Niekoľko rokov som býval v Londýne a v Liverpoole práve vo štvrtiach, kde tieto dni vrcholia nepokoje. V londýnskom Hackney mali celú časť s prezývkou Murder Mile, pretože sa tam nigérijské a iné gangy navzájom vyvražďovali. Nemohla za to chudoba, ale drogy. Ak ste s nimi nič nemali, mohli ste si tam žiť takmer nerušene. Rastúce ceny nehnuteľností spôsobili, že sa práve do Hackney začali sťahovať umelci a podobní ľudia, takže to začínalo byť celkom príjemné miesto na život s malými obchodíkmi a kaviarničkami. Vôbec nebolo také strašidelné a nepríjemné, ako sa písalo v bulvárnych novinách. Zdalo sa, že celá štvrť môže mať za pár rokov oveľa lepšiu povesť, súčasné problémy ale viac nahrávajú starým stereotypom.

Británia navonok pôsobí ako úžasná krajina so silnými elitami. Môžete obdivovať tamojšie futbalové kluby, ale aj vedu, film, literatúru či médiá. Tento imidž sa Britom darí exportovať do celého sveta a iba domácim obyvateľom zostáva na očiach trpká pravda, že popri silných elitách si tam vypestovali aj podobne výrazné anti-elity. V krajine sa dá celkom dobre žiť zo sociálnych dávok, ktorých spektrum je pomerne široké, takže napríklad polovica mojich susedov v Liverpoole mala vybavené papiere na hlavu. Keď som čosi podobné radil svojim známym na Slovensku, zdesene to odmietli, lebo by to vraj zničilo ich sebavedomie a pracovné vyhliadky do budúcnosti. S tým sa v Anglicku trápil málokto.

V mnohých rodinách tam už tretia generácia nepracuje, lebo to nie je nevyhnutné. Reč pritom nie je o imigrantoch z rozvojových krajín, ktorí tvoria väčšinu súčasných nespokojencov (zvyčane iba zlodejov využívajúcich dočasnú anarchiu), ale najmä o bielych Britoch, ktorých nazývajú nelichotivým označením white trash. Ich démonom a kolektívnou výhovorkou je Margaret Thatcherová, ktorá naozaj zaviedla pár necitlivých opatrení, zároveň však už nie je skoro dve desaťročia pri moci.

Boj o dušu britských robotníkov a nezamestnaných sa nedarí vyhrať ľavicovým stranám, mnohí sa namiesto nich prikláňajú k extrémnej pravici. Práve jedna takáto strana dnes organizuje čosi ako domobranu, ktorá má chrániť obyvateľov pred čiernymi protestujúcimi. "Keď ich nedokáže zvládnuť polícia, zvládneme to my," tvrdia. Je z toho stret dvoch druhov závislosti - jedni na drogách a druhí na sociálnych dávkach a populistoch. Tých však čaká obmedzený úspech, bieli nezamestnaní majú ruky plné otvárania piva. V uliciach môžu horieť autá, to však neznamená, že si večer neurobia ďalšiu garden party.