Diablov spisovateľ

Anjelská hra sa v mnohom podobá na Zafónov predchádzajúci román Tieň vetra. Tiež sa odohráva v Barcelone na začiatku minulého storočia, v labyrintoch zabudnutých a stratených kníh, v uličkách pochybnej povesti a obrovských domoch s vlastnými tajomstvami a ponurou históriou.

Zmluva s diablom

Rozprávačom je David Martín, spisovateľ, ktorý od začiatku svojej kariéry paktuje s diablom v podobe vydavateľov brakovej literatúry, pre ktorých píše na objednávku. Sám sa vyžíva vo vlastnej zatratenosti, keď hovorí, že nielen slová, ktoré dáva na papier, ale „celá jeho duša má svoju cenu.“

Zmluvu so skutočným diablom však uzavrie až, keď sa upíše záhadnému francúzskemu vydavateľovi Andreasovi Corellimu, pre ktorého má napísať príbeh nového náboženstva a viery – akúsi variáciu na Bibliu. Corelli čaká, že takéto podmanivé rozprávanie mu prinesie moc a schopnosť ovládať ľudí. Pretože po čom inom by už túžil človek, ktorý má všetky peniaze sveta.

Zafón tak vlastne v celom románe uvažuje o moci literatúry, dobrého rozprávania a príbehu. Tvrdí, že rozprávky sú pre ľudí biologickou potrebou, spôsobom, ako prežiť v krutej realite bežného života. Škoda len, že Zafón tentokrát taký strhujúci a dobre napísaný príbeh neponúka.

Až príliš často opakuje schémy a dokonca aj jednotlivé pasáže zo svojho predchádzajúceho románu Tieň vetra. David Martín je zapletený do pololiterárneho a poloskutočného života, v ktorom musí čeliť až príliš absurdným (a absolútne nezaujímavým) vedľajším dejom.

Okrem písania a kníh má David aj celoživotnú lásku, o ktorú musí samozrejme bojovať do poslednej strany, pretože sa nielenže vydala, ale aj zbláznila. Navyše mu Zafón naložil na plecia nevyliečiteľnú chorobu, prachom zapadnutý policajný prípad a príbeh nikdy nevydanej knihy, ktorá celé šialenstvo okolo spôsobila.

Hoci sa v samotnom texte snaží na nič nehrať a využívať sebairóniu v každom druhom riadku, na literatúru o literatúre, príbeh o sile rozprávania je to predsa len málo. Humor je niekedy kŕčovitý a v posledných kapitolách akoby už na sarkastické poznámky nezostal priestor (či invencia).

Kniha o knihách

Zafón sa snaží o portrét vydavateľského priemyslu ako mašinérie, kde pre skutočné ambície autora nezostal priestor. Samotný David pod svojimi bestsellermi na pokračovanie nie je ani len podpísaný. A keď nakoniec vydá svoj „literárny“ román, kritici ho označia za najhorší debut storočia, zatiaľ čo o knihe, ktorú napísal pre svojho mentora, píšu ako o majstrovskom diele európskeho formátu. Žeby literárna kritika nebola schopná spoznať štýl jedného autora? Žeby sa viac ako samotným textom riadila autorovým menom na obálke?

V takom prípade je evidentné, prečo sa román Anjelská hra predáva tak dobre a v celej Európe spôsobil tzv. zafónmániu. V Tieni vetra sa jeho autorovi totiž podarilo spojiť žánrový thriller s dobrým štýlom. Zabaliť typicky španielsky srdcervúci príbeh lásky do nesentimentálneho rozprávania o literatúre. Napriek tomu, že v Anjelskej hre sa pokúša o to isté, akoby mu unikal samotný príbeh, ktorý okázalými odkazmi na klasickú literatúru nijako nezachráni. Skôr naopak.

Blesk neudrie dvakrát na to isté miesto a Anjelská hra je variáciou na Tieň vetra a poteší len tých, ktorí knihy jedného autora čítajú radi, preto, že ich nemajú čím prekvapiť, keďže sú všetky vlastne rovnaké.