Foto: Flickr.com (Chrism Gilmore, licencia Creative Commons)
Vera Cosculluela
Výrez z portrétu Ľudovíta Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa, obraz sa nachádza v expozícií Slovenského národného literárneho múzea Matice slovenskej v Martine
Peter Podolan
Foto: Flickr.com (Ian Sanderson)
Branislav Kovár
Peter Podolan
Aňa Ostrihoňová
Ľubomír Jaško
Tomáš Mrva

Sentimentálni monarchisti

Dve tohtoročné udalosti, svadba princa Williama a smrť Otta von Habsburga, ukázali, že monarchistický sentiment je na Slovensku pevne zakorenený. Nejde ani tak o obdiv k štátnemu zriadeniu, ako o fascináciu vonkajšou formou.

Slovenských monarchistov možno voľne rozdeliť do troch skupín – celebritných, aristokratických a náboženských. U niektorých jednotlivcov dochádza k prieniku prvej a druhej, prípadne druhej a tretej skupiny. Celebritní a náboženskí monarchisti sú úplne nezlučiteľní a je veľký predpoklad, že sebou navzájom pohŕdajú.

Pochopiteľne, toto delenie nevychádza zo žiadneho hlbšieho sociologického prieskumu, len zo sledovania textov, ktoré súviseli s vyššie spomenutými udalosťami (a čiastočne aj svadbou monackého kniežaťa Alberta), a v prípade náboženských monarchistov náhodného objavenie veľmi kurióznych, a do istej miery mrazivých, článkov na internete.

Šľachtici ako rockové hviezdy

Celebritní monarchisti sa vyznačujú tým, že im je úplne ukradnutý politický aspekt monarchie. To, že sa niekto stane hlavou štátu len vďaka tomu, že jeho predkovia vyšli pred niekoľkými storočiami víťazne zo zákulisných intríg alebo medzirodových bojov, ich ponecháva úplne chladnými. Netrápi ich ani to, že z ich peňazí išli eurodotácie na farmy kráľovnej Alžbety alebo princa Charlesa.

Pre nich sú šľachtici predovšetkým stelesnenými rozprávkovými postavami, ktoré sa v najväčšej kráse ukážu práve pri svadbách mladých následníkov trónu. Skrátka ide o akýsi doplnok ostatných celebrít zo sveta umenia, popkultúry alebo športu. Tie však museli aspoň čo-to dokázať, aby sa stali celebritami. Princom a princeznám stačí, že jednoducho sú. Dôležitý je všetok ten lesk naokolo a čarovné slová princ a princezná.

Na rozdiel od minulosti, kedy mohol pospolitý ľud len márne snívať, že sa dostane do kráľovskej rodiny, pretože kráľovské svadby sa konali takmer výlučne medzi jednotlivými šľachtickými rodmi, od 20. storočia sú príbehy Popolušiek, do ktorých sa zamiloval princ, čoraz častejšie. Kto by si pred sto rokmi pomyslel, že sa do kráľovskej rodiny môže dostať slobodná matka (Mette-Marit Tjessem Høibyová v Nórsku), rozvedená televízna moderátorka (Letizia Ortizová-Rocasolanová v Španielsku), anglická slečna z rodiny vyrábajúcej dekorácie na večierky, ktorá sa narodila v nemocnici, o ktorej ani obyvatelia Readingu nemajú najvyššiu mienku (Kate Middletonová vo Veľkej Británii) alebo olympijská plavkyňa z Juhoafrickej republiky narodená v Zimbabwe (Charlene Wittstocková v Monaku)?

Ani muži túžiaci po krásnej princeznej nie sú úplne bez šance, čo môže potvrdiť majiteľ fitnes centra a osobný tréner švédskej princeznej Victorie, ktorý sa stal jej manželom, alebo anglický ragbista Mike Tindall, ktorý sa v sobotu 30. júla prižení do britskej kráľovskej rodiny, keď si vezme Zaru Phillipsovú, dcéru princeznej Anny.

Dôležitými kritériami pre túto skupinu monarchistov sú krása svadobných šiat, pompéznosť obradu a ľudské príbehy o tom, ako dievčatá a chlapci z ľudu objavili svojich princov a princezné. Kdesi v duchu možno snívajú, že sa to (podľa veku) podarí aj im alebo ich deťom. Zopár slobodných aristokratov ešte po svete pobehuje.

Svet včerajška

Druhá skupina slovenských monarchistov má trocha iné mentálne nastavenie, aj keď aj u nich slová cisár, kráľ alebo kráľovná vyvolávajú vnútorné chvenie. Nie je to však očarenie ich vonkajšou krásou alebo slávou, ale charizmou, a niektorých predstaviteľov starej európskej aristokracie považujú nielen za aristokratov rodom, ale aj aristokratov ducha. Predstavujú pre nich nepoškvrnenú odrodu politikov, ktorá je v protiklade k skorumpovaným darebákom z každodenného života.

Síce nijako otvorene neagitujú za vytvorenie monarchie, ale ich prejavy napovedajú, že ich konzervatívnemu pohľadu na svet by vyhovovala oveľa lepšie. Každý by mal svoje miesto a vládli by nám osvietení vladári. Ich idolom bol nedávno zosnulý Otto von Habsburg, dlhoročný poslanec Európskeho parlamentu a prezident Medzinárodnej paneurópskej únie. Aj po smrti a takmer 93 rokov po rozpade Rakúsko-Uhorska zostal pre nich Jeho cisárskou a kráľovskou výsosťou. Veď bol rovnakej krvi ako dávni osvietenskí vladári Mária Terézia alebo Jozef II.

Vo svete včerajška, aby sme použili geniálne označenie nostalgie od Stefana Zweiga, sa cítia oveľa lepšie ako v dnešku, keď nám vládnu obyčajní prezidenti a premiéri, priznajme si, že často nie príliš vydarení. Klasickými predstaviteľmi tohto prúdu monarchistov sa po Habsburgovej smrti ukázali byť redaktori .týždňa. Ich časopis venoval synovi posledného rakúskeho cisára hagiografických 17 strán. Je len otázkou času, kedy prijdú s výzvou, aby bolo Otto vyhlásený za svätého. Jeho otec už je blahoslavený, takže možné je všetko. Ako zázrak sa mu pripíše pád Berlínskeho múru a bude...

Ešte aj domicil hlavného článku v .týždni bol Prešporok, aby bolo všetkým jasné, že za cisára pána bol iný svet. Dôstojnejší, osvietenejší, usporiadanejší, s vyberanými spôsobmi, klasickým vzdelaním a fajnovými bálmi v mestách c. a k. monarchie. Nechýbal samozrejme ani rozhovor s českým ministrom zahraničných vecí Karlom Schwarzenbergom, ktorého niektoré médiá stále tvrdohlavo označujú za knieža (a nedávno kdesi dokonca poznamenali, že v rodinnej hierarchii je princom), hoci Československo šľachtické tituly zrušilo v decembri 1918.

V hodnotení šľachticov v politike im zvyčajne chýba kritický pohľad. Vzhliadajú k nim s obdivom, predovšetkým preto, že sa vyrovnali s nepriazňou osudu, pohŕdaním zo strany plebsu, exilom, urážkami, stratou majetkov a napriek tomu si zachovali noblesu a správne pánske maniere (samozrejme, len tie dobré). Ak aj s niektorými ich názormi nesúhlasia (napr. Habsburgovo nadšenie pre Európsku úniu bolo pre mnohých konzervatívcov dosť ťažko stráviteľné), tak si ho vysvetľujú buď osobitými životnými skúsenosťami alebo excentrickosťou, ktorá k šľachticom akosi patrí. Niekedy to pripomína až náboženskú úctu.

Kráľovstvo Božie na zemi

Tou sa nijako netají tretia skupina monarchistov, ktorá sa síce tento rok nijako verejne neprezentovala, ale možno nás čoskoro prekvapí podobnou požiadavkou ako jej poľská ideologická odnož, ktorá chcela vyhlásiť Ježiša za kráľa Poľska. Náboženskí, konkrétne katolícki, monarchisti zo Slovenského kruhu Leva XIII. majú vlastné desatoro, v ktorom sa nachádza aj klenot o tom, že „na vrchole vlády má byť jediný panovník, ktorého moc je obmedzená požiadavkami morálnej náuky katolíckej Cirkvi, princípom všeobecného dobra a oprávnených požiadaviek jednotlivých spoločenských stavov. Panovník je povinný ochraňovať spoločenský poriadok, ktorý stojí na princípoch uvedených v tomto dokumente”.

Títo ľudia celkom vážne tvrdia, že moc nepochádza od ľudí, ale od Boha a dokonca spochybňujú všeobecné volebné právo, pýtajúc sa, kde sa toto oprávnenie vzalo a či sa s ním už narodil, alebo mu ho darovala neomylná inštancia demo-liberálnej Múdrosti”. Zároveň mylne tvrdia, že modernistické sily nenávidia inštitúciu kráľa, pretože stoja hierarchicky na vrchole systému. V skutočnosti je základnou kritikou monarchie to, čo najlepšie zosumarizoval americký filozof Thomas Paine, keď napísal, že dedičný zákonodarca je rovnaká absurdita ako dedičný matematik alebo mudrc.

Trofej za najabsurdnejšiu monarchistickú predstavu bezkonkurenčne vyhráva Jednota mládeže Slovenska. Nielen preto, že trpí miernou schizofréniou, keď medzi svoje vzory zaraďuje Jozefa Tisa (čo už o mnohom vypovedá), ktorý ako prezident vojnového slovenského štátu bol predstaviteľom republiky, ale najmä pre svoju ideu Mariánskeho kráľovstva.

Na jeho čele je Svätá Bohorodička, čiže Panna Mária, a cieľom hnutia je vybojovať pre ňu späť svätoštefanskú korunu, a to v duchovnom boji, ktorého vzorom je, podržte sa, blahoslavený Karol Habsburg. Dosť zvláštna predstava pre nacionalistické slovenské hnutie, ale na kompletné pochopenie absurdity tejto ideológie musíte navštíviť jeho internetovú stránku. Takíto pomätenci sú najlepšou reklamou na republiku, aj takú nedokonalú, ako je tá naša.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia