24-hodinové Psycho

Najnovší román Dona DeLilla Point Omega sa dá prečítať aj rýchlejšie. Bola by to však škoda, pretože pomalosť je jednou z jeho hlavných tém.

Don DeLillo si rád vo svojich textoch vypomáha metaforami iných druhov umenia alebo pseudoumenia. V románe White Noise pred viac než štvrťstoročím písal o najfotografovanejšej chatrči v Amerike, ktorá bola atrakciou len preto, že ju každý z turistov fotil, a to bez ohľadu na nejaké jej estetické kvality. V Padajúcom mužovi to bol opakujúci sa obraz pouličného performera. DeLillo má však najmä cit pre rozprávanie o filme. V románoch Names či Podsvetie im venoval množstvo (snáď najzaujímavejších) pasáží.

V prípade novely Point Omega však ide o reálnu inštaláciu z newyorského múzea moderného umenia MoMA, kde sa v roku 2006 premietalo 24-hodinové Psycho – Hitchcockov film spomalený zo 109 minút na celý jeden deň. Ako v prológu poznamenáva anonymný rozprávač: „Chce to veľmi veľa pozornosti, aby ste videli, čo sa pred vami deje. Stojí to námahu, nesmierne úsilie, aby ste videli, na čo sa pozeráte.“ Gordonova inštalácia však len tematicky rámcuje hlavnú časť tohto útleho románu, v ktorom sa viac naznačuje ako rozpráva, v ktorom obrazy zdanlivo nahrádzajú biele plochy, pretože „čím menej sa dá vidieť, a čím viac sa snaží, tým viac vidí.“

Vojna ako haiku

Muži, ktorých bezmenný rozprávač z prológu mylne pokladá za profesora filmovej vedy a jeho študenta sú v skutočnosti hlavnými postavami románu. Richard Elster je 73-ročný intelektuál, ktorý svoj vysoko výkonný mozog zapredal Bushovej administratíve a plánu vojny v Iraku. Mladší z nich je filmár Jim Finley, ktorý chce o Elsterovi nakrútiť dokument. Dvojhodinový záber na hovoriacu hlavu na pozadí bielej steny, ktorá (ako dúfa) mu vysvetlí, o čo tie dva roky v Pentagone vlastne šlo.

Elster odmietajúci komentovať vojnu v Iraku inak ako slovami, že šlo o „vojnu vo forme haiku – vojnu v troch veršoch“, ku ktorým niet čo dodať, nakoniec Finleyho pozve na svoj ranč v púšti pri San Diegu. Portrétu zatrpknutého, arogantného labyrintu mysle starého muža sa však čitateľ nedočká. DeLillo na rozdiel od mnohých iných amerických prozaikov svojej generácie nepitvá emocionálny život svojich postáv. Namiesto toho ich presne ako Douglas Gordon z diaľky chladne pozoruje – v spomalenom tempe, v čase, ktorý akoby v kalifornskej púšti ani neplynul.

Bod Omega

Richard Elster si prítomnosť filmára takmer nevšíma. Venuje sa skôr rozmýšľaniu o veľkých témach, akými sú smrť, čas a koncept francúzskeho filozofa Pierra Teilharda de Chardin, ktorý celému románu prepožičal názov. Bod Omega je maximálna miera komplexnosti a vedomia, ku ktorej smeruje celý vesmír. Je evidentné, že Finleyho otázky o invázii do Iraku mieni ignorovať.

Všetko sa však zmení, keď na ranč príde Jessie, Elsterova dcéra, ktorá nie je o nič menej divnejšia než jej otec. Keď sa jedného dňa vrátia z mesta a Jessie v dome nenájdu, lebo zmizla rovnako nevysvetliteľne, ako sa tam objavila, pokojné filozofické čítanie sa transformuje na triler so všetkým, čo k nemu patrí – záchranárskym tímom, helikoptérou a nožom nájdeným v pivnici. Presne takým istým, ako Hitchcock použil v slávnej scéne v sprche.

Nejde ani tak o výsledok pátrania, ako o atmosféru strachu a úzkosti, ktoré človek prežíva, keď sa vo filme pozerá na násilnú vraždu na tom ironicky najbezpečnejšom mieste každej domácnosti. V záverečných kapitolách sa vracajú politické aj filozofické motívy. DeLillo minimalisticky všetko spája a kladie dôraz na detaily a akoby nepodstatné momenty. Koniec koncov samotný dej románu ilustruje tvrdenie, že na nepodstatných chvíľach a momentoch, ktoré človek strávi napríklad zahľadený do okna, záleží oveľa viac ako na veľkých príbehoch.

Realita a jej vnímanie môžu byť jedným. Treba sa len snažiť dívať. Veľmi.