Nie každé chick je chic

Dá sa literárny talent posudzovať podľa toho, či je autorom daného textu muž alebo žena? Literatúra je dosť machistická záležitosť, ale presadiť sa v nej dokáže aj žena, hoci nie vždy to má jednoduché. Samozrejme, každá spisovateľka by sa chcela vyrovnať štandardom tej „najvyššej“ (bohužiaľ stále viac-menej mužmi ovládanej) literatúry. Na rozdiel od mužov je však prvou vecou, ktorú musí dokázať, že nepíše žánrovú literatúru.

Obyčajne si slovenská autorka naivne myslí, že keď bude zatĺkať, že jej romány sú príkladom červenej knižnice, postačí jej to na dosiahnutie uznania. Aj jej začne kritika niečo vyčítať, dupne pôvabnou nožičkou a prštekom ukáže na zoznam bestsellerov, a pritom ani netuší, v akom sebapoprení žije.

Keď je písanie remeslom

Marguerite Duras alebo Susan Sontag si miesto v „pánskom“ klube nevydobyli prvoplánovým opisovaním rodinných drám a sérií nevydarených manželstiev štýlom, ktorý s literatúrou nemá nič spoločné. Ešte aj Jane Austen písala žánrovky, až na to, že sentimentálny román bol v jej časoch stále doménou mužov.

Každý žáner, romantické romány pre ženy (naozaj dnes písané takmer výlučne ženami) nevynímajúc, má svoje konvencie a pravidlá. V prípade ženských románov je to nadbytok romantiky, gýčové prostredie a jednoduchý a ľahkostráviteľný štýl. Postavy sú obyčajne typy z tradície realistickej literatúry, pričom hľadanie nejakej viacrozmernosti, vývoja charakteru alebo druhej roviny významu je zbytočné.

Výhodou písania tejto takzvanej komerčnej fikcie je skutočnosť, že je to remeslo, z ktorého sa dá celkom slušne žiť, teda ak je to remeslo dobre zvládnuté.

Keď muži „čítajú“ ženy

Ženskými románmi je trh zaplavený, paradoxne ešte aj Vieweghov Román pre mužov je vlastne románom pre ženy. To, čo však slovenskí vydavatelia usilovne ignorujú, je fenomén chicken literature (či slepačej literatúry). Nech jej názov znie akokoľvek hrozne, vystihuje sebairóniu a post-feministický tón celého žánru.

V polovici 90. rokov začali vychádzať romány, ktoré sa dostali z ulepenosti a predstieranej vážnosti ženskej fikcie a „ženské problémy“ začali opisovať humorne, cynicky a najmä bez otravného sentimentu, ktorý je pre ženskú literatúru typický.

Epizódne príbehy Candace Bushnell nazvané Sex v meste sa stali pre chic-lit modelom. Napriek tomu, že hlavnými postavami sú obyčajne slobodné ženy dookola sa zaoberajúce mužmi a vzťahmi, trendmi a nakupovaním (Sophie Kinsella a jej trilógia o shopaholičke) či prácou (Lauren Weisberger a Diabol nosí Pradu napríklad), čítajú ich slobodní, opustení, zadaní ženy aj muži (prekvapenie: ženská literatúra sa nepozná podľa toho či ju píšu a čítajú výlučne ženy).

Na rozdiel od klasickej červenej knižnice sa chic lit nedá písať remeselne a na kusy. Všetky zo spomínaných autoriek sa začali po druhej či tretej vydanej knihe opakovať a strácať sarkastický nadhľad a skôr či neskôr, ak s písaním včas neskončia, skĺznu na úroveň klišé príbehov o opustených manželkách. A je tu aj ďalší rozdiel – tento žáner je príťažlivý aj pre mužských autorov – Hollingsheadov hrdina je Bridget Jones v nohaviciach a ďaleko od nej nemajú ani postavy z románov britského novinára Mika Gayleho.

Keď nechceme Ameriku

Pokiaľ ide o štýl, vzhľadom na to, že väčšina dobrých autorov chic-lit pracuje v lifestylových magazínoch, je nový a originálny. Samozrejme, odkazuje sám na seba, a tým obmedzuje svoju cieľovú skupinu na mladých ľudí, po uši zahrabaných v spomínaných časopisoch, televíznych seriáloch a inej pop-kultúre.

Dôvodov na nevydávanie pôvodnej literatúry tohto žánru, respektíve na takmer úplné ignorovanie jej existencie v prekladoch, je viacero. Prvým môže byť snobizmus a odpor k akejkoľvek komerčnej (rozumej americkej mainstreamovej) fikcii. Ak by to však platilo, určite by vydavatelia ohŕňali nosy, prípadne sa ani neunúvali čítať rukopisy pôvodných autoriek s ôsmimi priezviskami, pretože nielenže im chýba humor v akejkoľvek podobe, sú napísané frázami a klišé naučenými zo zlého dabingu hollywoodskej (rozumej americkej) produkcie.

Druhým môže byť skutočnosť, že neexistujú pôvodné lifestylové časopisy, ktoré by sebaironizujúci štýl písania presadzovali, a teda ani autori schopní tvorby takejto fikcie. A nakoniec chic-lit je ako každá žánrová literatúra len zábavou a možno sa zabávať vôbec nechceme alebo nevieme alebo nemáme vôbec záujem (čo je celkom pochopiteľný argument).

Koniec koncov knihy s infantilnými obálkami podpísané tromi menami, či dvoma pseudonymami, čo je mimochodom zbytočná informácia, keďže všetky texty sú ešte aj na svoj žáner rovnako zúfalé, sa predávajú dobre. Ich autorky si z presviedčania verejnosti, že červenú knižnicu nepíšu, urobili kauzu hodnú boja, teda až kým zas niekto neopustí deti kvôli krásnemu domu (či naopak?) nech už by v ňom býval sám Clint Eastwood a bude o čom.