Boo[k]s

Kráľovná nórskej kriminálnej literatúry. Aj tak je označovaná Karin Fossumová. Absolutistické nároky v literatúre sú podozrivé, čitateľ sa má na pozore. Buď znamenajú marketingové blúznenie (viď kráľ popu) alebo – aj to sa výnimočne stáva – kompliment na adresu tých, ktorí to napriek všetkým bežným očakávaniam dokážu inak.

Hoci maďarská literatúra nepatrí medzi nie najvtipnejšie na svete, z času na čas sa v nej objaví text, ktorému nechýba čierny humor a sarkazmus. Továrna na děti jedného z mladšej generácie maďarských prozaikov píšuceho pod pseudonymom Pál Ficsku sa o sebaironizujúci postoj aspoň snaží.

Po knihách venovaných rodine maďarského prozaika a esejistu Petra Esterházyho v slovenčine vychádza jeho román v deväťdesiatich siedmich častiach názvom venovaný jedinej, ale obsahom všetkým ženám.

Napriek tomu, že téma románu talianskeho spisovateľa či spisovateľky ukrývajúcej sa pod pseudonymom Elena Ferrante Dny opuštění je na prvý pohľad zúfalo banálna, je jej spracovanie literárne výnimočné a surovo radikálne.

Najnovší román Michaela Cunninghama Za súmraku predstavuje príbeh Petera Harrisa, newyorského obchodníka s umením, „šťastne ženatého“ štyridsiatnika žijúceho s manželkou Rebeccou v jednom z podkrovných bytov Manhattanu.

Fínsko má väčšina ľudí zafixované ako krajinu s najlepším vzdelávacím systémom na svete, takmer nulovou korupciou a ľuďmi, ktorí vlastnia viac zbraní na hlavu ako Američania, ale akosi nepotrebujú potrebu sa nimi zabíjať. Ani tam však nie je všetko ružové, ako naznačuje román Igelitkové pivo od Mikka Rimminena.

Život emigranta (a imigranta) je vec často neradostná, ale ak sa nová vlasť rozhodne pre široké objatie, na tácke čakajú sladké odmeny. Túto chuť paradoxu mohla okrem slávnostného prípitku cítiť Melinda Nadjová Abonijová, keď vo Frankfurte nad Mohanom preberala nemeckú a následne aj švajčiarsku knižnú cenu za rok 2010.

Láska nájdená cez internet nie je v 21. storočí ničím výnimočným. Viedenský novinár Daniel Glattauer si vo svojom románe Priateľ do dažďa síce ako formu zvolil mailovú komunikáciu, neobmedzil sa však len na bezduchú konverzáciu dvoch cudzích ľudí.

Veľké vojny často začínali kvôli banalite. Facka v Tsiolkasovom románe nepatrí do tejto kategórie. Nejde o žiadnu extrahistorickú facku, ktorá zmenila beh dejín. A nejde ani o metaforu, lebo jedno zaucho v úvode skutočne padlo.

Christos Tsiolkas: Facka, prel. T. Kačer, Host: 2011, 540 s.

Poviedka je ideálny žáner pre dnešnú uponáhľanú dobu. A britský spisovateľ Julian Barnes ich zväčša dokáže napísať tak, že si človek tých pár minút na ich prečítanie nájde.

Julian Barnes: Pulse. Jonathan Cape: 2011, 240 s.