Tejto kontrole predchádzalo hromadné školenie v správnej technike umývania rúk. Dvaja prednášatelia priniesli na demonštráciu lampu s ultrafialovým svetlom. Po zasadacej miestnosti, v ktorej sme všetci poslušne sedeli, kolovala fľaštička s dezinfekčným prípravkom. Po správnej aplikácii dezinfekcie sme stáli v rade pred lampou, pod ktorou každý otestoval, či prípravok naniesol rovnomerne. O absolvovaní školenia sme dostali potvrdenie. Auditorky potom na oddeleniach námatkovo oslovovali zamestnancov a žiadali demonštráciu, ako si umývajú ruky.

Pri inej príležitosti sa kontrolovalo, či nechodíme v zamestnaní v topánkach s voľnou pätou. Nemusíme byť síce prezutí, ale obuv, ktorú nosíme v areáli pracoviska, musí mať pevnú pätu. V zamestnaní nesmieme nosiť prstene, gelové nechty, dokonca ani hodinky. Každý zamestnanec musí v pravidelných intervaloch absolvovať niekoľko online školení. Napríklad školenie o bezpečnom zaobchádzaní s informáciami, v ktorom odpovedáme, napríklad, na otázku Ktorý dokument stanovuje postupy správneho zachádzania s informáciami? Alebo školenie bezpečnosti práce, kde sa pýtajú Aká je povinná minimálna vzdialenosť medzi regálmi? Na výber máme odpovede pol metra, meter, meter a pol.

Donedávna bola najnovším vynálezom kontroly zamestnancov dochádzková kniha. Človek by povedal, že to nie je najhorší nápad. Zamestnávateľ chce mať, prirodzene, prehľad o prítomnosti zamestnancov na pracovisku. Keďže však máme my, zamestnanci, rôzne pracovné úväzky, nemáme jednotnú pracovnú dobu. Mysleli sme teda, že pri príchode i odchode sa každý zapíše a údaj by mal zodpovedať danému úväzku. Bol to však omyl. Podľa nariadenia zamestnávateľa sa do dochádzkovej knihy treba zapisovať nezávisle od skutočného času stráveného na pracovisku, a teda aj nezávisle od úväzku. Každý zamestnanec má mať zaznamenaný príchod o sedem tridsať ráno a odchod o štvrtej poobede, s jednou povinnou polhodinovou prestávkou v čase obeda. Bez ohľadu na to, či skutočne v práci bol, a či v nej vôbec mal byť.

V praxi sa teda každé ráno stretneme nad dochádzkovou knihou, do ktorej zaznačíme včerajší príchod o sedem tridsať a odchod o štvrtej, s prestávkou medzi dvanástou a pol jednou. Či som mala včera dovolenku alebo som v práci vôbec nemala byť, pretože vzhľadom k polovičnému úväzku chodím len trikrát do týždňa, je jedno. Hlavné je, že dochádzková kniha zodpovedá pravidlám. Jediné, čo sa nesmie, je zaznamenávať príchody a odchody dopredu. Keby prišla kontrola, z toho by bol skutočne prúser.

Niekto sa opýtal, čo so službami. Ten, kto slúži, je totiž v práci od rána jedného dňa do odpoludnia nasledujúceho dňa. V tomto prípade treba do jednej dochádzkovej knihy zaznačiť príchod o sedem tridsať a následne odchod o štvrtej, teda tváriť sa, že človek neslúžil a išiel domov. Existuje však druhá dochádzková kniha, do ktorej sa píšu zvlášť služby. Služba sa oficiálne začína o štvrtej jedného dňa a končí o siedmej ráno nasledujúceho dňa. Pozor, nezabudnúť na dve polhodinové prestávky na jedlo. Reálne, samozrejme, žiadne oficiálne prestávky nemáme, pretože zo služby nemožno odísť.

Suma sumárum je systém dochádzky čisto fiktívny a vôbec nezodpovedá tomu, kto koľko času na pracovisku trávi. Pritom nejde o pokus nespratných zamestnancov kamuflovať absencie, ale o nariadenie zamestnávateľa.

Nedávno sa systém dochádzky zmodernizoval a vymysleli sa „pichačky“. Všetko však ostáva rovnako fiktívne. Ak, napríklad, slúžime, musíme sa o štvrtej „odpichnúť“, pretože sa končí pracovná doba, hoci v práci ostávame ešte ďalších dvadsaťštyri hodín. Len nesmieme nasledujúce ráno zabudnúť znovu si „pichnúť“, akoby sme práve prišli do práce. Po niektorých službách je cenných aj desať minút spánku, a vstávať len kvôli označeniu dochádzky je otrava. Navyše, v službe má človek niekedy skutočne prácu a jednoducho nestihne sa o štvrtej „odpichnúť“. Čo je problém, pretože mimo pracovnej doby lege artis v práci nesmieme byť.

V priebehu piatich rokov môjho zamestnaneckého pomeru mi už hrozili všelijaké kontroly a rôznymi som skutočne prešla. Od toho, či je na oddelení odpadkový kôš prikrytý vekom, cez kontrolu chladničky, či neobsahuje naše súkromné mlieko, po kontrolu vedomostí o kapacite hasiaceho prístroja. Zaujímavé však je, že ešte nikdy nikoho nezaujímalo, ako sa starám o pacientov. Poisťovňa sa, samozrejme, zaujíma o obsah spotrebovanej zdravotníckej starostlivosti, pretože za ňu platí. V zásade však ide o to, aby bolo všetko riadne zapísané. Ak, napríklad, vykážem zdravotnej poisťovni relatívne drahý výkon komplexné vyšetrenie psychiatrom, musí mu zodpovedať adekvátne dlhý zápis v dokumentácii. Ak však dostatočne rozsiahle popíšem obsah ľudovej rozprávky, nikto si to nevšimne, pretože obsah vyšetrenia nikoho nezaujíma. Pritom zdravotnícka dokumentácia môže byť skutočne dôležitá. Potenciálny kontrolór ale skontroluje dátum, a či zápis obsahuje čas, kedy som daný úkon vykonávala. Potom sa spýta, či si viem umývať ruky, skontroluje, či mám správne topánky, a nazdar bazar, ako hovoria Česi. Čo som s pacientom počas komplexného vyšetrenia skutočne robila, je teda kontrolórovi jedno.

Predpokladám, že pravidlá a ich dodržovanie by mali slúžiť buď na zabezpečenie hladkého chodu nemocnice, alebo na zlepšenie starostlivosti o pacientov. Nezmyselná spleť pravidiel a ich rigidné kontroly však, naopak, tvoria len sústavu neopodstatnených prekážok, o ktoré sa v práci potkýname. A stáva sa, že ťukám do počítača odpovede na otázky o hasiacom prístroji, kým pacienti čakajú na chodbe.

Text vyšiel na Jetotak.sk