Tak sa už v roku 1991 v Zemiakove objavili písomné zmienky o vlastnej hviezdičke a stoličke, ktoré mali byť vyvrcholením tisícročného úsilia o intronizáciu ďalšej našej hlavy po Svätoplukovi a pridelenia mu dedičných lén.

Zemiakovská jar

Tieto miestne teoreticko-právne koncepcie, ktoré štylisticky čerpali z diela bratov Grimmovcov a tematicky z vrcholných diel zemiakovskej ľudovej slovesnosti, našli svoje vyjadrenie neraz aj v programových dokumentoch dobových politických strán. V tejto súvislosti nemožno nespomenúť napr. samolepku Made in Slovakia, ktorá v časoch federálneho útlaku (pozri heslo Federál, resp. heslo Pražskí Slováci) obletela celú Krajinku, alebo napríklad odbornú diskusiu o tom, či bude naša empézetka SQ, SO alebo SK. Oba tieto úkazy dokazujú, že prípravy na našu samostatnosť boli dôkladné a hlboké ako brázdy v úrodnej pôde Žitného ostrova.

Práce na prvej zemiakovskej ústave

V značnom predstihu pred vznikom svojstojného Zemiakova, čiže približne začiatkom januára 1992, sa začali prípravné práce na zemiakovskej ústave. Odborný kolektív národne mysliacich a sociálne cítiacich (niektorí historici tvrdia, že to bolo naopak) právnych expertov Nepohnutia za demokratické Slovensko a niektorých členov Slovenskej národnej zrady sa pokúsil do tohto prvého zákona pripravovaného štátu vložiť všetky svoje odborné skúsenosti načerpané rokmi vedeckej práce na popredných zemiakovských univerzitách.

Preto bol použitý Základný zákon Spolkovej republiky Nemecko (s tak sympatickou skratkou GrundG), pričom sa označenie tejto krajiny z textu vypustilo a vložil sa doň názov Krajinky. Po starostlivej redakcii expertného návrhu zo strany zákonodarného zboru sa na znamenie vyvrcholenia prác rozhoreli vatry zvrchovanosti (pozri heslo Hudba, tanec, klobása), deň prijatia zemiakovskej ústavy sa však svätí 1. septembra, teda v deň, keď ju do štátnej Dumy doniesli traja králi (pozri tiež heslo Mystika trojky v zemiakovských dejinách).

Zemiakovská ústava v praxi

Aj napriek svojmu urodzenému pôvodu však táto písaná ústava už od svojho prijatia narážala v praxi na neustále problémy, neriešiteľné ani niekdajšou obľúbenou technikou vyhlásenia zákonodarnej núdze a následnými bleskovými novelizáciami (pozri heslo Legislatívna smršť). Príčinou bol rozpor, ktorý správne postrehol už právny normativista Hans Kelsen, a to menovite rozpor medzi sollen a sein, čiže tým, čo má byť, a tým, čo je.

Na tento moment (pozri heslo Zemiakovské špecifiká) upozorňovali, síce v inom kontexte, ale predsa, viaceré odborné a aj populárno-vedecké periodiká, ktoré videli isté kontradikcie medzi zemiakovským životom a potrebami a ich náprotivkom v utopickom konštrukte označovanom ako tzv. Západ.

Ústava ako vrcholné dielo postsocialistického realizmu a postsocialistická realita ako ústava

Kým sa teda písaná ústava Zemiakova aj napriek snahe skupiny interpretov z ústavného súdu papierizovala a pauperizovala až do de facto obsolétna, v skutočnosti a nehľadiac na ňu sa v realite konštituovala tzv. nepísaná ústava, ergo spoločenská zmluva de facto, ktorá omnoho presnejšie upravovala zemiakovský ústavný rámec.

Tak napr. kým ústava písaná zakotvovala parlamentnú demokraciu, ústava nepísaná odrážala stáročiami zdokonalený osobitný miestny režim a ďalej ho rozvíjala: na jednej strane hornaté územie pozostávajúce z úzkych doliniek oddelených vysokými končiarmi, atomizované komunity organizované na klanovom princípe a na druhej strane xenogénny charakter vládnucich vrstiev v priereze tisícročí, najmä však historický odkaz jediného autentického mysliteľa a praktika, ktorého boli zástupcovia ľudu zhromaždení v snemovni schopní pojať – Jánošíka – to všetko viedlo k vytvoreniu svojstojnej zemiakovskej formy vlády – vidieckej kleptokracie ostrovného charakteru.

Ideové základy

Ideologickým základom kleptokracie je predstava, že kleptokratický štát je vôľa zlodejov povýšená na zákon, čiže marxistické učenie o komunistickom štáte modifikované pre potreby zbohatnuvšieho lumpenproletariátu.

Vidiecky rozmer kleptokracie sa napr. vo verejnom živote prejavoval istou dedinskou žoviálnosťou obrusujúcou svetonázorové hrany politických súťažiteľov (pozri napr. familiárne oslovovanie sa Riško, Vladko, Robko atď.) prostoduchými predstavami o fungovaní sveta (napr. výroky ako „ta to sa neoplatí“, „akú mala – takú dala“, „cudzie nechceme, svoje si nedáme“ a pod.), prípadne prostorekým táraním na tlačových besedách (uvádzaných zväčša slovným balastom typu „pán redaktor, pokúsim sa odpovedať na vašu otázku“ a pod.).

Pojem „ostrovnosť“ vymedzuje limity niekdajšej kleptokracie na miestnej, regionálnej, štátnej aj medzinárodnej úrovni, rovnako presne ako vody Stredozemného mora oddeľujú Sicíliu a jej špecifiká od dnešného pevninského Talianskeho spolku. V dôsledku tzv. ostrovnej mentality zemiakovský kleptokrat rozlišoval spojencov od nepriateľov (IFF, identification, friend or foe) presnejšie ako americká protivzdušná obrana (pozri heslo Pereniálne duality zemiakovského života – Blaváci/sedláci, Slováci/Maďari, Vychodňare/nevychodňare, Rómovia/Gadžovia).

Deľba moci v kontexte zemiakovskej ústavnosti

Aj v rámci kleptokratickej formy vlády existovala deľba moci. Moc si kleptokrati podelili na okresnej, krajskej aj celozemiakovskej úrovni, ba dochádzalo aj k rozvinutejším formám deľby moci, keď sa štátna moc podelila o samú seba so súkromným sektorom. Súkromný sektor sa recipročne delil napr. o moc nad korábmi zakotvenými v Monaku, kde sa zase služobníci štátu prípadne podelili o predpoveď vývoja menovej klímy.

K striedaniu moci tak v kleptokracii dochádzalo pravidelne, a aj impresívny systém bŕzd a protiváh (pozri heslo Parlamentné odvolávačky či heslo Koaličné šantenia) spôsoboval, že Zemiakovo bolo niektorými Zemiakovčanmi vo svojej dobe považované za stredoeurópske Švajčiarsko. Istým paradoxom je, že aj tento názor boli schopní rozporovať vtedajší zemiakovskí ultranacionalisti, ktorí tvrdili, že naopak, Švajčiarsko je vlastne alpské Zemiakovo.