverečná časť sa venuje teórií, ktorá sa snaží pochopiť, ako a prečo altruizmus vôbec funguje. Podľa známej knihy britského genetika Richarda Dawkinsa by sme ju zjednodušene mohli nazvať teóriou sebeckého génu.

Dawkins v podstate len nadväzoval na prácu svojho krajana Billa Hamiltona a amerického vedca Georga Prica. Hamiltona fascinovalo sebaobetovanie mravcov a veril, že toto správanie má genetické vysvetlenie. Neskôr dospel k záveru, že gény sa správajú ako stroje. Sú ochotné zničiť samy seba, ak to bude znamenať, že im blízke gény prežijú.

Toto sa dalo preniesť aj na ľudské správanie. Malo zmysel obetovať sa, ak ste pri tom zabili nositeľov vzdialenejších génov, aby ste zachránili tých, ktorí mali gény bližšie tým vašim. Odstránením vzdialených génov ste umožnili príbuzným génom rozšíriť sa v populácii. Tak, ako bolo logické správať sa dobre, rovnako logické bolo správať sa odporne a odsúdeniahodne.

Dawkins to neskôr v jednom televíznom rozhovore povedal otvorene – ľudia sú stroje na prenos génov, nesmrteľná kopírka. Curtis poznamenáva, že ateista Dawkins tak v podstate oživil myšlienku nesmrteľnej duše, tentoraz prezlečenej za gén alebo počítačový kód. Hamilton dokonca veril, že niektorí ľudia boli geneticky menejcenní a bolo nesprávne, aby sa im umožnilo rozmnožovať sa.

Podobný spôsob argumentácie použili Belgičania ako koloniálni správcovia Rwandy, keď vytvorili mýtus o Tutsioch ako šľachetnej, inteligentnej rase, ktorá pochádzala z Egypta a bola nadradená roľníckym Hutuom. Snažili sa to dokázať aj rôznymi meraniami lebiek a podobnými praktikami. Toto malo fatálne následky na vzťahy týchto dvoch etník a vyvrcholilo genocídou v roku 1994.

Jej pokračovanie, občianska vojna v Kongu, ktorá si už vyžiadala najmenej štyri milióny obetí, tvorí druhú vrstvu poslednej časti. V nej Curtis odmieta interpretáciu, že násilie v Rwande prepuklo náhle a upozorňuje, že bolo následkom belgickej koloniálnej politiky, a to nielen tej pôvodnej, rasistickej, ale aj neskoršej liberálnej, keď „osvietení“ belgickí úradníci ubezpečovali Hutuov, že boli rovnocenní svojim tutsijským pánom a podnecovali ich k povstaniu.

Konžská vojna so sebou priniesla nielen intervenciu viacerých armád susedných štátov, ale aj boj o zásoby nerastných surovín, ktoré okrem iného potrebujeme na výrobu počítačov a ďalšej elektroniky, bez ktorej si sotva vieme predstaviť život. Niektoré súvislosti, ktoré Curtis nachádza, sú možno trocha pritiahnuté za vlasy, ale aspoň nútia nás zamyslieť sa nad tým, aká interpretácia udalostí sa k nám dostáva a či dáva zmysel.

Záver dokumentu nevyznie príliš optimisticky. Curtis pripomína, že Hamiltonova myšlienka ľudí ako bezmocného hardvéru (tela) kontrolovaného softvérovým programom (génmi) je v dnešnej spoločnosti stále veľmi vplyvná. Podľa neho síce vieme, že naše skutky majú strašné následky, ale nevieme, čo s tým urobiť. Výsledkom je fatalizmus, ktorý používame na ospravedlnenie a vysvetlenie našich politických zlyhaní v snahe zmeniť svet.

Seriál All Watched Over by Machines of Loving Grace si môžete pozrieť tu.