Sama pochádza z Vojvodiny v Srbsku, jej materinskou rečou je maďarčina. Keď mala päť rokov, odišla s rodičmi do Švajčiarska. Dnes žije v Zurichu, je hosťujúcou docentkou na vysokej škole a hudobníčkou. Prisťahovalecká story Melindy dospela k happyendu.

Existuje nový domov alebo ide z logiky veci o vnútorne rozporný (a neuskutočniteľný) pojem?

S rodinou Kocsisovcov, ktorá zásobuje postavami ocenený román Holuby vzlietajú, sa zoznamujeme v scéne akoby vystrihnutej z Kosturicovho filmu. Rodinka „podarených“ prichádza zo Švajčiarska na čokoládovohnedom chevrolete do rodnej dediny vo Vojvodine na severe Srbska. Ich príchody do starej vlasti sú pravidelné a niektoré z nich sa udiali ešte v starej ére socialistickej Juhošky. Skoro povinný prototyp veľkého fára so „západniarskou“ značkou, ktoré cez rozbahnené cesty smeruje do balkánskeho bordelu, je aj tu prítomný. Našťastie, potom už nasledujú len príbehy presýtené emóciami a nostalgiou, čo nemôže uraziť.

Román je skladačkou dvoch svetov. Obrazy starého sveta sú striedané obrázkami života v „zasľúbenej“ krajine. Po úvodných rokoch hrdlačenia za smiešne platy sa Kocsisovcom začína dariť. Získali si dôveru svojich švajčiarskych susedov a dostali do prenájmu životaschopnú kaviareň v dobrej lokalite. V Café Mondial treba vyčistiť kávovar, uviazať si čistučké zástery, napísať na stojan denné menu a stať sa hostiteľom tých, ktorí sú vlastne doma...

Nestačí iba uhádnuť švajčiarske chute a správny pomer medzi mliekom a kávou či primeranú chrumkavosť čerstvého pečiva. Osudom „Jugošov“ (ešte vysvetliť niekomu, že sú takí zvláštni Jugoši hovoriaci maďarsky) je každodenné búranie predsudkov a obrusovanie konfliktov. Zlyhanie sa neodpúšťa nikomu, ale týmto obzvlášť nie.

Švajčiarom niet čo vyčítať, sú seriózni a korektní, milujú svoju priamu demokraciu a aj o švajčiarskom občianstve pre Kocsisovcov rozhodujú hlasovaním. Rodina z Vojvodiny si vozí so sebou veľkú zbierku temperamentu, nostalgie, nekomplikovanej spolupatričnosti a vďačnosti za možnosť udržiavať pri živote svoj sen o úspechu.

Smútok za domovinou sa postupne mení na iný druh smútku. V jednej chvíli sa začnú cítiť ozajstnými utečencami, lebo „doma“, kde sa rozlievala dobrá pálenka a napriek biede sa život nepredstieral, sa začína strieľať a vraždiť...

Strata je silnou literárnou témou. Kde sa stráca minulosť, korene alebo kontinuita, nastupuje presila emócií, tie sa potom prelievajú do sugestívnych príbehov. Opustiť rodnú krajinu znamená prísť o spoločne zdieľané významy. Reč v presnom opaku svojho pôvodného určenia nespája, ale oddeľuje a vytesňuje cudzinca na okraj.

Abonjiová píše v tom najlepšom zmysle slova žensky. A súčasne suverénne a majstrovsky. Jej rozprávanie tečie prúdom, a pritom nepôsobí chaoticky alebo experimentálne. Miluje maličkosti, vďaka nim jej rozprávanie sprostredkúva vône vychytených maďarských pochúťok a spev na bláznivej svadbe vo Vojvodine.

Toto je literárne svedectvo o príbehu - pomôžem si Zygmuntom Baumanom - hľadania raja v časoch tekutej modernity.

Melinda Nadjová Abonjiová, Holuby vzlétají, Jota 2011