Foto: Arif Akhtar (Flickr, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Lucia Rakúsová
© 2013 Moggliden AB. All rights reserved
Aňa Ostrihoňová
Lucia Rakúsová
Lucia Rakúsová
Lucia Rakúsová
Barcelona - Ramblas
Lucia Rakúsová
Lucia Rakúsová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Confessions of a Shopaholic www.outnow.com
Lucia Rakúsová

Od politiky ku kozmetike

Foto: Arif Akhtar (Flickr, licencia Creative Commons)

Donedávna erotická literatúra patrila v našich zemepisných šírkach k najmenej predávanému žánru. Koncom roku 2012 sa však všetko zmenilo a momentálne spoločne s detektívkami a knižkami o diétach zaberá popredné miesta rebríčkov najpredávanejších titulov.

Za svoju novú popularitu tento žáner „vďačí“ britskej autorke E L Jamesovej, ktorá vydala svoje blogové zápisky (v troch dieloch) knižne. Ide o veľmi banálny a veľmi nepravdepodobný príbeh, napísaný zjednošeným štýlom zdôrazňujúcim obmedzenú slovnú zásobu autorky. Nad jeho úspechom, napriek uvedeným „kvalitám“, sa však netreba zamýšľať, v konečnom dôsledku Jamesovej trilógia vyplnila len voľné miesto po podobne zúfalej trilógii Súmrak Američanky Stephanie Meyerovej.

E L James: Päťdesiat odtieňov sivej 

XYZ: 2012

Vďaka Súmraku vyšli z tmy noci aj klasické diela tohto žánru – Tolstoj, Byron, Anne Ricová, ktorí ho svojho času poňali trochu širšie ako v dvoch holých vetách. Okrem toho sa reedície v mnohých jazykoch dočkala Pýcha a predsudok od Jane Austenovej, vzhľadom na to, že hrdinka románu ju označila za svoju obľúbenú knihu. Nakoľko jej čítanie uspokojilo tínedžerky zamilované do anemických upírov, nie je známe. Podobnou cestou by sa však mohli vydať aj o pár rokov staršie čitateľky novej erotickej trilógie, keďže v nej sa nielen spomína, ale dokonca rozoberá a cituje niekoľko diel Thomasa Hardyho.

E L Jamesová v podstate neporušuje základné pravidlo žánru, ktoré je známe už z diel markíza de Sada, vysoko postavený majetný šľachtic zvádza nevinné chudobné dievča, ktoré sa vo svojej naivite podriadi všetkým jeho požiadavkám bez toho, aby si uvedomovalo, že idú za rámec „normálneho“. V de Sadovej dobe sa jeho romány považovali za pamflety, v ktorých okrem vlastných sexuálnych metód opisoval aj nemorálnosť spoločenskej vrstvy, ku ktorej patril (v trochu miernejšom tóne tak urobil aj Choderlose de Laclose, autor románu v listoch Nebezpečné známosti). Aristokracia už stála chrbtom k múru a opisovanie života zaháľajúcich intrigánov, zneužívajúcich čistotu a nevinnosť mladých komorných, popretkávané úvahami o nezmyselnosti monarchie ako štátneho zriadenia prispievalo k rozdúchaniu iných ako sexuálnych vášní.

Leopold von Sacher-Masoch: Venuša v kožuchu 

Marenčin PT: 2002

Keďže román Päťdesiat odtieňov sivej sľubuje príbeh sado-masochistického vzťahu, nesmieme zabudnúť na Leopolda von Sacher-Masocha, rakúskeho novinára, ktorý v roku 1858 napísal román Venuša v kožuchu opisujúci patologický vzťah, neskôr psychológiou opísaný ako masochistický. Opäť však toto dielo v strednej Európe 19. storočia nebolo považované za zvrátené, a už vôbec nie erotické, keďže v týchto kategóriách mal Sacher-Masoch silných konkurentov v podobe britských viktoriánskych romancí anonymných autorov a autoriek. Venuša v kožuchu je príbehom Wandy a Severina, ktorý vychádza z mytológie bohýň a ich otrokov. V dnešnom slovníku by sme mohli povedať, že ide o „nedospelý“ vzťah založený na nadradenosti jedného z partnerov, či už intelektuálnej, kultúrnej alebo vekovej, pričom podriadený partner „potrebuje“ pohŕdanie a zlé zaobchádzanie. Aj keď Wanda používa nástroje fyzického týrania, oveľa dôležitejšia je psychická závislosť a utrpenie spôsobené žiarlivosťou.

K opisom skutočného fyzického utrpenia „v mene lásky“ sa dostala až Pauline Réage – francúzska autorka ukrývajúca sa pod pseudonymom v roku 1954, keď v parížskych literárnych kruhoch svojim útlym románom Príbeh O spôsobila škandál. Možno práve preto, že nešlo o erotický román v pravom slova zmysle. Štyri kapitoly, na ktorý je novela rozdelená, totiž vykresľujú obraz moderného sveta a predovšetkým jeho postavy nie sú natoľko závislé od vášne, ako by tomu bolo v erotickom románe. Témou je tragické dospievanie ženy, pripravenej o slobodu, v dobrovoľnom otroctve, ponížení a prostitúcii, ktorú od nej žiadajú jej otrokári. De Sadove romány sú moralistické – buď sa snažia o vytvorenie revolučnej morálky alebo odzrkadňujú morálku danej doby, proti ktorej sa vymedzujú. Pauline Réageová však týmto etickým kategóriám pozornosť nevenuje. Neuniká ani k dandyzmu, humoru a šteklivej predstavivosti, vďaka ktorým sa dvere z väzenia „obeti“ otvárajú s prvými lúčmi slnka.

Pauline Réageová: Příbeh O / Návrat do Roissy 

preklad Matěj Turek, HOST: 2005

V tomto možno považovať erotickú literatúru za „nebezpečnú“ a Pauline Réageová to v nesmierne dobre napísanom texte dokazuje. Ide o to, že „nevinná duša“ má akúsi slabosť pre utrpenie a ničomu nepodľahne tak ľahko ako obrazu mučeníčky. Príbeh O je zostúpením do pekla prostredníctvom zničenia tela, ktoré nevychádza z pohnútok samotného tela (ako je v erotickej literatúre zvykom), ale z mysle, ktorá sa proti telu „bojuje“. Z jej tela sa v istom momente stáva prázdna schránka (podobne ako písmeno „O“, ktorým sa označuje), vystavená ako objekt, prístupná tomu najhoršiemu zaobchádzaniu.

Podobne, hoci nie s takou brilantnou štylistikou, sa k ženskému dospievaniu a vyrovnávaniu sa so svetom postavila aj nemecká autorka Charlotte Roche. Jej debutový román Vlhké miesta viedol k diskusiám medzi recenzentmi aj čitateľmi, ktorí v prvom rade rozoberali „nechutnosť“ opisov telesných funkcií rozprávačky románu. Po nesprávnom holení končí protagonistka Helen na proktologickom oddelení, kde čitateľovi odhaľuje svoje skúsenosti so sexom, drogami, holením intímnych partií a hlavne vlastným telom a jeho výlučkami. Postupne prechádza k rodinnej traume a čitateľ si uvedomuje, že Helenino sebapoškodzovanie a autoerotika súvisia najmä s jej opustenosťou a nedôverou voči ostatným. Hoci v románe možno nájsť množstvo nekontistentností, je podobne ako Príbeh O iniciačným textom, ktorému chýba mystika svojho predchodcu, ale ktorý o to viac vystihuje prázdnotu súčasných rodinných vzťahov.

Charlotte Roche: Vlhké miesta a Modlitby lona 

preklad Katarína Széherová, TATRAN: 2010, 2012

Pokiaľ ide o iniciačné romány, ktoré sa v menšej miere zameriavajú na utrpenie tela ako dva predchádzajúce, sú to nepochybne knihy Anaïs Nin, americkej prozaičky španielsko-kubánskeho pôvodu, ktorá sa narodila a vyrástla vo Francúzsku. Ninová začala písať erotické romány skôr z núdze, keďže čitateľsky boli stále obľúbené, a teda dobre platené. Ninová mala vždy spisovateľské ambície, viedla si denníky a písala eseje a literárne kritiky. V každom prípade na ňu mali veľký vplyv jej rodičia – umelci, ako aj literatúra, ktorej sa venovala, konkrétne D. H. Lawrence. Ninová sa okrem toho venovala aj psychoanalýze a prostredníctvom vlastnej terapie začala premýšľať o ženskej sexualite, vzťahov detí a rodičov a o umení úplne inak.

Denník, ktorý vyšiel pod názvom Henry a June, je príznačný pre Ninovej štýl aj nosné témy jej ostatných erotických románov. Autorka denníku sa vracia do Paríža s manželom, ktorý pracuje ako bankár a zároveň stretáva s Henrym Millerom a jeho manželkou June. V tomto prípade ide tiež o istý druh „prebudenia“, keďže rozprávačka sa pod vplyvom manželského páru mení. Všetko, čo s touto dvojicou súvisí, má nádych bohémskeho slobodného života, zatiaľ čo ona trávila svoje roky v nudnom, hoci nie chladnom, manželstve. Ninová nadväzuje s June zvláštny vzťah naplnený obdivom k tejto nádhernej a charizmatickej žene a vášeň, ktorá z neho pramení sa neskôr materializuje v jej emocionálne a sexuálne búrlivom vzťahu s Henrym Millerom.

Témou Ninovej denníkov sú obsesie, obdiv a žiarlivosť, ktoré sa často zamieňajú s láskou, ako aj túžba po niečom nenaplniteľnom. V jej prípade harmonického vzťahu s manželom, založenom na vzájomnej dôvere, „aj, keď v jej živote budú iní muži“. Monogamné/otvorené vzťahy sú témou druhého románu Charlotte Rochovej s názvom Modlitby lona. Ide o štylisticky lepšiu prózu, akoby dospelejšej autorky. Rozprávačka tohto príbehu trpí traumami, nedoriešeným vzťahom s matkou, rodiacim sa vzťahom k dcére a najmä sa zamýšľa nad svojím manželstvom a spôsobom, ako možno zostať s jedným mužom bez ochladnutia citov. Román je priznaním, že aj žena má svoje túžby a naozaj sa nemusí a nemusí chcieť podriadiť životu a túžbam svojho manžela.

Akoby sme sa vracali k viktoriánskemu románu a k potláčanej identite ženy, ktorá bola obmedzovaná spoločenskými konvenciami. Spoločne s trilógiou E L Jamesovej sa totiž na poličky s najpredávanejšími knihami dostali aj tituly, ktoré sa venujú „prebudeniu“ ženy po tridsiatke. Novodobé Lady Chatterleyové s dvoma malými deťmi, čakajúce na muža, s ktorým si už viac-menej nemajú čo povedať, si uvedomujú, že možno takýto život nechceli. Na rozdiel od romancí, románoch o láske medzi ľuďmi a upírmi a denníkmi zaznamenávajúci bohémsky život v Paríži 30. rokoch, sú totiž romány tohto žánru zasadené do novodobej reality.

Anaïs Nin: Henry and June, From „A Journal of Love“ 

Harcourt: 1986

V tomto prípade, samozrejme, s výnimkou románu Päťdesiat odtieňov sivej, možno tiež hovoriť o moralizátorskom aspekte, ktorý má podobu boja proti dvojitému metru uplatňovanému na mužov a ženy, pokiaľ ide o vernosť/žiarlivosť/starostlivosť o deti a domácnosť. Na neustále prítomné redukovanie ženského tela na objekt mužskej túžby, ktorému na druhej strane vo veľmi veľkej miere pomáhajú autorky ženských románov, ako aj samotná E L Jamesová.

Erotické romány dnes už neslúžia ako metafora na kritiku celospoločenského zriadenia a politiky, dovolím si tvrdiť, že vo svojich najlepších inkarnáciách idú oveľa viac pod kožu. Ich témy sa neobmezujú len na samotnú erotiku – tej je niekedy oveľa viac (a v oveľa horšom literárnom prevedení) v románoch, ktoré ašpirujú na status vysokej literatúry, ale najmä na psychológiu (väčšinou) ženy, ktorá má pocit, že jej v živote niečo dôležité uniká. V podstate sa ocitajú niekde medzi žánrovou literatúrou a psychologickými príručkami, pretože si v zásade kladú jedinú otázku: „Ako vlastne žiť svoj život?“

Keďže všetko zlé je na niečo dobré, E L Jamesová by mohla prispieť nielen k čítaniu Pauline Réageovej, Anaïs Ninovej, Eriky Jongovej, ale aj spomínanému D. H. Lawrencovi, Thomasovi Hardymu či Philipovi Rothovi a Tomovi Perrottovi, ktorí predsa len k ľudskému prežívaniu dokážu povedať viac a dokážu to oveľa lepšie.

Článok pôvodne vyšiel v časopise Romboid

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť