A práve tomuto územiu, ktoré dnes predstavujú Poľsko, Ukrajina, Bielorusko a Litva, sa venuje vo svojej knihe Bloodlands americký historik Timothy Snyder. Na rozdiel od mnohých iných autorov sa nezameriava na vojenské operácie, ale na to, ako Hitler, Stalin a ich poskokovia za dvanásť rokov zavraždili na tomto území 14 miliónov civilistov. Názov bloodlands, čiže krvavé alebo zakrvavené zeme, je teda celkom výstižný, a to aj napriek tomu, že tak nacisti ako stalinisti používali najmä metódy, pri ktorých už ani krv príliš netiekla.

Snyder však nepodlieha módnemu trendu spraviť z Hitlera a Stalina zrkadlový obraz toho druhého. Pochopiteľne, vzhľadom na vražedné tendencie oboch diktátorov sa istým paralelám vyhnúť nedá, ale zároveň existovalo medzi nimi pomerne veľa rozdielov. Stačí spomenúť aspoň to, že Stalin sa zameriaval najmä na likvidáciu vlastného obyvateľstva (a potom nechal popraviť aj štatistikov, ktorí pri sčítaní ľudu zistili, že ľudí začalo akosi ubúdať), kým Hitler vraždil predovšetkým na okupovaných územiach. To nie je až také prekvapujúce, keďže tam žilo oveľa viac jeho primárnych terčov, židov, ako v Nemecku.

Bloodlands je kniha, ktorú ocení každý, kto sa zaujíma o modernú históriu. V zhustenej podobe (aj keď stále na viac ako 400 stranách textu) totiž predstavuje kroniku toho, akých krutostí sa dokázali dopustiť na prvý pohľad obyčajní a normálni ľudia. Sprevádza nás od hladomoru na Ukrajine v roku 1933 cez Veľký teror rokov 1937-38, Katyň až po hitlerovské vraždenie židov, vojnových zajatcov a partizánov a vyhladovanie obyvateľov obkľúčeného Leningradu. Akousi symbolickou smutnou bodkou za týmto šialenstvom boli vyhnanie Nemcov z území, ktoré predtým sami okupovali a Stalinova posledná paranoja – prenasledovanie židovských lekárov.

Snyder pripomína predovšetkým čitateľom v Amerike a západnej Európe, že to, čo videli ich vojaci, keď oslobodzovali koncentračné tábory v Nemecku, nebolo nič v porovnaní s tým, čo sa dialo na územiach, kam sa nikdy nedostali. Tam totiž tábory neboli len koncentračné, ale aj vyhladzovacie. A nielen to. Ako píše, to najhoršie nebolo v Bergen Belsene, ale „v ruinách Varšavy, na poliach Treblinky, v močiaroch Bieloruska a jamách Babého Jaru“.

Keď Briti oslobodili Bergen Belsen, našli tam 60 tisíc väzňov, z ktorých asi trinásť tisíc neskôr zomrelo na choroby a vyčerpanie. Treblinku prežilo okolo päťdesiat ľudí a Sobibór zhruba štyridsať. Úmrtnosť v Bełżeci a Sobibóre bola 99,99 percent. You have seen nothing, dalo by sa odkázať na Západ.

Vzhľadom na to, že takmer na každej strane sme svedkami nejakého masakru, mučenia, popravy alebo umierania od hladu, kniha nie je ľahkým čítaním a vyžaduje si pomerne silný žalúdok. Najmä pasáže o prejavoch kanibalizmu počas hladomoru na Ukrajine alebo opisy popráv židovských civilistov môžu slabším povahám privodiť nevoľnosť. Na prvý pohľad to môže vyzerať, že autor má akúsi zvrátenú záľubu v týchto krutostiach, ale skôr som mal pocit, že nás tým chce prebudiť z letargie.

Nevyhýba sa ani citlivej otázke kolaborácie miestneho obyvateľstva s nacistami. Pripomína, že Poliaci, Ukrajinci alebo Bielorusi sa často bez nejakých väčších námietok zapojili do vraždenia svojich židovských susedov. Neobvyklé nebolo ani to, keď sa jeden zo súrodencov pridal k polícii, ktorú riadili Nemci a druhý k partizánom. Aj preto je dosť prekvapujúce, že vôbec nespomenul jeden z najznámejších príkladov, keď domáce obyvateľstvo robilo špinavú robotu za nacistov – masaker v Jedwabnom.

Pre mnohých čitateľov však bude nepochybne novinkou informácia, že personál vo vyhladzovacích táboroch Treblinka, Bełżec a Sobibór tvorili do značnej miery zajatí príslušníci Červenej armády, najmä Ukrajinci, ale aj Rusi. Špeciálne postavenie mali však ruskí Nemci. Podľa Snydera ich motiváciou nebolo vraždiť židov, ale snaha prežiť. Ak by zostali v zajateckých táboroch, hrozila by im smrť tak ako trom miliónom ich spolubojovníkov. Ak by sa vrátili do Sovietskeho zväzu, popravili by ich ako zradcov. Autor ich ani zďaleka neospravedlňuje, len vysvetľuje, že ľudia sú často postavení pred dilemy, ktoré výrazne presahujú naše každodenné problémy.

Snyder sa venuje aj dôležitej otázke počtu obetí. Tá sa totiž často stáva predmetom politickej propagandy a národnej martyrológie. Na Západe dodnes mnohí nepochopili, ako nesmierne krajiny strednej a východnej Európy trpeli pod dvojitým jarmom nacizmu a stalinizmu. Podľa Snyderových prepočtov mal Poliak-nežid žijúci v roku 1933 vo Varšave takú istú (nízku) šancu dožiť sa roku 1945 ako nemecký žid. Zároveň však poľský žid mal 15-krát nižšiu šancu prežiť ako jeho nežidovský sused. Bielorusko prišlo o pätinu obyvateľstva a bolo tak z hľadiska ľudských škôd najviac zdevastovanou krajinou na svete.

To však neospravedlňuje vyrábanie obetí takpovediac zo vzduchu. Snyder tvrdí, že šesť miliónov mŕtvych Poliakov (vrátane židov) si vymyslel poľský komunista Jakub Berman. Neskôr ho „skorigoval“ na 4,8 milióna, čo je podľa Snydera bližšie realite. Ďalej uvádza, že v Bielorusku sa deti v škole učia, že vo vojne zomrel každý tretí obyvateľ krajiny. Pochopiteľne, všetci boli obeťami nacizmu. Popravy, ktoré vykonávali partizáni a sovietska tajná služba, sa nepočítajú.

Na Ukrajine sa v istom štádiu podarilo nafúknuť počet obetí z 3,3 milióna (čo je tiež iba približné číslo) na desať miliónov. Neskôr ho oficiálna ukrajinská historiografia potichu upravila na realistickejších 3,94 milióna. V Rusku si zase ani po rozpade Sovietskeho zväzu neodpočítali zo svojho počtu obetí tých, ktorí boli z iných zväzových republík, najmä Ukrajiny a Bieloruska. Iné obete boli zase pred vojnou občanmi Poľska a neskôr Sovietskeho zväzu, a tak si ich privlastňujú jedni aj druhí.

Kolotoč sa nezastavil ani po vojne a Nemci nafúkli počet ľudí, ktorí zahynuli pri vyháňaní (alebo odsune, podľa československej interpretácie) približne desaťkrát . Na základe týchto príkladov Snyder varuje, že opakovaním nadsadených čísiel „Európania vypúšťajú do svojich kultúr milióny duchov ľudí, ktorí nikdy nežili.“ Preto opakovane zdôrazňuje, že v Katyni zomrelo 21 982 konkrétnych poľských dôstojníkov a v plynových komorách Treblinky 780 863 konkrétnych jednotlivcov. Všetky tieto obete, každá jedna z nich, boli až príliš reálne.

Timothy Snyder: Bloodlands. The Bodley Head: 2010, 544 strán