Mike Leigh, londýnsky dôchodca, filmový a divadelný režisér, miláčik porôt filmových festivalov, ktorého film Vera Drake bol v roku 2005 nominovaný na tri Oscary, však napriek tomuto uznaniu zostáva akýmsi outsiderom. Takmer štyridsať rokov, ktoré sa venuje kinematografii, ho nezmenili. Stále uprednostňuje nízkorozpočtové projekty na odvážne témy, do ktorých obsadzuje neznámych hercov.

Hranie sa na život

Do tejto kategórie rozhodne patrí spomínaný film Vera Drake, ktorý rozpráva príbeh o dobrosrdečnej anjeličkárke, ktorú stvárnila Imelda Stauton, herečka, ktorej tvár nie je veľmi známa ani v rodnej Británii.

Leighove režisérske postupy stoja rozhodne za povšimnutie. K filmom obyčajne nepíše scenáre, hercom sa snaží vysvetliť charakter a pôvod postáv, ktoré majú hrať a nakoniec na základe niekoľkých improvizácií nakrúca. Zaujímavé je, že akokoľvek komplikovane môže takáto organizácia práce pôsobiť, má vlastne logiku. Jednotliví herci nepoznajú príbeh, a tak vo filmoch väčšinu emócii naozaj prežívajú a „nehrajú“.

Pri nakrúcaní filmu o Vere Drake, ktorý sa odohráva v ponurej atmosfére povojnového Londýna v prostredí working-class, vedeli o jej tajnom druhom živote len režisér a herečka. V beznádeji celého príbehu Verina rodina, jej manžel a dve dospelé deti, vyznievajú ako šťastní ľudia. Vera je vždy ochotná pomôcť – komukoľvek, či už je to chorý sused alebo dievčatá, ktoré sa dostali do problémov. Vera im „pomáha“ z presvedčenia, preto za svoje služby nič neúčtuje. Svet a život v ňom sú znesiteľnejšie, až kým sa jeden potrat neskomplikuje.

Mike Leigh, ktorý vyrástol v Salforde pri Manchestri ako syn ruského židovského imigranta si 50. roky vybral, pretože mal pocit, že v Británia bola v tom čase akousi jednoliatejšou krajinou, kde si ľudia boli schopní nezištne pomáhať. Nemyslí si, že Vera bola výnimkou, práve naopak je typickou postavou tohto obdobia.

Napriek jej dobrým úmyslom však jedno z dievčat po jej zákroku takmer umrie. Leighove filmárske postupy práve v takýchto okamihoch zabezpečujú autenticitu pocitov. Verina rodina totiž o jej druhom zamestnaní nemala tušenia, ako ani herci, preto sú úprimne šokovaní, keď jedného večera na ich dvere zaklope policajný inšpektor a Veru zatkne. Hranie a život sa v tomto voľnom páde bez scenára zrazu dokonale prekrývajú.

Svojím spôsobom je tento Leighov príbeh autobiografický. Jeho otec bol lekár a matka zdravotná sestra, bývali však vo working class štvrti a sám režisér si spomína na to, že do legalizácie potratov v Británii v roku 1967, boli niektoré ženy zatknuté a nikto netušil prečo.

V Londýne na bicykli

Mike Leigh, ktorému v rozhovoroch s novinármi nechýba povestný anglický suchý humor, vie byť nesmierne otvorený a s radosťou rozpráva o hercoch a ľuďoch, s ktorými na svojich filmoch spolupracuje. Kniha rozhovorov s názvom Mike Leigh on Mike Leigh je toho dôkazom.

Tvrdí, že všetci režiséri celý život viac-menej nakrúcajú jeden film. „Svojim“ témam sa nedokážu vyhnúť. Medzi tie Leighove nepochybne patrí rodina, spôsob, akým sa rozpadajú vzťahy, prijímajú rozhodnutia o tom či mať, alebo nemať deti. Jeho najnovší film Happy-Go-Lucky má najbližšie k jeho snímku z roku 1997 Career Girls o dvoch kamarátkach z vysokej školy, ktoré sa stretnú po desiatich rokoch ako spolubývajúce. V obidvoch filmoch sú hlavnými postavami mladé ženy okolo tridsiatky, aspoň takú podobu priznáva samotný režisér.

Opis charakteru hlavnej postavy filmu Happy-Go-Lucky, Poppy by stačil na vyplnenie hesla „optimizmus a pozitívne myslenie“ vo Wikipédii. Napriek tomu, že je to jeden z najprístupnejších Leighových filmov, od popkornovej komédie má stále ešte dosť ďaleko. Filmu chýba dej v pravom slova zmysle a priestor v ňom nedostali opozerané tváre britskej kinematografie, práve naopak dve hlavné hrdinky stvárňujú mladé herečky Sally Hawkings a Alexis Zegerman. Skutočnosť, že Leigh má na dobrých hercov nos dokazuje aj množstvo ocenení, medzi inými aj Zlatý Glóbus, ktoré Sally Hawkings za hlavnú úlohu v tomto filme získala.

Poppy učí na základnej škole a snaží sa užívať si život v Severnom Londýne, ktorého súčasťou sú výlety do barov a nekonečné rozhovory s jej cynickou, avšak inak celkom príjemnou, spolubývajúcou Zoe, hodiny v autoškole s inštruktorom Scottom, ktorý sa okrem iného venuje rasistickým konšpiračným teóriám, či klasické problémy s deťmi v škole. Dramatickejšie scény, ako napríklad neprekonateľné osobnostné rozdiely medzi Poppy a Scottom, sú tiež riešené humorne. Herci dokonale ukážu, čo Scott na Poppy neznáša bez toho, aby začala liezť na nervy aj divákom.

Vstávať ráno o 5 a nakrúcať

Poppy je stelesnením optimizmu a zdá sa, že nič ju skutočne nepoloží. Keď jej ukradnú bicykel, rozhodne sa urobiť si vodičák. Vôbec nevyzerá, že by ju trápilo, že nemá priateľa, ale keď si ho nájde, je stále rovnako šťastná. Je šťastná alebo len ukrýva ľahostajnosť za masku happy-go-lucky postoja k životu?

Leigh hovorí, že aj tento happy film má svoju odvrátenú tvár. „V každom prípade je to vyznanie lásky venované mladosti a Poppy. Nemyslím, že by to bolo milostným vyznaním Londýnu,“ hovorí režisér. „V skutočnosti ma dosť sklamali vyhlásenia v novinách, že Happy-Go-Lucky je filmom o učiteľoch zo Severného Londýna. To je hlúposť. Poppy by mohla pracovať kdekoľvek, keďže tento film je o kráse života v meste, láske a priateľstve.“

Ak tento režisér niečo miluje, je to nakrúcanie filmov. Svet by bol rozhodne lepším miestom, keby všetci robili to, čo ich baví. Leighovo úsilie navyše oceňuje aj festivalová kritika. Ako jediný žijúci európsky režisér vlastní všetky tri významné európske filmové ocenenia – Zlatú palmu z Cannes, Zlatého leva z Benátok a Zlatého medveďa z Berlína.

Inšpiruje ho obyčajný život, ľudia, ktorí ho zaujmú na ulici, radosť z existencie. Netvrdí, že všetko je úžasné, pretože nie je. A verní diváci a fanúšikovia jeho filmov vedia, že jeho pohľad na svet má v sebe dostatočnú dávku pesimizmu.

Amy Raphael:Mike Leigh on Mike Leigh, Faber and Faber: 2008, 352 s.

Happy-Go-Lucky v slovenských kinách od 8. októbra