Hodiny v podzemí

Delphine de Vigan sa od roku 2001, keď jej pod pseudonymom Lou Delvig vyšiel prvý román s názvom Dni bez hladu, stala vo Francúzsku veľmi populárnou. Postupne získala množstvo čitateľských cien a minulý rok bol jej román No a ja o priateľstve medzi trinástročným dievčaťom a mladou bezdomovkyňou, sfilmovaný.

Témy, ktoré si táto autorka vyberá sú jednoduché a obyčajné – blízke komukoľvek, a preto natoľko populárne. Samozrejme, niektoré veci sú jednoduché, ale nie zjednodušené, čo sa Delphine de Vigan často stáva. Na veľmi obmedzenom priestore svojich kníh nedokáže dostatočne výstižne a jasne pomenovať problémy, a tak aj napriek tomu, či skôr práve preto, že opisy sú chladné a strohé, vety krátke a vecné nie sú autentické.

Jednoduché príbehy

Podobne je tomu aj v nedávno do češtiny preloženom románe Ani později, ani jinde, ktorý rozpráva príbehy dvoch ľudí, ktorí vo svojom živote práve dosiahli na svoje hranice a nevládzu hľadať energiu na to, aby začali odznova. Pred čitateľom sa tak paralelne odvíja príbeh Mathilde a Thibaulta počas jedného 20. mája neurčitého roku.

Mathilde je matkou troch synov, o ktorých sa po smrti manžela stará sama a celkom sa jej to darí, až kým ju kvôli nevysvetliteľnej maličkosti šéf firmy, v ktorej pracuje, nezačne psychicky týrať a vydierať. Thibault je lekárom „bez ambulancie“, čo celé dni cestuje po Paríži za svojimi pacientmi a rozišiel sa s priateľkou, ktorá „mu nedovolila milovať ju.“

Spoločne, každý sám, uvažujú nad tým, čo kde a kedy mohli urobiť inak. Premýšľajú, či by iné slová dokázali zabrániť tomu postupnému rozpadu oberajúceho ich o posledné zvyšky nádeje na lepší život. Na mesto okolo seba sa dívajú ako na pohyblivú masu ľudí, v ktorej sa stratili. Prípady, ku ktorým Thibaulta volávajú sú zo 40 % prípadmi samoty – ľudí zavretých vo svojich bytoch, ktorých jedinou šancou porozprávať sa s inou ľudskou bytosťou, je zavolať si záchranku.

Nádej na lepší život

Obaja hľadajú energiu na nový život – Mathilde bez manžela, ktorého stratu cíti ako amputáciu jednej končatiny – prázdno, ktoré sa ničím nedá naplniť. Svoju prácu, o ktorú pomaly, ale isto prichádza, brala ako náplasť ako stereotyp nutný na to, aby dokázala bezmyšlienkovito fungovať. Thibault sa snaží žiť bez lásky a potreby niekoho milovať.

Thibault aj Mathilde sa míňajú pri incidente v metre, kde neznáma žena dostane panický záchvat. Obaja vedia, že od toho, aby ako ona začali hystericky kričať, ich delí len malinký kúsok. Bolo by však takéto verejné priznanie vlastnej vyčerpanosti skutočnou pomocou alebo len ďalším nevypočutým výkrikom?

Téma osamelosti a prázdnoty vo veľkomeste ponúka formy spracovania – Delphine de Vigan si zvolila paralelné rozprávanie z jedného uhla pohľadu. Románu by sa niektoré nedostatky dali odpustiť, koniec koncov je celkom príjemným čítaním, celkovo mu však práve chýba chirurgicky strohá úprimnosť, o ktorú sa tak očividne snaží.